Ako si jednu malú slovenskú sirotu adoptoval bulharský cár

Pavol Spišák z Telgártu mal nezvyčajné detstvo i nezvyčajnú dušu. Stal sa z neho kňaz výbušnej povahy, neskôr sa na ňom vyvŕšili eštebáci.

 

V horehronskej obci Telgárt sa v roku 1901 narodil Pavol Spišák, no veľmi skoro prišiel o oboch rodičov. Do života opusteného chlapca však vstúpil takmer zázrak - adoptoval si ho bulharský cár Ferdinand I. Coburg. Ako vieme, Coburgovci mali k Slovensku a špeciálne k Horehroniu, kde vlastnili huty a železiarne, veľmi silný vzťah.

 

„Okolo toho, ako sa do rodiny Coburgovcov dostal, sa šíria doslova legendy. Dnes už ťažko povedať, či sa zakladajú na pravde, alebo boli dôvody racionálnejšie. Podľa tvrdení niektorých starých ľudí si malý Paľko spieval na poli a cára prekvapil jeho čistý spev.

 

Prihovoril sa mu a dali sa do reči. Iní ľudia zas tvrdia, že Pavol sa pri prekvapujúcom stretnutí spontánne zohol a natrhal cárovi kyticu lúčnych kvetov, čím ho veľmi dojal,“ rozpráva Spišákov prasynovec Jaroslav Slašťan, ktorý sa pustil do mapovania bielych miest jeho života.

 

Štvorročné pátranie

 

Keď pred krátkym časom odhaľovali v Telgárte pamätnú tabuľu gréckokatolíckemu kňazovi Pavlovi Spišákovi, zišlo sa tam množstvo ľudí. Napriek tomu, že od jeho smrti uplynulo už štyridsať rokov a mnohé spomienky zapadli prachom, rodáci naňho nikdy nezabudli. No vie sa o ňom pomerne málo, hoci jeho osud pripomína román.

 

„Pátral som, kde sa len dalo, aby som zostavil komplexný pohľad na jeho život. Pociťoval som to ako vnútornú potrebu, aby som splatil určitý historický dlh a to nielen čo sa týka našej rodiny,“ hovorí Jaroslav Slašťan. Chodil medzi ľudí, ktorí si naňho ešte mohli pamätať, preštudoval cirkevné archívy, dostupné historické záznamy aj dobovú tlač.

 

Trvalo asi štyri roky, kým jeho energia priniesla ovocie, výsledkom je knižný životopis, ktorý sa stal nielen rodinným klenotom, ale je aj cenným dokumentačným materiálom pozoruhodnej, no na Slovensku málo známej osobnosti.

 

„Niekedy som sa musel aj pousmiať. Hoci kňazov máme zväčša v predstavách zafixovaných ako pokorné ovečky, Paľko Spišák sa z týchto predstáv napriek svojej poetickej duši vymykal. Bol totiž veľmi impulzívny, čo mu niekedy komplikovalo život.

 

Napríklad v momente, keď poňho prišla v 50. rokoch na faru Štátna bezpečnosť, odmietol s nimi odísť. Bránil sa a pustil sa s nimi dokonca do bitky. Boli však v presile, odvliekli ho do blízkeho lesa a tam mu vážne zranili nohy a zlomili nos. V nasledujúcich rokoch si veľmi veľa vytrpel,“ opisuje Jaroslav Slašťan.

 

Na cárskom dvore

 

Nech už má príbeh prvého stretnutia bulharského cára a Paľka z Horehronia akúkoľvek podobu, faktom zostáva, že Coburg si chlapca adoptoval.

 

Po prvých rokoch v ľudovej škole tak Pavol pokračoval v štúdiu na kráľovskom dvore v Sofii. „Vie sa tiež, že cár medzi svojimi deťmi a Pavlom Spišákom nikdy nerozlišoval a v dospelosti, keď sa jeho zverenec stal kňazom, sa dokonca zveril jeho duchovnému vedeniu,“ vysvetľuje.

 

Zachovala sa napríklad fotografia cára Ferdinanda I. Coburga s venovaním v bulharčine: „Vernárskemu farárovi Pavlovi Spišákovi, môjmu milému učiteľovi, na pamiatku teologických hodín, ktoré sme trávili v jeho dome vo Vernári. 1. decembra 1943. Ferdinand.“

 

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Svetobežník so srdcom básnika

 

Vďaka Ferdinandovej finančnej podpore študoval v Sofii, Plovdive a v malom seminári pre byzantských katolíkov v Adrianopole (dnes Edirne v Turecku). Nakoniec sa ešte rozhodol na Slovensku vyštudovať Teologickú bohosloveckú akadémiu v Prešove a 28. augusta 1927 ho biskup Gojdič vysvätil za kňaza.

 

Jeho prvým kňazským pôsobiskom sa stala Vyšná Jablonka, ale už o rok preberá miesto správcu farnosti Vernár. Práve tu našiel tiché prostredie na písanie poézie a prózy, ktorou prispieval do mnohých novín a časopisov. Keďže na dedine chýbal učiteľ, mladý kňaz vyučoval v škole nielen deti a mládež, ale aj dospelých.

 

Zložitý vzťah s biskupom

 

Počas rokov 1929 až 1931 navštívil Balkán, Budapešť, Belehrad a o niečo neskôr absolvoval púť do Ríma, kde sa zúčastnil aj na audiencii u pápeža Pia XI.

 

Ako prvý preložil text liturgie svätého Jána Zlatoústeho do slovenčiny a vydal v roku 1933 v Nitre. Je však zaujímavosťou, že táto kniha nezískala imprimatur na prešovskom gréckokatolíckom biskupstve, ale udelil jej ho nitriansky biskup Karol Kmeťko. „Dôvodom bolo to, že biskup Pavol Peter Gojdič vnímal tento, ako aj predchádzajúce Spišákove preklady veľmi nepriaznivo,“ ozrejmuje Slašťan.

 

V roku 1935 Spišáka preložili do Torysiek. A tu sa dostal aj do priameho konfliktu s biskupom Gojdičom a prorusínsky orientovanými kňazmi, ktorých bola v gréckokatolíckej cirkvi väčšina. V tomto období sa len päť kňazov v gréckokatolíckej cirkvi hlásilo k slovenskej národnosti. V pozadí týchto nedorozumení bola národnostná otázka, no príčinou mohla byť aj impulzívna povaha Pavla Spišáka.

 

Dočasne ho suspendovali

 

Jadro sporu tkvelo v tom, že Spišák viedol homílie v slovenčine, za čo rusínsky orientovaní veriaci požadovali jeho urýchlené odvolanie. V druhej polovici roku 1937 sa do tejto záležitosti zaangažovali aj štátne úrady.

 

Nespokojná časť rusínskych veriacich sa rozhodla neakceptovať Spišáka ako farára a podujala sa v obci vybudovať rusínsku, ale už pravoslávnu farnosť. V tejto vyhrotenej situácii zakročil biskup Gojdič a v júni 1938 svojho kňaza dočasne suspendoval.

 

Vzápätí sa proti verdiktu biskupského úradu zdvihla vlna nesúhlasných stanovísk od slovenskej verejnosti a médií.

 

V roku 1939 prijal Spišák podmienky zrušenia svojej suspendácie, a tak mu biskup Gojdič opäť dovolil vstúpiť do pastorácie.

 

Vrátil sa na farnosť Vernár, kde sa už mohol naplno venovať prekladateľskej a publikačnej činnosti.

 

Vybral si väzenie

 

Zložité časy preňho nastali v povojnovom období. V roku 1947 biskup Gojdič vymenoval Spišáka za titulárneho dekana. Práve v tomto období sa o Spišákovi aj vo Vatikáne začalo hovoriť ako o možnom prvom gréckokatolíckom biskupovi slovenskej národnosti. Zabránila tomu takzvaná akcia P. (pravoslavizácia) v roku 1950.

 

„Po takzvanom prešovskom (Veľkom) sobore prešlo iba 75 gréckokatolíckych kňazov na pravoslávnu vieru. Ostatných 265 zostalo verných svojej viere, z nich 250 uväznili, internovali alebo ich odsúdili na nútené práce,“ hovorí Jaroslav Slašťan.

 

“Vrhli sa na mňa, do krvi ma zbili a bosého v pyžame odvliekli do väzenia v Poprade.„

PAVOL SPIŠÁK, KŇAZ

 

V apríli 1950 pritom ešte režim Spišákovi ponúkol post pravoslávneho biskupa, automobil a veľkú finančnú hotovosť, no po ráznom odmietnutí už nasledoval trest - väznenie v Banskej Bystrici či v Poprade, umiestnenie v sústreďovacích táboroch a neskôr deportácia do Oseku pri Duchcove v Čechách.

 

O okolnostiach svojho zatknutia zanechal svedectvo: „O polnoci 15. augusta 1950 ku mne vtrhla skupina Štátnej bezpečnosti, vylomila dvere na fare. Vrhli sa na mňa, do krvi ma zbili a bosého v pyžame odvliekli do väzenia v Poprade. Nevedel som, čo sa robí. Vyšetrovali ma, bili, vyhrážali sa, že ak nepodpíšem schizmu, pôjdem do Jáchymova a na Sibír. Mnohí kňazi prestúpili do pravoslávnej cirkvi a tých, ktorí to odmietli, prenasledovali a donútili ich odsťahovať sa do českého pohraničia.“

 

Z Oseku pri Duchcove neskôr Pavol ušiel naspäť na Slovensko. Pol roka sa skrýval v Bratislave, potom sa ukrýval niekoľko mesiacov na fare v Uľanke pri Bystrici u svojho priateľa, kňaza Jozefa Nogu. V roku 1953 sa mu podarilo dostať do rodnej obce, kde ho prijala jeho sestra, u ktorej býval až do jej smrti.

 

Na audiencii u pápeža

 

Počas obrodného procesu v roku 1968 začal Spišák opäť slúžiť svätú liturgiu v Telgárte. Po príchode nového správcu farnosti mu však neumožnili vykonávať kňazskú službu, a tak slúžil iba doma, súkromne.

 

„V tomto období našiel veľkú oporu v Jánovi Škovierovi, ktorý bol kňazom v Šumiaci. Po legalizácii gréckokatolíckej cirkvi v Československu sa ukázalo nevyhnutné sláviť božskú liturgiu v živom jazyku. Spišákove preklady boli odobrené. Kniha Chváľme Boha v upravenej podobe bola vydaná v rozpätí rokov 1968 - 1972 hneď štyrikrát,“ hovorí Jaroslav Slašťan.

 

V roku 1969 sa československí biskupi zúčastnili v Ríme na spomienkovej slávnosti 1100. výročia smrti svätého Cyrila.

 

Niektorých slovenských pútnikov prijal 14. februára pápež Pavol VI. na osobnej audiencii, počas ktorej jeho slová z taliančiny do slovenčiny oficiálne tlmočil práve Pavol Spišák.

 

Bol totiž jazykovo veľmi nadaný, ovládal francúzštinu, bulharčinu, cirkevnú slovančinu, latinčinu, taliančinu, ruštinu, nemčinu a maďarčinu.

 

V roku 1971 ho pri príležitosti sedemdesiatych narodenín vymenovali za titulárneho kanonika. Zomrel vo svojej rodnej obci 17. marca 1975 vo veku 73 rokov.

 

 

KVETA FAJČÍKOVÁ

 

Zdroj: 

http://plus.sme.sk/c/20410837/ako-si-jednu-malu-slovensku-sirotu-adoptoval-bulharsky-car.html?ref=lp_sme_splus

 

Foto: 

Odhalenie pamätnej tabule v Telgárte. (zdroj: archív Jaroslava Slašťana)