Ako by mohol vyzerať návrat do normálu

Minule som sa vydal na tenký ľad. Chcel som trochu stimulovať verejnú debatu týkajúcu sa postupného otvárania ekonomiky a poukázať na nutnosť mať potrebnú infraštruktúru („rýchlu rotu“) pri zmene stratégie boja s vírusom. Našťastie, ľad zatiaľ nepraskol, čísla na Slovensku stále vyzerajú sľubne. Tak som sa rozhodol pokračovať a zhrnúť svoje myšlienky týkajúce sa možného otvárania (nič prevratného, skôr ide o sumár).

Dnešný text je o troch otázkach. Po prvé, čo je nutné mať na to, aby sme ekonomické obmedzenia postupne uvoľňovali? Po druhé, na základe akých kritérií sa máme rozhodovať pri týchto delikátnych úvahách? Po tretie, aká má byť postupnosť jednotlivých sektorov ekonomiky pri otváraní?

Nutné podmienky
Alfou a omegou je mať vírus pod kontrolou. Čo to znamená?

Určite netreba čakať dovtedy, kým nebudeme mať ani jeden nový prípad za deň. Dôležité je však, aby sme boli za bodom preklopenia trendu (inflection point) a aby aspoň týždeň (10 dní?) sme boli svedkami spomalenia.

Takisto počet ťažkých prípadov má byť významne pod kapacitnými možnosťami slovenského zdravotníctva (na jednotkách intenzívnej starostlivosti). Samozrejme, je nutné mať dostatok kvalitných ochranných pomôcok pre tých v prvej línii boja.

Kľúčové je aj detailne monitorovať šírenie vírusu a musí sa to diať v „priamom prenose“ (reálnom čase). Zahŕňa to viac vecí: mať k dispozícii dostatok testov (a aj ich masívne používať), informačné systémy o kontaktoch (aplikácie, GPS dáta, platobné karty, kamerový systém, softvér na analýzu, programátorov atď.), terénnych pracovníkov (testovači, „detektívi“, zdravotníci), ale možno aj represívne zložky na vynútenie opatrení. Vzhľadom na to, že Slovensko je malé a otvorené, špeciálnu pozornosť bude treba venovať hraniciam, aby sme čo najviac zabránili „importu“ infikovaných.

Treba si uvedomiť, že otváranie ekonomiky neznamená hneď aj uvoľnenie opatrení na obmedzenie šírenia vírusu. Naopak, pomôcť ekonomike bude možné len pri dodržiavaní striktných zdravotníckych procedúr: naďalej nosiť rúška a rukavice, dezinfikovať pracovné prostredie, merať teplotu alebo napríklad obmedziť počet ľudí v obchodoch. Na uvoľnenie opatrení v prípade rizikových skupín (seniori, chronicky chorí) môžeme nadlho zabudnúť.

Do zoznamu nutných podmienok by som zaradil aj otvorenú komunikáciu s verejnosťou. Obyvatelia musia byť informovaní o detailných plánoch a postupoch. Dôležité je, aby nevznikla panika, ak by čísla opäť stúpali (menšiu druhú vlnu pravdepodobne uvidíme). A tu sa dostávame k tomu, ako a kedy sprísňovať a uvoľňovať chod hospodárstva. Jeden krok dopredu, potom dva dozadu, potom zase dopredu…

Tanec s vírusom
Vírus sa šíri po sieti sociálnych kontaktov, a preto musíme lepšie rozumieť tomu, ako presne táto „pavučina“ vyzerá a do akej miery sú jej jednotlivé časti prepojené.

Rozlišovať je potrebné tak geograficky, ako aj sektorovo. Predsa na Kysuciach môže byť oveľa menej prípadov ako na Záhorí.

Podobne, vírus má viac možností (viac kontaktov) na šírenie v reštaurácii ako u programátorov. Pri plánovaní otvárania ekonomiky by som asi začal diferenciáciou tak podľa regiónov, ako aj podľa profesií (sektorov).

Pripomienka: Pohyb medzi regiónmi pri takomto postupe musí byť obmedzený a do úvahy treba brať aj lokálnu kapacitu zdravotníctva.

Znovuotvorené časti ekonomiky bude potrebné masívne testovať bez ohľadu na to, či má niekto príznaky alebo nie. Ak aj o niečo stúpnu čísla o nových infikovaných, tak rozhodujúcim kritériom by malo byť, ako rýchlo a do akej miery sme schopní izolovať „sociálne okolie“ nových prípadov. Ak to zvládneme, môžeme ísť ďalej, ak nie, opatrenia treba znova sprísniť.

Dôležité je postupne vyhodnocovať aj vládne opatrenia na týždennej či mesačnej báze. Menej dávať otvoreným sektorom a viac naďalej zavretým.

Kde začať?
Najlepšie je začať s maloobchodnými predajňami, ktoré sa nenachádzajú v obchodných centrách. V prvom kroku najmä predaj tovarov (elektronika, nábytok), ale aj služieb, kde nedochádza k intenzívnym kontaktom (napríklad servisy mobilov). Naďalej by malo platiť pomerne prísne obmedzenie zhromažďovania ľudí.

V druhom kroku prichádza na rad veľmi delikátna otázka otvárania škôl. Deti sú medzi najmenej ohrozenými skupinami, ale vírus samozrejme rozširujú.

Preto je kľúčové dbať na to, aby nosili počas vyučovania rúška, a pokiaľ je to možné, aby sedeli ďalej od seba. Na začiatku by vyučovanie malo byť krátke (a nie nutne každý deň) a rôzne triedy by sa učili v rôznych časoch (aby nebolo veľa detí naraz v škole).

Starší a chorí učitelia by učiť naďalej nemohli. Návrat detí do škôl by uvoľnilo aj veľa rodičov, ktorí sa o ne musia starať. Zároveň takto umožníme ako-tak ukončiť školský rok a zorganizovať aj maturity a prijímačky.

Pri jednotlivých sektoroch ekonomiky treba začať s tými, ktoré sú kľúčové pre ekonomiku a nemajú výrazne obmedzený dopyt v dôsledku situácie v zahraničí. Segmenty, kde sa stretáva veľa ľudí, ako sú reštaurácie, kaderníctva alebo kiná, by prišli na rad až nakoniec.

Veľmi dôkladne treba monitorovať aj situáciu v zahraničí. Pružne treba reagovať na otváranie našich exportných trhov. Medzitým by bolo dobré využiť výrobné kapacity na export materiálov a technológií, ktoré súvisia s bojom proti pandémii (samozrejme, pri zachovaní domácich zásob na dostatočnej úrovni).

Väčšie otváranie hraníc je potrebné koordinovať aj v rámci Európskej únie. Reálne to môžeme očakávať až potom, čo väčšina krajín postupne otvorí domácu ekonomiku a zavedie systém sledovania pohybu (celoeurópska aplikácia na telefón?).

Párty až na konci
Na záver mi dovoľte osobný pohľad. Bohužiaľ, veľké verejné podujatia ešte dlhé mesiace nebudú možné. Preto chápem, že koncert Guns N‘ Roses vo Viedni (mám kúpené lístky) bude musieť počkať, ak budeme chcieť nájsť ten najlepší kompromis medzi zdravotnými a ekonomickými nákladmi boja proti koronavírusu.

Ľudovít Ódor
Autor je viceguvernérom NBS, text vyjadruje jeho osobný názor
Tento text prvý raz publikoval na svojom blogu