Ako Trianon ovplyvnil moju rodinu a prečo nie je hnev dobrá odpoveď

O Slovákoch a Maďaroch z južného Slovenska a nezmyselnosti hľadania starých krívd.

Celý svoj život som strávil na zmiešanom území. Od roku 1989 som preto nevyhnutne čoraz viac vnímal cudzokrajný názov Trianon. Jeden z najlepších článkov o tejto historickej udalosti, o Maďaroch a Slovákoch som pred dvoma rokmi čítal od Lászlóa Szigetiho. Bol súčasťou knihy Moje Československo. Písal v ňom aj o svojej mame, ktorá sa v roku 1916 narodila v Uhorsku. Je to ideálny text pre niekoho, kto chce pochopiť, prečo je aj pre tolerantných Maďarov Trianon stále živá téma. Naozaj sa im totiž stala krivda.

Pre mňa ako Slováka, čo celé detstvo prežil v Komárne, bola obzvlášť zaujímavá pasáž, v ktorej pani Szigetiová v roku 1992 svojho syna žiada, aby Václavovi Havlovi odkázal, že teraz by Česi mali Maďarom vrátiť „Trianonom olúpené územia“, na ktorých žijú Maďari. Nechcela späť celé Slovensko, len tú časť, kde je aj dnes maďarská menšina väčšinou. Teda tú, kde som žil ja a celá moja rodina.

László Szigeti o tejto zápletke uvažuje veľmi poučne. Okrem toho potvrdzuje, že história sa asi najlepšie dá pochopiť cez príbehy.

Pani Szigetiová svojmu synovi ako ideálny stav spomenula hranicu z roku 1938 po Viedenskej arbitráži, ktorá podľa nej najviac zohľadňovala etnické línie. Naozaj je pravda, že dnešné južné Slovensko bolo väčšinovo jasne maďarské a po roku 1918 Československu pripadlo len vďaka porážke Uhorska vo vojne, vôli veľmocí a diplomacii československých politikov. Keby vtedy rozhodovali obyvatelia tohto územia a keby boli Masaryk a ostatní striedmejší, dnes by možno medzi Maďarmi a Slovákmi bolo menej hnevu.

Maďarom by zostalo územie, ktoré obývali a považovali ho za svoje, a Slovákom, ktorí tam boli výraznou menšinou, by v súčasnosti asi ani nenapadlo, že mohlo byť ich. Presne tak, ako sa dnes uškrnieme nad nenásytnou a bláznivou predstavou o koridore, ktorý mal Československo spájať s Jadranom.

Tu niekde by sa však mohla začať úloha mojich príbuzných v tomto príbehu. Všetci totiž do roku 1947 žili na území dnešného Maďarska, konkrétne v Békešskej Čabe a jej okolí. Moji predkovia z otcovej aj maminej strany sa na Dolnú zem presťahovali v 18. storočí spolu so zástupmi iných Slovákov po tureckých vojnách, aby osídlili vyľudnenú krajinu.

V onom roku 1947 sa však vrátili na Slovensko. Pretože im v Maďarsku pre desaťročia trvajúcu maďarizáciu nebolo dobre. Napríklad môjho deda z otcovej strany v roku 1941 zavreli do tábora v Gyule. Mučením tam z neho spravili de facto invalida. Pre jeho politické názory a preto, že chcel vydávať slovenský mesačník. Cestou do väzenia musel prejsť on aj ďalší celou Čabou s hanlivými nápismi na krku. Keď teda po vojne dostali možnosť vrátiť sa na Slovensko, časť mojej rodiny to využila.

Lenže Slováci, čo sem prišli, nemali vyhrané. Často ich vítali nepriateľsky naladení noví susedia, ktorí si museli poslovenčovať svoje mená, aby tu mohli zostať žiť. Ich hnev sa dal pochopiť. Cudzí prišelci utekajúci pred maďarizáciou totiž v rámci výmeny obyvateľstva nahradili príbuzných a priateľov starousadlíkov, ktorí museli odísť nedobrovoľne. Čisto slovenskú komunitu v Čabe tak vymenili za nepriateľské prostredie, v ktorom sa stali menšinou. „Paľo môj, ni takto som si to hútau,“ vravel na konci života môjmu otcovi sklamaný dedo.

Príbeh mojej rodiny má aj svoju maďarskú vetvu. S tou časťou, ktorá zostala v kedysi väčšinovo slovenskej Čabe, som sa naposledy stretol asi pred 30 rokmi ako dieťa. Keďže moja maďarčina je viac než biedna, neporozprával som sa s nimi, lebo po slovensky už nevedeli. Keby v Maďarsku zostali aj moji starí rodičia, veľmi pravdepodobne by sa mi stalo to isté.

Od Trianonu prešlo celé storočie, ale mal ďalšie podobné pokračovania na oboch stranách. Takmer všetko, čo sa medzi nami za posledných sto rokov stalo, s ním nejako súviselo a zlé i dobré veci idú oboma smermi. Vďaka tomu sto rokov stará historická udalosť stále ovplyvňuje rozmýšľanie miliónov ľudí.

V časti maďarskej komunity u nás sa to prejavuje aj obdivom k Orbánovi či ešte extrémnejším politikom a túžbou po návrate pod Budapešť. Medzi takými Slovákmi z južného Slovenska zas zvýšenou obľubou politikov, akými boli Mečiar, Slota či Fico, a mám podozrenie, že teraz aj Kotleba. Lebo sa cítia ako menšina vo vlastnej krajine a niekedy naozaj narazia na takých, čo sa s nimi nechcú baviť po slovensky. Tak sa utiekajú k nacionalizmu.

Čo teda s ľuďmi, ktorí desaťročia žijú na jednom území, ale stále na seba pozerajú ako na hrozbu? História, komplikovaná a krutá, nie je riešením, môže byť len poučením. Osudy svojej rodiny som veľmi stručne nenaznačil preto, aby som ľudí rozoštvával. Je to pokus, aby pochopili, že každá strana sporu v minulosti nájde zámienky na nenávisť, ak ich hľadať chce. Neustále odvolávanie sa na staré krivdy sa preto nemôže skončiť dobre.

Pointa bude neoriginálna, ale presnejšiu nepoznám – tešme sa, že sme spolu v Európskej únii, že medzi nami nie sú hranice a že máme ako priatelia šancu pomaly si v mieri odpustiť staré neprávosti.

Roman Pataj

Zdroj:
https://dennikn.sk/1917691/ako-trianon-ovplyvnil-moju-rodinu-a-preco-nie-je-hnev-dobra-odpoved

Foto:
Ján Slota odhalil 4. júna 2010 na slovensko-maďarskom hraničnom priechode v Komárne pamätník Trianonu. 
Autor – TASR/Milan Drozd