Ako to je krásne... alebo jazykový kabaret

Raz mi môj kamarát rozprával o tom, ako stretol svojho rodáka. Obidvaja Rusíni. Obidvaja z jednej obce. Obidvaja žijú teraz v Prešove. Stretli sa a začali sa zhovárať. Až po chvíli si môj kamarát uvedomil, že jeho rodák ho oslovil, keďže to bolo v Prešove,  po slovensky a on s ním automaticky rovnako rozprával po slovensky. Keď si to uvedomil a „diškurka“ bola na už konci, tak na rozlúčku, môže trochu so zahanbením, a trochu aj s výčitkami svedomia a iróniou v hlase, vraví svojmu rodákovi:  "Och, aké je to radostné, že sa dvaja Rusíni môžu stretnúť v meste a pozhovárať sa spolu po slovensky, pravda...?"  Myslím si, že v tom momente sa trochu zahanbil aj jeho známy.

V sobotu 17. mája 2014 som bol na sneme Rusínskej obrody na Slovensku. Program bol bohatý, museli sme sa veľmi snažiť, aby sme dodržali všetky body programu. Bolo potrebné vytvoriť aj priestor na diskusiu pred voľbami, ako aj k novým stanovám organizácie.  Aby sa každý, kto prejavil záujem,  dostal k slovu a povedal to najdôležitejšie, čo si myslel, žeby malo na sneme odznieť. Bol som milo prekvapený, keď Rusíni chcú, vedia byť akční a všetko stíhajú. Prejednali sa stanovy a prebehli aj  procedúry spojené s voľbou predsedu, funkcionárov a orgánov ROS, ktorý spoločne so štatutárom budú viesť organizáciu najbližšie tri roky.  Práve vtedy po voľbe predsedu, keď sa volili ďalší funkcionári, zratúvali sa hlasy,  prišiel v rokovacej sále čas na voľnejšiu diskusiu. A čo bolo najdôležitejším bodom diskusie? Delegáti prejavili záujem o intelektuálnejšie témy, nielen festivaly, čo ma veľmi potešilo, lebo debata sa viedla o rusínskom jazyku. Presnejšie povedané o jeho písanej podobe.

Aby sme boli viac v obraze, konkrétne ide o druhú normu pravopisu kodifikovaného rusínskeho jazyka na Slovensku z roku 2005. Tá rozdeľuje Rusínov na Slovensku a zdá sa, že riešenie je v nedohľadne, je stále hudbou budúcnosti. V čom je problém?  V roku 1995 sa  v Bratislave kodifikoval rusínsky jazyk. Bola to hlavne iniciatíva a zásluha ľudí, ktorí fungovali pri Rusínskej obrode. To je nespochybniteľný fakt. Neskôr vznikol Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity. Najskôr ako Oddelenie rusínskeho jazyka  v rámci  Ústavu národnostných štúdií a cudzích jazykov PU. 

Rok pred vznikom samostatného ústavu, ľudia z Oddelenia rusínskeho jazyka i kultúry, spolu s ďalšími jazykovedcami, urobili reformu, zostavili novú normu. A tu nastal problém. Hlavne ľudia z okolia Rusínskej obrody na Slovensku neprijali nové pravidlá a v rámci svojich novín a publikácií používajú stále starú normu (vrátane mňa). Hoci aj to nie je celkom pravda, lebo aj zo starej normy sa vypustilo jotované písmeno  „ё“ (jo), ktoré ľudia podľa informácie, neprijali. A potom je tu druhá skupina, tých, ktorí dodržiavajú nové pravidlá. Takto samozrejme vychádzajú i učebnice pre deti, v takejto norme vychádza časopis  Rusín a periodikum  Ľudové noviny, ale aj knihy,  ktoré vydáva Spolok rusínskych spisovateľov Slovenska a Asociácia rusínskej kultúry  na Slovensku.  Hlavným problémov "nás" kritikov  je používanie jotovaného písmenka „ї" (ji), ktorá v novej norme získala aj zmäkčovací charakter a napríklad slovo  „тiло“  (ťilo - slov. telo)  malo by sa správne po novom písať s písmenkom  „ї“. Samozrejme nová jazyková norma obsahuje ešte viacero odlišností, ale toto písmenko je hlavný problém, ktorý ľudia nechcú akceptovať.  A to sa riešilo aj na sneme. 

Hovorilo veľa ľudí, padali návrhy, chceli zvolávať jazykovú komisiu, ktorá by problém riešila a vyriešila by to hlavne tak, ako oni chcú. To všetko je v poriadku. Už som napísal, teším sa, že ľudia majú záujem o jazyk, lebo to je najdôležitejšie. Ale nemôžem si odpustiť poznámku, že sa mi všetko v tomto momente, javilo - ako jazykový kabaret.         

Spomenul som už skôr, že patrím do tej skupiny, ktorá keď nemusí, tak nepoužíva novú normu, ale ešte raz zdôrazňujem, nepoužívam celkom ani starú, keďže problematické  „ё“  je tiež na indexe nášho rusínskeho spoločenstva. Na druhej strane, tak ako bolo povedané, bol by som rád, keby nastala zhoda, aby sme nepísali, ako po páde veže v Babylone, podľa toho, ako koho trafil kameň do hlavy. S týmto  názorom sa stotožňujeme. Kabaretne to pre mňa vyzeralo z iného dôvodu. Po prvé, ROS potešená novým predsedom  i novým entuziazmom, začala robiť to, čo bolo pre ňu typické i pri minulom vedení. Delegáti snemu,  zdôrazňujem delegáti občianskeho združenia, nie vedeckej jazykovej ustanovizne, chcú zvolať jazykovú komisiu a riešiť problém podoby písomného prejavu rusínskeho jazyka. Keď som si pozrel, kto všetko sedí v komisii, tak som videl jedného-dvoch ľudí, ktorí by mohli v otázke jazyka nhiečo odborné povedať a ktorí sa zúčastnili aj na kodifikácii jazyka v roku 1995. Takže, kto chce zvolávať jazykovú komisiu a s kým? Folkloristi, kulturológovia, etnografi, obchodníci, pracujúci z rôznych sfér života? Žiadnu z týchto profesií nepodceňujem, ale mám seriózne pochybnosti o ich kvalifikácii na túto činnosť.

Žánrový, ako vystrihnutý z jazykového kabaretu, obrázok č. 2 spočíva v na tom, že väčšina tých, ktorí kričia nahlas o potrebe upraviť normu, píšu vo svojej písomnej podobe buď latinkou, a to je ten lepší prípad, alebo dokonca po slovensky. Všetko. Nás, ktorí regulárne používame azbuku,  tam bolo asi päť a to som už započítal aj hosťa z Lemkoviny Bohdana Gambaľa. Zaujímavé je, že práve aktivní pisatelia kričia najmenej, hoci skutočnosť, že jazyk v písomnej podobe naozaj používajú, im dáva väčšiu legitimitu vysloviť svoj názor.

Samozrejme som za zjednotenie noriem. Som aj za to, aby z grafickej normy systému sa vytratilo to, čo ľudia odmietli. Ale nie je potrebné okolo toho robiť jazykový kabaret, ktorý si môžeme urobiť niekde pri pive. Na členstvo v komisii treba ľudí  "od jazyka", nie z občianskych združení. Nie je potrebné znižovať status našich najvyšších jazykových inštitúcií, tak na Slovensku, ako aj v Poľsku. Samozrejme, tieto inštitúcie musia zase počúvať hlas nositeľov jazyka. To určite áno.
 
Lebo jazyk nemôže byť niečo umelé, ale musí to byť živý, dynamicky sa vyvíjajúci organizmus, ktorý reflektuje jazyk ľudu. A k tomu, aby naše obidve inštitúcie mali čo reflektovať vo svojich pravidlách, najprv musíme tento jazyk  v písomnom prejave aj používať. Lebo keď nie sú výstupy, nie je čo upravovať.

Keď jazyk nie je používaný aj s grafickým systémom, potom podobne ako môj kamarát na stretnutí so svojím rodákom, si môžeme na konci listu alebo mailu povedať: "Aké je to krásne, keď si môžu dvaja Rusíni písať v latinke, dokonca po slovensky alebo po poľsky. Mám však obavy, aké výstupy potom môžu byť z jazykovej komisie, ktorá bude mať takých ľudí vo svojej zostave. Taká komisia môže prísť s nápadom, že nám netreba nielen  „ё“ a „ї“ , ale aj že celá azbuka je už nemoderná. Strašné, čo len pomyslieť...   

Peter Medviď
22.5.2014, Prešov

Článok bol napísaný ako komentár "Vstupná inventúra" pre lemkovské rádio lem.fm
a v rusínskom jazyku ho nájdete tu:  http://www.lem.fm/lem/news/jak_to_szumni..._abo_jazykovyj_kabaret.,560