Ako to bolo s Bielou légiou

Biela légia - čo to bolo za organizáciou? V ostatných dňoch sa jej názov objavuje v médiách častejšie. Dôvod je zrejmý: slovenská prezidentka posmrtne vyznamenala troch údajných lídrov Bielej légie Radom Ľudovíta Štúra. Je však zaujímavé, že ani jeden v tejto ilegálnej organizácii nepôsobil. Ako to? Lebo keď ich zatkli, ešte nebola na svete.

Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára označuje za lídrov Bielej légie exminister za KDH a exeurokomisár Ján Figeľ. Dnes je predsedom správnej rady nadácie, ktorá ostatné dva roky usilovne lobovala za udelenie vysokého štátneho vyznamenania in memoriam tejto trojici účastníkov protikomunistického odboja.

V skutočnosti Biela légia vznikla až koncom roku 1949 a z Rakúska na územie Slovenska začala pôsobiť prostredníctvom rovnomenného vysielača v nasledujúcom roku. Vyplýva to z výskumov historika Vladimíra Varinského z Univerzity Mateja Bela, ktorý sa tejto problematike venuje dlhodobo.

Trojicu mladých antikomunistov zaraďuje historik do „Tunegovej skupiny“, ktorú z Viedne riadil Jozef Vicen. S myšlienkou založiť Bielu légiu prišiel práve Vicen a jeho bývalý šéf z Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže Ladislav Jankovič.

Ako vznikol názov Biela légia? Vicen tvrdil, že mu prišiel na um niekedy koncom leta 1948. Inšpiroval sa pritom názvom Biela garda, ktorá bojovala pri červenogvardejcom v občianskej vojne po boľševickej revolúcii v Rusku. Slovu „garda“ sa však vyhol v obave, že poslúži nepriateľovi v jeho propagande, preto zvolil radšej „légiu“. Jeho otec bol totiž kedysi československým legionárom na Sibíri.

Spomenuli sme Vyššiu vodcovskú školu HM. Jej spravodajské oddelenie udržiavalo v čase Povstania a nemeckej okupácie Slovenska čulú spoluprácu so spravodajskou službou SS a NSDAP (Sicherheitsdienst SD). Na povstaleckom území malo rozsiahlu sieť konfidentov a spravodajcov, tzv. hlások, ktorí pomáhali odhaľovať aktívnych účastníkov SNP. Nemci si ich prácu pochvaľovali a poriadali pre členov štábu „hlások“ týždenné kurzy. Už vtedy sa stretávame s menami A. Púčík a A. Tunega (obaja absolvovali vodcovskú školu), nehovoriac o Vicenovi.

Meno A. Tunegu sa vo výpovediach svedkov na povojnových súdnych procesoch vyskytovalo v súvislosti s tragickou smrťou partizána – vysokoškoláka Mirka Nešpora. V decembri 1944 ho zatkli príslušníci Hlinkovej gardy o a niekoľko dní zomrel pri výsluchu, umučený vyšetrovateľmi Ústredne štátnej bezpečnosti, keď odmietol poskytnúť požadované informácie. Nešpora mal udať Tunega, vraj ho poznal z videnia ako konškoláka na Vysokej škole technickej v Bratislave.

Podľa Jána Beňu, historika práva na Univerzite Komenského sa táto informácia nedokázala, „nebolo možné ju preukázať, ale zostala ako závažné podozrenie.

Na sklonku vojny Púčik aj Tunega utiekli do Rakúska, ale v lete 1945 sa vrátili na Slovensko. Skončili pred retribučným súdom. Púčikovi nepomohlo ani to, že krátko po vojne vstúpil do komunistickej strany, aby kryl svoju minulosť. Odsúdili ho za kolaborantstvo s okupantmi na 13 mesiacov väzenia, posledné tri si odpracoval v tábore nútených prác pri výstavbe Oravskej priehrady. Tam sa stretol s Tunegom, ktorý vyfasoval ten istý tábor.

A čo bolo s Vicenom? Toho v roku 1945 zatkli prvýkrát a súdili za kolaboráciu, niekoľko mesiacov musel odpracovať v tábore Ratiboř pri Vsetíne. V máji 1946 emigroval. Vo Viedni začal spolupracovať s americkou vojenskou kontrarozviedkou (CIC) a budovať ilegálnu spravodajskú sieť (často išlo o aktivizáciu bývalých „hlások“).

Známy historik – disident Jozef Jablonický aj preto tvrdil, že povojnová činnosť Tunegu a spol. bola len pokračovaním aktivít ľudáckeho podzemia.

Vicen zároveň pracoval na koncepcii hnutia odporu proti komunistickému režimu v ČSR. Podľa jeho predstáv mal to byť neorganizovaný a neriadený, tzv. svojpomocný odboj. Vicen počítal s tým, že pri masovom odpore budú mocenské orgány nútené meniť svoje rozhodnutia. Varinský to považuje za „značne naivné“ predstavy.

Koncom jesene 1948 Vicen informoval o svojej koncepcii hnutia Tunegu. Zhodli sa na tom, že légia má pôsobiť v tichosti, v malých skupinách, v žiadnom prípade nie ozbrojených, a že bude zahládzať za sebou stopy. Spojivom medzi týmito bunkami hnutia mal byť vysielač Biela légia.

Je zaujímavé, že Jozefa Vicena dosiaľ neocenili za jeho protikomunistickú činnosť nejakým radom ani posmrtne. Aspoň v jeho životopisoch niet o tom ani zmienky. Čo odrádzalo od toho rozhodnutia predchádzajúcich slovenských prezidentov? Žeby Vicenova služba toľkým spravodajským službám? Alebo jeho organizačné a riadiace neúspechy? Zomrel v roku 2008, o dva roky skôr kandidoval do NR SR za stranu Misia 21, ale ďaleko sa s ňou nedostal…

Vráťme sa však o sedem desaťročí späť. Všetko už bolo ohľadne Bielej légie dohodnuté, no čo sa zrazu nestalo. Začiatkom januára 1949 československá kontrarozviedka zadržala Púčika pri návrate z Rakúska, kde odovzdal informácie a dostal nové inštrukcie. Čo nasledovalo?

Nie, nezopakovala sa situácia zo začiatku septembra predchádzajúceho roku. Vtedy spolu s ďalším členom Tunegovej spravodajskej siete Jozefom Rojkom sa Púčik vracal na Slovensko pri svojej štvrtej takejto ceste. Oboch legitimovali až v Bratislave. Rojka odviedli, preukázal sa falošným osobným preukazom. Púčika, ktorý hliadke ukázal svoju študentskú legitimáciu, nechali odísť. Čo je však podstatné, kým Rojko pri výsluchu Púčika neprezradil, ten, naopak, vypovedal naňho i ďalších 73 osôb, vrátane Tunegu.

Cirkevný historik Robert Letz, ktorý pripravoval podklady pre Figeľovu nadáciu tvrdí – opierajúc sa o súdny spis – že Púčika pri výsluchu bili, o čom mal hovoriť na hlavnom pojednávaní. A že aj proti ostatným obvineným „uplatnili kruté metódy fyzického a psychického týrania“. Beňa v svojej štúdii uvádza, že Púčik o všetkom vypovedal dobrovoľne. Čo to znamená? Vari historici študovali rozdielne spisy?

Dosť na tom, že všetkých tunegovcov potom pozatvárali. Ich spravodajská sieť prestala existovať. Bolo treba vybudovať novú.

Tragédie v tragickej dobe
Po tomto neúspechu Američania usúdili, že Vicen na riadiacom poste ohrozuje samotný spravodajský projekt a neoficiálne mu dovolili len spustenie vysielača Biela légia. Ten začal činnosť v apríli 1950 a pod Vicenovým vedením vysielal do júla 1951.

Medzitým sa konal v máji 1949 proces s tunegovcami. Trom obžalovaným – Tunegovi, Tesárovi a Púčikovi – vymeral Štátny súd v Bratislave doživotný trest odňatia slobody. Kládli im za vinu zločiny velezrady a vyzvedačstva. Mali sa usilovať obnoviť „slovenský štát“ s jeho fašistickým zriadením a teda zlikvidovať ČSR i jej „ľudovodemokra­tický“ režim.

Obžalovaní aj prokurátora sa odvolali na Najvyšší súd v Prahe. Tam sa pojednávanie konalo až po 16 mesiacoch, v septembri 1950. Medzitým zasadala Bezpečnostná komisia ÚV KSČ v Prahe. Tá rozhodla, že všetci traja majú byť popravení. Obžalovaní skúsili poslednú možnosť – požiadali o milosť prezidenta republiky Klementa Gottwalda. Ten im ju neudelil. Trest smrti vykonal kat na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave 20. februára 1951.

Ďalšia tragédia v tragickej dobe, keď revolúcia ničila nielen opozíciu, ale požierala aj vlastné deti. Koncom toho istého roku obesili v Prahe 11 obžalovaných z tzv. protištátneho centra, vrátane generálneho tajomníka štátostrany Rudolfa Slánského (mimochodom, člena spomínanej bezpečnostnej komisie).

A čo bolo potom s Bielou légiou? Žila si svojím životom. Jej skupiny pôsobili po Slovensku, pričom niekde sa obmedzili na pasívnu rezistenciu a inde siahli aj k ozbrojenému odporu. Štátna bezpečnosť ich likvidovala postupne od jari 1951 do jari 1952 v celoštátne riadenej akcii Duben. Súdili ich potom v troch skupinách. Zo 118 obžalovaných odsúdili dovedna siedmich na trest smrti.

Vladimír Jancura

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/626658-ako-to-bolo-s-bielou-legiou/