Aj Rusíni mali svoj čierny deň / Neznáma história /

BRATISLAVA - Slovenská vláda sa rozhodla vypovedať ďalšiu dohodu so Sovietskym zväzom. Na jej základe sa bývalé Československo, Poľsko a Sovietsky zväz starali o spoločný hraničný stĺp na vrchu Kremenec. Dvaja z troch účastníkov tejto zmluvy už nejestvujú, majú však nástupcov, ktorí sa dohodli na zmene pravidiel. Aj trojboký hraničný znak už dnes vyzerá ináč, ale je osadený presne tam, kde to demarkačná komisia vyznačila pred 60 rokmi.

Bod styku troch štátnych hraníc leží na konci chotára Novej Sedlice. Dnes je to najvýchodnejšie miesto Slovenska. Málokto si však spomenie, že spoločný štát Čechov a Slovákov mal pôvodne tento bod posunutý ešte viac na východ.

Dar Stalinovi - osloboditeľovi

"Československo bolo jediným štátom víťaznej koalície, ktorý v dôsledku moskovskej zmluvy vyšiel z druhej svetovej vojny s menším územím, než mal pred vojnou," tvrdí historik Podkarpatskej Rusi Jaromír Hořec. Na základe zmluvy z konca júna 1945 prezident Beneš fakticky daroval túto časť československého územia Stalinovi. V Užhorode dodnes nazývajú moskovskú dohodu "čiernym dňom v dejinách Rusínov". A vyčítajú Prahe, že nikdy nenašla dosť síl ani odvahy tento akt anulovať ako protiprávny.

Stalin zdôvodňoval Benešovi záujem o "Zakarpatsko" najmä stupňujúcim sa tlakom Ukrajiny, ktorá vraj chce zjednotiť svoje odveké územia. Pritom v prípade Podkarpatskej Rusi išlo o územie, ktoré po stáročia patrilo do Rakúsko-Uhorska a po jeho rozpade v septembri 1919 sa na základe Saintgermainskej zmluvy stalo autonómnou súčasťou Československa. Podľa historika Michala Barnovského zo Slovenskej akadémie vied chcela Praha odstúpením Podkarpatskej Rusi získať priazeň Moskvy a výhodnú pozíciu na rokovaniach s poľskou vládou, kde sa rozhodovalo o území okolo Těšína. Kým Podkarpatsko patrilo medzi ekonomicky nerozvinuté oblasti republiky, těšínsky kraj bol bohatý na uhlie i huty.

Podkarpatská Rus však predstavovala aj rozlohu vyše 14-tisíc štvorcových kilometrov a takmer 800-tisíc obyvateľov. Spoznali predvojnovú demokraciu, preto odmietali žiť v Sovietskom zväze, s ktorého politickým režimom už mali zlé skúsenosti. Zoe Klusáková, dcéra generála Ludvíka Svobodu, spomína, ako hneď po skončení vojny prichádzali za otcom mnohí Rusíni z jeho armádneho zboru s prosbou, aby sa nemuseli vracať domov, na územie, ktoré už spravovala sovietska moc. V roku 1939 po maďarskej okupácii Podkarpatska utekali pred fašistami do ZSSR. Za nedovolené prekročenie hraníc tam však putovali do táborov nútených prác, povestných gulagov. Život im zachránila až prihláška na front a Svobodov armádny zbor, vznikajúci od roku 1942 v Buzuluku.

Na úteku pred sovietmi

Takýto osud mal aj Nikolaj Tezga, Rusín od Užhorodu, ktorý po vojne zostal žiť v Liptovskom Mikuláši. "Mnohí z nás prišli do Buzuluku v úplne zúboženom stave, v táboroch sme pracovali po 16 hodín denne a strava bola nanič," zdôveruje sa po desaťročiach. Podľa vládneho nariadenia sa mohli v Československu usídliť len Rusíni z armádneho zboru a občania slovenskej a českej národnosti. Na ostatných Rusínov, Ukrajincov a občanov, ktorí si pred vojnou uvádzali židovskú alebo maďarskú národnosť, sa toto právo nevzťahovalo. Tisíce preto utekali cez nové štátne hranice späť do Československa. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana sa sovietske úrady ešte v marci 1946 sťažovali, že vnútro v Prahe i Bratislave porušuje dohodu a udeľuje týmto osobám dočasné potvrdenie o štátnom občianstve. Mnohí utečenci sa preto v obavách poberali ďalej, najmä do USA a Palestíny.

Osobitným problémom je odškodnenie optantov. Sovietske úrady im umožnili vziať si so sebou iba najnutnejší majetok. V Brne pôsobí združenie Podkarpatská Rus, ktoré sa usiluje o nápravu krívd minulosti. "Máme žiadosti aj od desiatok občanov Slovenska, tými sa však musia zaoberať vaše úrady," hovorí predseda združenia Josef Havel. České ministerstvo financií Havlovi potvrdilo, že v roku 1954 prišlo z Moskvy v prepočte asi 96 miliónov korún na odškodnenie optantov, z nich sa však vyplatili iba tri milióny. Osud ďalších miliónov nie je známy. Kremenec je nevýrazný kopec, výnimočný iba tým, že sa na ňom stretávajú hranice troch štátov. Svedčí o tom nový žulový stĺp, ktorý nahradil železobetónový. Starý česko-slovenský hraničný znak však ešte možno nájsť na hrebeni Čornej hory, ktorá leží ďalej na východ. Dnes je zo všetkých jej strán Ukrajina.

Vladimír Jancura,
str. 06 / Denník PRAVDA,11.02.2006
www.pravda.sk