Ako veľvyslanec Stepan Červonenko zliepal v Prahe "revolučnú" vládu

Po vojenskej stránke prebehlo všetko priam dokonale, politické ciele sa však nepodarilo dosiahnuť. Pri hodnotení výsledkov bleskovej operácie Dunaj – ako nazvali jej plánovači ozbrojený zásah v Československu – to musel pred 57 rokmi priznať aj Kremeľ.

Vladimí Jancura 

Už na druhý deň bolo jasné, že pokus vytvoriť promoskovskú „revolučnú“ vládu na sovietskom veľvyslanectve v Prahe stroskotal. Všetko úsilie ambasádora Stepana Červonenka vyšlo navnivoč. Alexander Dubček ostával pri moci a bolo s nim treba rokovať. Tzv. maďarský scenár potlačenia „kontrarevolúcie“ zlyhal na celej čiare.

Začiatkom júla 2003 zomrel v Moskve vo veku 88 rokov „zaslúžilý pracovník ruskej diplomatickej služby“ Stepan Vasilievič Červonenko. Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie vydalo pri tejto príležitosti oficiálny nekrológ. Ocenilo v ňom zásluhy zosnulého, jeho „veľkú životnú cestu od vidieckeho učiteľa po veľvyslanca ZSSR v Číne, Československu a vo Francúzsku“.

Autori stručného nekrológu nemohli zachádzať do podrobnosti, a tak zamlčali, že nebohý zohral významnú úlohu pri príprave vojenskej intervencie do ČSSR i počas nej. Zato pripomenuli, že Červonenko bol až päťnásobným nositeľom jedného z najvyšších štátnych vyznamenaní ZSSR – Radu Lenina.

Mimochodom, toľko sa ich neušlo ani mnohým sovietskym vládnym činiteľom. Výnimkou bol napríklad minister obrany Dmitrij Ustinov, ktorý v sovietskom politbyre presadil koncom decembra 1979 inváziu do Afganistanu.

Ku…va, ako to môžu vedieť?!
V spomienkovej knihe Mráz prichádza z Kremľa opisuje jej autor – priamy účastník udalosti Zdeněk Mlynář – niekoľko tragikomických scén z 22. augusta 1968 na sovietskom veľvyslanectve. Bolo 24 hodín po obsadení Prahy sovietskymi jednotkami. Prvého tajomníka KSČ Alexandra Dubčeka, premiéra Oldřicha Černíka a ďalších štyroch vedúcich československých politikov unieslo špeciálne komando KGB nevedno kam.

V krajine akoby sa zastavil život. Československá armáda poslúchla rozkaz najvyššieho veliteľa prezidenta Ludvíka Svobodu a neopustila kasárne. V Prahe-Vysočanoch, v tamojšom priemyselnom areáli, sa začínal takmer utajený mimoriadny zjazd KSČ. Otvárali ho bez mnohých slovenských delegátov, ktorí sa sčasti nevedeli a sčasti ani nechceli za týchto dramatických okolností zložito doberať do „stovežatej“.

Časť obyvateľstva sa postavila okupantom na pasívny odpor, podstatne menšia časť ich vítala a mlčiaca väčšina zaťato mlčala. Intervenčným vojskám sa však nepodarilo umlčať vysielanie náhradného slobodného rozhlasu.

Červonenko zvolal na ráno 22. augusta pod strechu sovietskej ambasády 11 politikov, z ktorých chcel pozliepať „robotnícko-roľnícku revolučnú vládu“. Bol medzi nimi aj Mlynář, od apríla 1968 jeden z tajomníkov ÚV KSČ, a teda najbližších spolupracovníkov Dubčeka. Sám nechápal, prečo vybrali Sovieti aj jeho. Možno preto, že mal za sebou moskovské školy. Mimochodom, študoval tam právo v jednom ročníku s budúcim prvým a zároveň posledným prezidentom ZSSR Michailom Gorbačovom.

Mlynářovi ponúkli v „revolučnej“ vláde (on ju nazval kolaborantskou) kreslo ministra kultúry. Odmietol rázne a bez váhania.

Súdruh Indra mi píše, že ak ich podporíme, tak v noci z 20. na 21. augusta prevezmú zdravé sily všetku moc v krajine, k pozývaciemu listu sa pripojí ďalších 50 vedúcich súdruhov, obsadia tlačiarne, rozhlas, televíziu atď.
- Leonid Brežnev, generálny tajomník ÚV KSSZ

Predsedom tejto bábkovej vlády sa mal stať 47-ročný Alois Indra. Narodil sa v Medzeve pri Košiciach, ale vyrástol v Čechách a do apríla 1968 bol ministrom dopravy. Patril medzi spoluautorov tzv. pozývacieho listu. So svojou nomináciou súhlasil, hoci navonok neochotne.

Jedna z najsmiešnejších scén prišla, keď Červonenko hľadal záujemcu o dôležitý post ministra vnútra. „Napodiv, nikto z prítomných ho nechcel," spomínal Mlynář. Bodaj by aj, keď všetci cestou na sovietske veľvyslanectvo videli davy pobúrených Pražanov protestujúcich proti okupácii.

Červonenko potom ponúkol vnútro Milošovi Jakešovi, ktorý zastával pred rokom 1968 jeden čas aj funkciu námestníka ministra vnútra. Neskôr sa stal predsedom kontrolnej a revíznej komisie ÚV KSČ. Ale aj ten sa vzpieral prijatiu funkcie. Vzápätí viacerí prítomní – Vasil Biľak, Drahomír Kolder, Jozef Lenárt – začali presviedčať Emila Riga, jediného Róma v predsedníctva ÚV KSČ, čo bol ojedinelý prípad v celých jej dejinách.

Rigo zastával súčasne funkciu vedúceho straníckej organizácie vo Východoslovenských železiarňach (dnes U. S. Steel Košice) a na ministerskú ponuku reagoval s príslovečným temperamentom vlastným jeho etnickej skupine. „Nie, nie a ešte raz nie!“ vykrikoval. „Ja nechcem byť ministrom, ja sa vraciam do železiarní.“

Musel zakročiť sovietsky veľvyslanec a láskavým hlasom Riga upokojovať: „Ale to viete, súdruh Rigo, že nemusíte byť ministrom. Zostanete v svojich železiarňach a zároveň budete členom robotnícko-roľníckej vlády. Čiže bude to s vami presne tak ako doteraz, keď ste boli členom politbyra a predsedom straníckeho výboru vo vašom podniku.“

Medzitým si Mlynář vyžiadal od jedného z pracovníkov veľvyslanectva prístup k telefónu, aby zavolal manželke. V skutočnosti telefonoval organizátorom vysočanského zjazdu. Od neho sa dozvedeli, ako prebieha zostavovanie kolaborantskej vlády. A tak sa udiala nevídaná vec. V miestnosti, kde Červonenko s námahou zliepal túto vládu, bol zapnutý rádioprijímač. Slobodný vysielač práve oznamoval, že niektorí členovia promoskovskej skupiny v ústrednom výbore strany hodlajú do vlády vstúpiť, kým ďalší to odmietajú.

„Ku…va, ako to môžu vedieť?!“ zvolal celý červený od zlosti Kolder, pôvodným povolaním baník a počas Pražskej jari jeden z tajomníkov KSČ a pozývateľ spojeneckých vojsk.

Po dvoch hodinách sa Červonenkovi ako-tak podarilo pozliepať bábkovú vládu, zatiaľ bez premiéra. Dostal však informáciu, že podľa platnej Ústavy ČSSR môže v mimoriadnej situácii vládu viesť aj prezident republiky. Prečo by o to nepožiadal generála Svobodu? A tak sa vybral na Pražský hrad… Ale k tomu sa ešte vrátime. Teraz si povieme, aký človek bol Červonenko a ako sa správal pred vpádom cudzích vojsk do Československa.

V Prahe mal oddychovať
Pri dôkladnejšom štúdiu Červonenkovho životopisu zisťujeme, že pochádzal z ukrajinskej roľníckej rodiny a po skončení pedagogickej fakulty začínal kariéru v straníckom aparáte. Za desať rokov to dotiahol až na jedného z tajomníkov v ústredí komunistickej strany sovietskej Ukrajiny. Zlé jazyky tvrdili, že za tým treba vidieť ženu. Červonenkovým šéfom bol v tom čase Nikolaj Podgornyj, vedúci tajomník KS Ukrajiny. Manželky oboch funkcionárov boli rodné sestry.

Vďaka tomu sa údajne začala aj diplomatická kariéra Červonenka. V roku 1959 sa stal, bez akýchkoľvek diplomatických skúsenosti, veľvyslancom v Čínskej ľudovej republike. V nasledujúcich rokoch prišlo k ideologicko-politickej roztržke medzi Moskvou a Pekingom s ďalekosiahlymi dôsledkami. Podľa súčasných ruských historikov Sergeja Lavrenova a Igora Popova mal na tom istý podiel aj sovietsky ambasádor svojimi často mätúcimi správami o postojoch a náladách v čínskom vedení.

Po šiestich rokoch sa Červonenko vrátil z tejto misie do Moskvy. V Kremli medzitým po palácovom prevrate vystriedal Nikitu Chruščova Leonid Brežnev, dovtedy predseda Najvyššieho sovietu ZSSR (parlamentu) a na jeho miesto nastúpil Podgornyj. To on vraj v politbyre zariadil, aby jeho švagra vyslali na ďalší diplomatický post – pre zmenu do strednej Európy.

Pred odletom prijal Červonenka na krátky rozhovor Brežnev. Vyjadril pochopenie pre jeho ťažkosti v Pekingu a povedal. „No v Prahe si teraz odpočiniete!“ Po rokoch sa starý diplomat zdôveril ruskému novinárovi Leonidovi Šinkarevovi: „Dodnes nechápem, či Brežnev bol taký dobrý vtipkár, alebo zlý prorok.“

Do Prahy pricestoval Červonenko na začiatku československého predjaria. Niektorí historici tak nazvali obdobie politického odmäku, ktoré predchádzalo Pražskej jari. Hlavou štátu a šéfom štátostrany bol Čech Antonín Novotný, o ktorom sa aj v Moskve vedelo, že neschvaľoval spôsob odstavenia Chruščova z politického Olympu v ZSSR. Vládu viedol o generáciu mladší Slovák Jozef Lenárt, označovaný aj západnými diplomatmi za technokrata.

Brežnevovi sa Dubček páčil
Červonenko neovládal jazyky hostiteľskej krajiny a dôvernejšie nepoznal ani jej históriu, kultúru, tradície a zvyky. Navyše mu chýbali potrebné kontakty vo vtedajšej pražskej „verchuške“. V tomto ohľade celkom závisel od svojho zástupcu Ivana Udaľcova, syna prvého rektora známej moskovskej alma mater diplomatov – MGIMO.

Druhý muž na ambasáde takisto nebol kariérnym diplomatom. V sovietskej zahraničnej službe začal pracovať len v roku 1965. Na rozdiel od Červonenka sa však dejinám hostiteľskej krajiny venoval ako profesionálny historik, bol slavista a ovládal češtinu. Okrem toho bol rodinným priateľom Novotných a s generálom Ludvíkom Svobodom sa poznal ešte zo spoločných bojov na Dukle.

Tieto známosti však Udaľcovovi sťažovali objektívne hodnotiť dramatické udalosti, ktoré sprevádzali frakčný boj vo vedení KSČ koncom roku 1967. Očividne nadržiaval skupine okolo Novotného, tendenčne kritizoval počínanie slovenskej skupiny na čele s Alexandrom Dubčekom a svoje vnímanie situácie vnucoval veľvyslancovi.

Červonenko v snahe nezopakovať svoje chyby z Číny bol pri hodnotení krízy zdržanlivý, ale upozorňoval na možnosť rozkolu v politickom vedení Československa.

Brežnev sa sám rozhodol zistiť, čo je vo veci, a prijal pozvanie Novotného na krátky oddych v českých lesoch. Priletel do Prahy začiatkom decembra 1967 a hoci bol náruživý nimród, viac času venoval rozhovorom zoči-voči s hlavnými aktérmi roztržky vo vedení KSČ ako poľovačke. A výsledok?

Hoci sa traduje jeho povestné „Eto vaše delo“ (To je vaša vec), v skutočnosti Brežnevovi nebolo jedno, ako v Prahe dopadne zákulisný boj o moc. Zmieril sa s rozdelením funkcií prezidenta republiky a šéfa strany s podmienkou, že Novotný zostane na Pražskom hrade. Ale koho dosadiť na uvoľnené miesto prvého tajomníka?

Veľmi to pripomína maďarské udalosti. Aj tam sa to začalo vyčíňaním novín, rozhlasu, televízie a nástupom pravicových oportunistov v strane, ktorých onedlho vystriedali sociálni demokrati.
- Jurij Andropov, šéf KGB

Pýtal sa na názor Červonenka. „Buď Lenárta, alebo Dubčeka, ale toho jedine v prípade, že premiérom sa stane Oldřich Černík (vtedy podpredseda vlády, pozn. red.),“ odpovedal veľvyslanec. Lenárt by v takomto prípade mohol nahradiť Dubčeka na čele slovenskej straníckej organizácie. Zároveň Červonenko upozornil Brežneva, že dostáva informácie "spochybňujúce pevnosť Dubčekovho charakteru“.

Súčasná ruská historička Oľga Pavlenkova mala možnosť preskúmať v diplomatických archívoch denníky Červonenka i Udaľcova z tohto obdobia. Zistila, že veľvyslanec si osvojil názor svojho zástupcu a ten sa zase radil s Novotným aj so Svobodom. Novotný bol jednoznačne za Lenárta, Svoboda uviedol troch možných kandidátov (Dubčeka na treťom mieste).

A koho by najradšej videla na čele KSČ slovenská stranícka elita? Vôbec nie Dubčeka, ako vyplynulo zo zistení vtedajšieho generálneho konzula ZSSR v Bratislave Ivana Kuznecova. Slovenskí stranícki funkcionári najčastejšie skloňovali mena Lenárta a Černíka, prípadne ešte ideologického tajomníka Jiřího Hendrycha, ktorý sa v tom čase už rozišiel s Novotným.

Brežnevovi sa však Dubček pozdával. Detstvo a dospievanie prežil s rodičmi v Sovietskom zväze, zúčastnil sa SNP, v Moskve po vojne absolvoval najvyššiu politickú školu. Pri osobnom pohovore pôsobil na sovietskeho vodcu dojmom „našej veci plne oddaného súdruha“.

Neskôr to Brežnev, pravda, oľutoval, ale v januári 1968 sa i jeho zásluhou stal práve Dubček najsilnejším mužom v ČSSR a symbolom Pražskej jari.

Rozhodnuté: pôjdu tam vojská
Brežnev začal o Dubčekovi vážnejšie pochybovať už vo februári 1968 po tom, čo mu zo sovietskeho veľvyslanectva v Prahe prichádzali jedna za druhou správy o kádrových čistkách v straníckych orgánoch. Spravidla išlo o ľudí spätých s Novotným a jeho mocenskou skupinou.

Dubček tým údajne porušil sľub daný Brežnevovi, že výmeny straníckych tajomníkov, ministrov a ďalších vysokých funkcionárov bude konzultovať s Moskvou. Vrcholom bola vynútená abdikácia Novotného z postu hlavy štátu v polovici marca 1968 a fakticky zrušenie cenzúry.

„Tak teda na tom sme sa nedohodli!“ zvolal Brežnev na zasadnutí politbyra venovanom špeciálne tejto otázke. Vystúpil aj Jurij Andropov, vtedy šéf KGB, ktorý bol v jeseni 1956 veľvyslancom v Budapešti. „Veľmi to pripomína maďarské udalosti,“ tvrdil. „Aj tam sa to začalo vyčíňaním novín, rozhlasu, televízie a nástupom pravicových oportunistov v strane, ktorých onedlho vystriedali sociálni demokrati.“

Práve na tomto zasadnutí sovietskeho politického vedenia prvýkrát zaznel návrh „uvažovať o riešení problému vojenskou cestou“. Úlohou vypracovať predbežný plán vpádu sovietskych vojsk na územie spojeneckej krajiny s cieľom „potlačiť a v prípade potreby aj likvidovať kontrarevolúciu“ poveril Brežnev svojho ministra obrany maršala Andreja Grečka. A ten mu 10. apríla 1968 doniesol náčrt budúcej vojenskej operácie Dunaj už aj s predpokladaným pohybom armád na mape. „Andrej, pripravuj sa na najhoršie, s božou pomocou sa to však nestane,“ povedal šéf Kremľa.

Nebudeme sa tu podrobnejšie zaoberať schôdzkami politických lídrov členských štátov Varšavskej zmluvy v Drážďanoch a vo Varšave, na ktorých podrobili ostrej kritike reformné snahy v Československu. Nepristavíme sa na dlhšie ani pri spojeneckom cvičení Šumava, ktoré sa predĺžilo o tri týždne a podľa viacerých historikov bolo vlastne generálkou na vojenskú operáciu Dunaj.

Vynecháme v našom prehľade aj dôležitú bilaterálnu schôdzku najvyšších predstaviteľov ČSSR a ZSSR v Čiernej nad Tisou. Zastavíme sa, aj to iba na chvíľu, v Bratislave, kde sa už tri dni po Čiernej konal summit lídrov šiestich štátov varšavského paktu. Napriek protestom Dubčeka prijali na nej rezolúciu, ktorá už obsahovala doktrínu tzv. obmedzenej suverenity socialistického štátu: podpora, ochrana a upevnenie socialistických vymožeností každej krajiny sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.

Ale nielen to. Na toalete hotela Sorea, kde sa summit konal, prevzal agent KGB Savčenko tzv. pozývací list pre člena sovietskeho politbyra Petra Šelesta od Vasila Biľaka.

 Ale to viete, súdruh Rigo, že nemusíte byť ministrom. Zostanete v svojich železiarňach a zároveň budete členom robotnícko-roľníckej vlády.
- Stepan Červonenko, sovietsky veľvyslanec v Československu v roku 1968.

Po bratislavskej schôdzke Brežnev odišiel oddychovať do svojej letnej rezidencie na Kryme. Ale každý deň aj niekoľkokrát telefonoval s Červonenkom, ktorý Brežnevovi okrem toho pravidelne posielal šifrované správy o situácii u nás. Historik Lavrenov, ktorý ich čítal, predpokladá, že Brežneva najviac rozčúlili správy o tom, ako československí predstavitelia informovali na zhromaždeniach o schôdzkach v Čiernej nad Tisou a Bratislave. Vraj „ako ľahko Rusov oklamali a ako budú pokračovať vo svojej doterajšej politike“.

Brežnev však definitívne rozhodol o vojenskom zákroku až po svojom poslednom telefonáte s Dubčekom 13. augusta 1968. Vyčítal mu, že si neplní dohodnuté záväzky a ustavične ho klame. "Ak si myslíte, že vás klameme, tak si prijmite opatrenia, aké uznáte za správne. Ja nelipnem na tejto funkcii. Nech si bude prvým tajomníkom ÚV KSČ ktokoľvek,“ reagoval Dubček.

Keď po návrate z dovolenky 18. augusta Brežnev čítal v Moskve pozývací list ďalším štyrom lídrom „koalície ochotných a všetkého schopných“, doplnil na jednom mieste jeho text vlastnými slovami takto: „aby ste nám všetkými prostriedkami vrátane vojenských, ktoré máte k dispozícii, poskytli účinnú podporu a pomoc“.

Sovietsky líder zároveň informoval Wladisława Gomułku, Waltera Ulbrichta, Jánosa Kádára a Todora Živkova o liste od Aloisa Indru: „Súdruh Indra mi píše, že ak ich podporíme, tak v noci z 20. na 21. augusta prevezmú zdravé sily všetku moc v krajine, k pozývaciemu listu sa pripojí ďalších 50 vedúcich súdruhov, obsadia tlačiarne, rozhlas, televíziu atď.“

O tri dni vtrhlo 27 divízií piatich spojeneckých armád – takmer 300-tisíc vojakov (čoskoro sa ich počet zvýšil takmer na pol milióna) s viac ako 6 500 tankami – do „bratského" Československa. Približne rovnakú vojenskú silu mala Červená armáda a jej spojenci v zbrani, keď začiatkom roku 1945 tiahli naším územím proti Hitlerovi.

Namiesto epilógu
Palácový puč v noci z 20. na 21. augusta v budove ÚV KSČ sa nepodaril. Nevyšiel ani zámer zostaviť „revolučnú“ vládu, ktorá by nahradila úradujúci kabinet. Keď Červonenko dorazil s pučistami na Pražský hrad a požiadal prezidenta Svobodu, aby dočasne vykonával aj funkciu premiéra, starý generál ho vysmial: „Keby som niečo také urobil, národ by ma musel vyhnať z tohto hradu ako prašivého psa.“ Svoboda si namiesto toho vymohol u Brežneva cestu do Moskvy a rokovania so sovietskou stranou. Ale mal tvrdú podmienku: na tých rokovaní sa zúčastnia aj politici internovaní na Zakarpatskej Ukrajine – Dubček, Černík a ďalší.

Vieme, ako sa to všetko skončilo. Moskovským protokolom, dohodou o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na našom území, postupným odstránením Dubčeka a ďalších reformátorov z vrcholnej politiky, normalizáciou, ale aj veľkou krízou v medzinárodnom komunistickom hnutí, ktorá sa skončila jeho krachom a rozpadom ZSSR o dve desaťročia neskô

Dubčeka chceli postaviť pred revolučný tribunál
Bojová skupina KGB vedená plukovníkom Andrejom Koršunom a sprevádzaná vybranými príslušníkmi Štátnej bezpečnosti obsadila nadránom 21. augusta 1968 budovu UV KSČ. Vtrhli do pracovne prvého tajomníka Alexandra Dubčeka a jeden z dôstojníkov ŠtB mu oznámil: „Zatýkam vás v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Indrom.“

Dubček spomínal, že eštebák po krátkej odmlke ešte dodal, že do dvoch hodín ho postavia pred revolučný tribunál. Čo to mal byť za súd? Dnes už vieme, že organizátori palácového prevratu (fakticky straníckeho puču) sa aj v tom ohľade inšpirovali udalosťami, ktoré nasledovali po potlačení Maďarského povstania v jeseni 1956.

K zhodným záverom prišli britský historik David A. J. Reynolds i jeho kanadský kolega Fred Eidlin. Obaja skúmali v archívoch aj udalosti Pražskej jari.

„Maďarsko z roku 1956 sa stalo pre Sovietov vzorom, ako dosiahnuť ciele aj v Československu v auguste 1968,“ tvrdí Reynolds.

Malo ísť o mimoriadne súdy, ktoré by v zrýchlenom a často neverejnom konaní bez možnosti obhajoby i odvolania trestali „kontrarevolučné živly“.

V Maďarsku takéto tribunály (farradalmi bíróságok) zriadili rozhodnutím Revolučnej robotnícko-roľníckej vlády v decembri 1956.

Ich zloženie bolo tiež osobité: popri profesionálnych sudcoch v nich často sedeli aj „ľudoví porotcovia“ bez právnického vzdelania, ale politicky spoľahliví. Vybrané verejné procesy sa prísne kontrolovali a propagandisticky využívali.

Pred tieto tribunály sa dostali účastníci ozbrojeného odporu, organizátori robotníckych rád, študenti, novinári a politici spojení s vodcom povstania Imre Nagyom.

Medzi najznámejšie prípady patril proces s ním, ďalej s Pálom Maléterom a Miklósom Gyimesom. Všetkých troch odsúdili na trest smrti a popravili.

Z historických výskumov vyplýva, že celkovo postavili pred tieto súdy okolo 26-tisíc osôb, z ktorých približne 13-tisíc odsúdili a 230 popravili. Procesy sa konali prevažne v rokoch 1956 až 1958, ale aj neskôr.

Prečo v Československu napokon nezriadili tribunály podľa maďarského vzoru? Historici uvádzajú niekoľko dôvodov: jednak sa nepodarilo vytvoriť ani robotnícko-roľnícku revolučnú vládu, hoci tzv. zdravé sily v KSČ o nej vážne uvažovali. Moskva nakoniec musela súhlasiť s návratom Dubčeka a niektorých ďalších reformátorov do funkcií. Hlavná príčina však spočívala v inom: na rozdiel od Maďarska v roku 1956 v Československu roku 1968 nenarazili okupanti na ozbrojený odpor a konflikt nemal takýto krvavý charakter.

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/764060-ako-velvyslanec-stepan-cervonenko-zliepal-v-prahe-revolucnu-vladu/

foto: Pražská jar 1968
autor: Josef Koudelka - Invasion 68