Ako Slováci tiahli na Moskvu

Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu! Týmto zvolaním sa končil pred 80 rokmi telegram Jozefa Tisa Adolfovi Hitlerovi pri príležitosti spoločného útoku armád Nemecka a Slovenska na Sovietsky zväz.

Slovenský štát bol jediným spojencom hitlerovského Nemecka v agresii proti Poľsku. V septembri 1939 sa ňou začala druhá svetová vojna. Pri prepadnutí Sovietskeho zväzu v júni 1941 bojovali po boku wehrmachtu už aj armády Fínska, Maďarska, Rumunska a Chorvátska. Otázkou je, či sa opäť muselo pridať Slovensko. Veď už sa raz „vyznamenalo“. A čo z toho malo?

Táto otázka vtedy trápila na Slovensku mnohých. Darmo vládna propaganda vytrubovala o krížovej výprave proti „židoboľševizmu“ a za „novú Európu“. Prezident Tiso protiruské ťaženie nazýval dokonca „osudovým bojom za záchranu spravodlivosti a civilizácie“. Bežným ľuďom to však veľa nehovorilo a snažili sa od povolávacieho rozkazu oslobodiť, čo sa však spravidla podarilo len mužom s vplyvnými známosťami v ľudáckej strane alebo v Hlinkovej garde.

Slovenská armáda vtedy povolala osem ročníkov záloh. Keď Tiso posielal 24. júna telegram Hitlerovi, v ktorom ho ubezpečoval o „vernosti a spojenectve slovenského národa“, motorizovaná Rýchla skupina už prekročila slovensko-sovietske hranice. Kto ju pozoroval, musel mať zmiešané pocity. Jednotku tvorilo približne dvetisíc vojakov, 47 tankov, 183 nákladných a 49 osobných áut, 33 motocyklov a 112 bicyklov. Vojakom chýbali samopaly, mínomety a ťažké guľomety.

Skupinu čoskoro premenili na brigádu, zväčšila sa na 3 400 vojakov, tankov jej však ubudlo. Prvý väčší boj ju čakal pri meste Lypovec v centrálnej časti Ukrajiny. Padlo v ňom 75 mužov, 167 bolo zranených a 19 zajali (čo spravidla znamenalo, že prebehli na druhú stranu). Zničených bolo 12 slovenských tankov a veľa automobilov.

Podľa hodnotenia nemeckej vojenskej misie zlyhal veliteľský zbor s výnimkou veliteľa brigády plukovníka Rudolfa Pilfouska (bol nemeckej národnosti).

Lypovec otestoval aj slovenskú techniku. Dva vlaky plné poničených či poškodených tankov a nákladiakov museli transportovať na Slovensko. Spolu s nimi doviezli aj deväť traktorov značky Komsomolec – ako vojnovú korisť…

Chlapi sa znovu pýtali, či im to bolo treba a či tam skutočne museli ísť. Nemecko pôvodne nerátalo s nasadením slovenskej armády na východnom fronte. Podľa zistení historika Igora Baku Berlín zmenil postoj v tejto otázke až krátko pred inváziou do ZSSR. Nemecký vyslanec v Bratislave Hans Ludin mal slovenskej vláde odporučiť, aby sa na ťažení zúčastnila. Aj to tlmočil Tisovi a premiérovi Vojtechovi Tukovi.

Po vojne Ludin pred Národným súdom vypovedal, že Berlín na to nenaliehal a je presvedčený, že keby Slovensko vojnu Sovietom nevyhlásilo a ani ju neviedlo, Hitler by proti Slovensku nepodnikol nič. Napokon svedčil o tom prípad Bulharska, ktoré podpísalo dokonca Trojpakt, čiže pridalo sa k mocnostiam Osi, ale do vojny proti ZSSR sa nezapojilo.

Čo vlastne ľudácky režim od účasti v tejto vojne očakával? Vari nie kúsok územia na Ukrajine alebo kdesi na úpätí Kaukazu? A veruže áno!

V januári 1942 navštívil Bratislavu poľný maršal Wilhelm Keitel, jeden z hlavných organizátorov nemeckej vojnovej mašinérie. Prijal ho Tuka, ktorý sa spýtal, či by nebolo možné, aby územie, kde operujú dve slovenské divízie (Halič, Volyň) Slovensko aj obhospodarovalo a spravovalo. Maršal však Tuku odkázal s touto otázkou na Alfreda Rosenberga, ministra pre okupované územie, a tým ju vlastne zahral do autu.

Po víťazstve pri Stalingrade hnala Červená armáda Nemcov a ich spojencov smerom, odkiaľ prišli. Už nikomu z nich nešlo o územné zisky, každý sa snažil aspoň prežiť. Týkalo sa to aj slovenských jednotiek. Medzitým značná časť ich mužstva prešla na druhú stranu a zapojila sa do protifašistického boja, čím sa pokúsila zbaviť Slovenska hanby, ktorú utŕžilo bojom po boku Hitlerových vojsk.

Vladimír Jancura, Pravda 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/592300-ako-slovaci-tiahli-na-moskvu/

Foto: Jozef Tiso
zdroj: www2db.com