Ako spojiť Aš až s Rumunskom? 

Československo mala spájať diaľnica, tá stále nie je hotová

Jednou z dôležitých úloh, ktoré musela nová republika riešiť, bolo dopravné spojenie medzi západom a východom krajiny. Slovensko malo v roku 1918 pomerne solídnu železničnú sieť, ktorá však bola orientovaná do veľkej miery severo-južne, teda na Budapešť.

No takmer tisíc kilometrov dlhý štát potreboval niečo iné, totiž cestné, železničné i letecké spojenie od Chebu po hranice s Rumunskom.

V roku 1920 sa preto začal realizovať stavebný a investičný program, v rámci ktorého malo na Slovensku za päť rokov pribudnúť takmer 400 kilometrov nových tratí. Avšak tak, ako pri súčasnej výstavbe slovenských diaľnic, aj vtedy väčšina stavieb meškala a ešte k tomu bola drahšia, ako sa pôvodne predpokladalo.

Do začiatku druhej svetovej vojny nakoniec pribudli trate zo Zvolena do Krupiny, z Veselí nad Moravou do Nového Mesta nad Váhom, z Handlovej do Hornej Štubne, z Horní Lidče do Púchova, zo Zbehov do Zlatých Moraviec, z Bánoviec nad Ondavou do Vojan a najmä 93-kilometrový úsek z Červenej skaly do Margecian spájajúci Horehronie s košicko-bohumínskou železnicou.

Snaha prepojiť východ so západom sa však neskončila ani s vojnou. V tom čase bola dokončená technicky náročná trať z Banskej Bystrice do Turčianskych Teplíc či trať spájajúca Prešov, Vranov nad Topľou a Strážske. A narýchlo sa budovali aj neplánované krátke úseky nahrádzajúce železnice zabrané v dôsledku okupácie južného Slovenska Maďarskom.

Mimochodom, vôbec posledné slovenské železničné trate vznikli len pred polstoročím. V roku 1966 začali vlaky jazdiť na úseku Podolínec – Plaveč a od toho istého roku funguje nákladná širokorozchodná trať Užhorod – Haniska pri Košiciach.

Nekonečný diaľničný príbeh
To už boli v plnom prúde prípravy na diaľničné prepojenie Prahy s československo-sovietskou, dnes slovensko-ukrajinskou hranicou. Lenže história diaľničného spojenia siaha až do prvej republiky.

V druhej polovici tridsiatych rokov vzniklo niekoľko návrhov na stavbu cestnej magistrály. V roku 1937 vyšla napríklad kniha Jana Antonína Baťu Budujeme stát pro 40.000.000 lidí. Okrem iného v nej podnikateľ navrhol spojiť východ a západ Československej republiky železnicou, vodnou cestou i diaľnicou. Tento návrh sa nakoniec nerealizoval, no s výstavbou spojnice sa nakoniec začalo, no žiaľ, bolo to len niekoľko týždňov pred rozpadom republiky.

Na západe niekdajšej ČSR vojna výstavbu, prekvapivo, nezastavila: v Česku zostali dodnes pozostatky po diaľničných úsekoch, ktoré sa začali stavať počas nemeckej okupácie. No vojnová Slovenská republika o diaľniciach neuvažovala. A tak to zostalo aj po vojne – v českej časti obnoveného štátu sa stavalo, na Slovensku nie. Lenže od roku 1950 sa z finančných i ideologických dôvodov s výstavbou nepočítalo už vôbec.

Zlom nastal až v šesťdesiatych rokoch, keď si stále vyšší počet osobných áut vyžiadal primeranú cestu. A tak sa opäť zrodil plán na diaľnicu spájajúcu Československo, tentokrát však už bez Podkarpatskej Rusi.

Pod označením D1 mala 712-kilometrová cesta viesť z Prahy cez Brno, Trenčín, Žilinu a Košice po hranicu s vtedajším Sovietskym zväzom, pričom pri Trenčíne sa na ňu mala napájať D61 vedúca z Bratislavy.

Neprekvapí, že aj v komunistickom štáte sa stavalo intenzívnejšie v českej časti. Hoci dokončenie hlavnej dopravnej tepny spoločného štátu bolo naplánované na rok 1990, na Slovensku sa vtedy po D1 jazdilo len medzi obcami Ivachnová a Hybe na Liptove a medzi Prešovom a Košicami a D61 v tom čase spájala Bratislavu s Hornou Stredou. Kompletná bola len D2 z Brna do Bratislavy.

Rozdelenie štátu v roku 1992 diaľnicu s názvom D1 opäť skrátilo – z Bratislavy po hranicu s Ukrajinou má mať už len 516 kilometrov, ale jej koniec je aj po polstoročí stále v nedohľadne. 

K Jadranu i na Skalnaté pleso
Na rozdiel od diaľnic sa za prvej ČSR stavali aspoň cesty. Do rozbitia štátu sa cestná sieť rozšírila o viac ako 300 kilometrov, treba poznamenať, že betónových nebola ani tretina.

V tom čase fungovala aj letecká doprava, i keď spočiatku nie v každom počasí a prvý rok si zalietalo len niekoľko stoviek ľudí. Prvý linkový let Československých aerolínií smeroval z Prahy do Bratislavy (na dnes už zrušené vajnorské letisko) v roku 1923. O rok neskôr bola linka predĺžená do Košíc. Z Bratislavy sa neskôr lietalo tiež do Záhrebu a Dubrovníka či do Bukurešti.

Mimochodom, na sklonku prvej republiky – v decembri 1937 – uviedli do prevádzky aj prvý úsek lanovky medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým plesom. Rozostavanú hornú časť lanovky na Lomnický štít sprevádzkovali v októbri 1940. 

Tomáš Galis 

Zdroj: 
https://dennikn.sk/1257434/ako-spojit-as-az-s-rumunskom-ceskoslovensko-mala-spajat-dialnica-ta-stale-nie-je-hotova/?ref=tema