Aktivista Michal Kravčík: Na dôchodku doženiem, čo som zanedbal v mladosti – doučím sa spisovnú rusínčinu


Z rusínskej dediny na východe Slovenska cez hranice na Ukrajinu. Tam zavial osud jeho rodičov, aby sa po rokoch vrátili naspäť. No dnes je už 35 rokov Košičan. Azda najviac je známy z aktivít proti povodniam, proti úradníckej mašinérii i proti odvodňovaniu Slovenska. V poslednom čase sa najsilnejšie zviditeľnil vďaka vodným prehrádzkam v takmer 500 obciach, alternatívnemu opatreniu proti veľkej vode. Súčasne sa neúnavne angažuje v ďalších projektoch, ktorých ústrednou ideou je zadržiavať vodu tam, kde spadne a ozdravovať klímu a nezbavovať sa jej odtokom do kanálov a potrubí. S expertmi komunikuje po celom svete. Priateľ vody, nepriateľ anachronizmov v myslení, držiteľ „vodnej“ Nobelovej ceny. Hydroekológ Michal Kravčík.
Rusínsky jazyk bol pre vás ten, v ktorom ste vyrástli a ktorým s vami hovorili rodičia. Osobne ste však zažili aj ukrajinské prostredie a až neskôr slovenské, v ktorom teraz dlhodobo žijete. Ako vás ovplyvnili všetky tri jazyky?
Narodil som sa síce v rusínskej rodine, ale na Ukrajine, kde sa moji rodičia ocitli v rámci povojnových výmen národov a národností. Matne si spomínam, že som tam rozprával aj po ukrajinsky. Po návrate rodiny do rusínskej rodnej obce rodičov na Slovensku v roku 1962 som sa musel jazykovo vyrovnať aj s ukrajinským jazykom.
Toľký tlak udalostí vás musel silno ovplyvniť. Ako ste sa s tým zžívali?
Spomínam si, ako som sa po nástupe do základnej školy stal terčom posmeškov spolužiakov – Rusínov, lebo sa mi občas vynárali ukrajinské slová. Navyše v škole bolo treba rozprávať po slovensky. Zrejme to bol zvláštny mix materinského, ukrajinského a slovenského jazyka, ktorý sa mi premietal do vzťahov s rovesníkmi aj do pocitu hanby na základnej škole z toho, že neviem dobre rozprávať. Pocit hanby za jazyk sa postupne prenášal na strednú školu, kde spolužiaci hovorili cez prestávky len po šarišsky.
Rusínčina tak nevdojak ustupovala do pozadia. Kde dnes ešte hovoríte rusínskym jazykom? Je na to príležitosť aj mimo rodiny?
Po rusínsky okrem rodiny už nerozprávam. Dokonca sa mi stáva, že aj s ľuďmi z rusínskych obcí rozprávam po slovensky. Jednoducho – tak nás to naučili. Na niektoré významy, ktoré potrebujem formulovať, mi zásoba slov v rusínskom jazyku nepostačuje.
Na Slovensku ste čoraz známejšou osobnosťou, a to nielen v odborných kruhoch. Známa je vaša „vodná paradigma“, o ktorej prednášate u nás aj po celom svete. Bola príležitosť hovoriť niekde aj o odborných veciach v rusínskom jazyku?
Žiaľ, nie, pretože Rusíni, ktorých som stretol v zahraničí, či vo Švajčiarsku alebo v USA, už nerozprávajú materinskou rečou. Komunikačný jazyk je angličtina. Stalo sa mi, že som sa pred pár rokmi rozprával s Moskovčanom a chcel som hovoriť po rusky, no mal som veľký problém. Každé druhé slovo bolo v angličtine.
Poznáte kodifikovaný rusínsky jazyk?
Žiaľ, nepoznám a dal som si úlohu, že keď pôjdem na dôchodok, naštudujem si ho. Musím však povedať, že momentálne viac komunikujem s ľuďmi zo zahraničia než zo Slovenska. Život mi len potvrdil, že mám spečatený osud – ako môj otec, ktorý „bol odídený“ zo svojho rodného kraja do „zasľúbenej zeme“. Možno aj preto ma viedol osud po skončení strednej školy do slovenského „sveta“ a na staré kolená ma núti komunikovať s ostatným svetom.
Hovoríte so svojimi deťmi po rusínsky? Ovládajú napríklad cyriliku?
Žiaľ, nie. Moja manželka je zo Spiša a doma rozprávame po slovensky. Naše deti rozumejú po rusínsky, pretože veľa prázdnin strávili u starkých. Dcéra sa učila dva roky ruský jazyk, takže cyriliku zrejme trochu ovláda.
Najmä mladí, sa veľakrát ostýchajú hovoriť po rusínsky. Aké to môže mať dôvody?
Myslím, že je to vplyv rusifikácie v období socializmu. Všetko, čo sa odchyľovalo od tzv. kodifikovaných jazykov, sa bralo ako niečo, čo sa vnímalo ako „slama v topánkach“. Podľahli tomu aj silnejšie etniká na Slovensku. Spomínam si, že nielen ale všetci východniari v Bratislave boli za mojich študentských čias predmetom častých vtipov až zosmiešňovania. A tak autentickosť prirodzených materinských jazykov, nie iba toho rusínskeho, vymiera. Pred časom zomrel Ján Lazorík z Krivian, ktorému sme pomohli vydať prvú knižku v šarišskom jazyku. Viete, čo hovorieval? „Lepši pozná Sanfrancisko, jak svoje rodzisko“. V tom je povedané všetko.
Rusínski rodičia dnes často uprednostnia pre svoje deti slovenskú školu, hoci rusínsku by mohli navštevovať vo vlastnej obci. Myslíte si, že títo rodičia idú proti sebe?
Každý rodič chce svojmu decku to najlepšie, a preto by sme sa nemali čudovať, že rusíni pre svoje deti volia slovenskú školu. Problém je v spoločnosti, v ktorej lídri systémovo podporujú sociálne, ekonomicky, kultúrne i environmentálne povrchné monoštruktúrne riadenie, ktoré potiera pôvodnosť, jedinečnosť i rôznorodosť napríklad jazykov. Tým sa vytráca originalita, invencia, tvorivosť, autentičnosť, posilňuje sa model unifikovanej spoločnosti. Ak si uvedomíme, kde žijú rusínske komunity a aké rozvojové projekty sa v týchto oblastiach podporujú, je to jasný trend úpadku.
To sú dosť silné slová.
Áno. Ale už preto sa nečudujme rodičom, ktorí chcú zabezpečiť deťom lepší život. Majú totiž pocit, že sú na dekadentnom území odsúdenom na úpadok. Navyše, ak nie sú silnými osobnosťami, ktoré by ukázali cestu, ako z dekadentného urobiť zaujímavé prostredie nielen pre ľudí, ktorí v ňom žijú, ale aj pre ľudí z vonkajšieho sveta. A ako dať najavo, o aké kultúrne, historické či prírodné dedičstvo na tomto teritóriu ide.
Rusínsky jazyk pomaly vymiera. Prepočty podľa klesajúceho počtu jeho mladých používateľov dospeli k odhadom, že do 30 – 50 rokov zanikne. Čo by mohlo pomôcť, aby sa to zvrátilo?
Odpoveď je jednoduchá. Oslabiť vplyv centrálneho riadenia štátu a posilniť zodpovednosť za rozhodovanie v regiónoch. Nemyslím tým však posilnenie právomocí „vúciek“, ale zásadným spôsobom zreformovať riadenie štátu, v ktorom bude dôsledne fungovať princíp subsidiarity. Je úplne choré, ak vláda príde zasadať napríklad do Uble, rozdáva sociálne balíčky a tamojší ľudia sa vytešujú z omrviniek. Neuvedomujú si, že sa stali obeťami politickej neslobody.
V minulých dňoch sa rozbehlo sčítanie obyvateľov. Rusínom sa už v tom minulom zvýšil ich počet a stali sa treťou najpočetnejšou národnostnou menšinou. Zvýši sa ich počet podľa vás aj teraz?
Obnova sebavedomia, pocit byť hrdý na svoj pôvod a nehanbiť sa patrí medzi základné ľudské práva, čo by mal každý štát podporovať a zveľaďovať ako unikátne kultúrne dedičstvo sebavedomého národa.

Autorka: Táňa Rundesová
 
Michal Kravčík
Je hydroekológ, spoluzakladateľ a predseda mimovládnej organizácie Ľudia a voda, aktivista na mnohých frontoch. Presadzuje alternatívne koncepty vo vodohospodárstve, v problematike povodní a sucha či v ozdravovaní klímy. Získal vo svete mnoho cien, napríklad Goldmanovu enviromentálnu cenu známu ako Nobelova cena za enviromentalistiku, ktorú dostal za projekt zadržiavania dažďovej vody v Tichom Potoku. Na konte má aj Medzinárodnú cenu vodnej civilizácie Renza Frazina z roku 2012, ktorú mu udelila Vedecká rada Medzinárodného centra pre vodné civilizácie so sídlom v Benátkach. Cenu dostal za 20-ročnú snahu pri presadzovaní Novej vodnej paradigmy a Novej vodnej kultúry na Slovensku i vo svete. Jednou z jeho najznámejších aktivít bolo presadenie programu financovaného Radičovej vládou – stavby vodozádržných prehrádzok na potokoch a prítokoch nad osídlenými územiami v 480 obciach, ktorých starostovia si v drvivej väčšine takúto ochranu pochvaľujú. Teraz ako poslanec presadzuje na úrovni Košického kraja Program obnovy krajiny, ktorý odštartoval za Radičovej vlády.

>> späť
 

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Rano po silvestrovski oslavi hvaryť Paraska Vasyľovi:
- Lem soj predstav, što suť to dnyskaj za ľude...?! Dachto nam vkrav dvi skľanky na vyno...
- A kotry?
- Toty z napysom Hotel Laborec...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať