Aký jazyk dal ľuďom Stvoriteľ? 

Zistiť to malo trápenie bábätiek tichom

Siroty či deti ulúpené rodičom nechali vychovávať v absolútnom tichu, bez jediného slova vysloveného ľudskou rečou. Pod trestom smrti sa na ne nesmelo prehovoriť. Prastarý experiment, ktorý bol v histórii mnohokrát zopakovaný, mal doložiť, akým jazykom vlastne hovorí Boh.

Plačúce nemluvňatá v košoch odnášali za nocí ďaleko do hôr, aby ich odovzdali nemým pastierom. Alebo deti ešte neodrastené plienkam odovzdávali rehoľným sestrám, ktoré zložili sľub absolútneho ticha. Niekedy sa na výchove takýchto zabavených alebo unesených detí mali podieľať pustovníci, ktorí si vyrezali jazyk.

Na tie deti v najzraniteľnejšej časti ich vývoja nečakali láskavé slová. Nečakali na ne žiadne slová. Len absolútne ticho.

Ticho a úplné odlúčenie od rodiny, izolácia ľudoprázdnou pustatinou alebo studenými kobkami kláštorov, všetky kruté podmienky mali poslúžiť ako poistky úspechu zvráteného pokusu. Neraz skončil záhubou úbohých detí alebo zásadným narušením ich mentálneho rozvoja, celoživotným vylúčením zo spoločnosti.

Čo mal krutý experiment s úplnou depriváciou vonkajších rečových podnetov dosiahnuť? Z rozmaru kráľov, z fanatizmu cirkevných bádateľov alebo kvôli vyššou morálkou neohraničenej zvedavosti učencov sa pri ňom zisťovalo, akým jazykom takéto deti vlastne prvýkrát prehovoria. Bola to pre nich cesta, ako sa priblížiť k Bohu. Ako zistiť, aký jazyk vlastne ľudské pokolenie od stvoriteľa dostalo.

V priebehu histórie boli podobné pokusy – s rovnako žalostnými a deštruktívnymi výsledkami – vykonané mnohokrát. A aj keď sú najčastejšie spájané s kresťanstvom, predchádzali mu.

Akou rečou prehovoril Hospodin?
V 13. storočí však zadanie krutých experimentov zhrňovala otázka, ktorá odkazovala na kresťanskú vieru a sväté texty: „Akou rečou hovoril Adam?“ Odpoveď na ňu nebola jednoduchá. Pohotovo na ňu nedokázali zareagovať ani slovutní cirkevní učenci, ktorí sa snažili nájsť jej riešenie balansovaním na hrane dogiem slepej viery a nebezpečnej herézy.

Odpoveď bolestivo chýbala a nebola k dohľadaniu ani v tom najsvätejšom zdroji v Biblii. Už to samo o sebe pôsobilo hriešne a trúfalo. S rešpektom k informáciám obsiahnutým v Starom zákone bolo zjavné, že Adam najneskôr od stvorenia Evy naozaj nejakou rečou hovoril. Vytvoril si však jazyk, aby bol schopný opísať svet okolo seba a mohol komunikovať s Najvyšším, sám?

Alebo snáď išlo o reč, ktorou k nemu po celý čas prehováral Boh? Či to bola Adamova vlastná reč, ale stvorená po božom vzore? Nič z toho nebolo isté.

Zdalo sa však byť logické, že Adamova reč je tým najbližším jazykom, ktorému božská postava naozaj rozumie. A rovnako tak logika neúprosne zvádzala k kacírskemu úvahu, že by asi bolo najúčinnejšie prehovárať k Bohu práve oným jazykom, nie napríklad liturgickou latinčinou, ktorej prosby vznesené veriacimi mohol ignorovať. Lenže… Akým jazykom?

V nadväznosti na starozákonné úvahy platilo, že ešte pri stavbe Babylonskej veže sa po celom svete hovorilo jediným jazykom. Univerzálnou rečou, odvodenou nepochybne od Adama. Než teda došlo božím zásahom k zmätku jazykov. To posilňovalo vieru, že objavením koreňa tohto prajazyka by sa znovu dala nadviazať spolupráca medzi znepriatelenými národmi, vedúca k zjednoteniu, mieru a prosperite.

Do tretice došlo pri zmätku jazykov k deformácii jednotnej biblickej gramatiky. Ale dalo sa odtušiť – rovnako ako keď sa rozbije tanier na rôzne veľké črepy –, že v niektorých súčasných jazykoch sa z pôvodného Adamovho jazyka zachovalo trochu viac. Na také by sa potom dalo nazerať ako na Bohu milšie. Národu hovoriacemu týmto jazykom by to dávalo pocit určitého kultúrneho privilégia, výsady, že stojí na správnej strane histórie.

Pokus, ktorý vydesil Vatikán 
Teraz len, či je to skôr francúzština alebo angličtina. Alebo snáď taliančina? Alebo hebrejčina, ako celkom nečakane usudzoval Fridrich II. Štaufský, rímsky cisár, sicílsky kráľ a z titulu úspešného diplomata a dobyvateľa aj kráľ jeruzalemský?

Historicky pre nás máme trochu slabosť, pretože to bol on, kto Přemyslu Otakarovi I. v roku 1212 udelil Zlatú bulu sicílsku, čím poistil dedičné nároky nášho kráľovstva. Cirkev mu však na meno prísť nemohla, počas svojho panovania si od pápežov vyslúžil hneď štyri exkomunikácie. Čo je medzi európskymi kráľmi rekord.

Z toho možno pramenila jeho motivácia zasiahnuť Vatikán tam, kde by to bolelo. Tým, že by doložil nepôvodnosť cirkevného liturgického jazyka, latinčiny. Svoju snahu podľa tvrdenia kronikára Salimbeneho de Adama z Parmy založil práve na experimente s rečovou depriváciou nemluvniat.

Snažil sa ním zistiť, akú reč Adamovi a Eve medzi prvými vštepil Boh. Dúfal, že deti nevystavené žiadnym artikulovaným podnetom samy „procitnú“ do onoho najprirodzenejšieho jazyka, rovnako ako prvé ľudské figúry v Biblii.

K výsledku sa uberal metodicky a dôrazne žiadal a neskôr prikazoval pod hrozbou trestu smrti: „Aby pestúnky a ošetrovateľky, ktoré odlúčené deti kojili, kúpali a umývali, v žiadnom prípade s nimi nežvatlali a nehovorili. Skrátka sa obišli bez tlieskania rukami, bez gest, radostných výrazov a prejavov blahosklonnosti.“

Ako to v jeho prípade dopadlo, netušíme. Zo Salimbeneho kroniky, ktorá neskrýva zámer kritizovať, nesie totiž názov Dvanásť pohrôm cisára Fridricha II., je zjavné len to, ako hlboko podobný experiment rozrušil katolíckych hodnostárov.

Pretože predstava, že by deprivované deti napoprvé prehovorili hebrejsky, grécky alebo napríklad arabsky, by cirkvou otriasla skutočne zle.

Zjavenie božskej reči
Otázka však visela vo vzduchu ďalej a učencov a mudrcov zamestnávala. Vo svojom diele sa jej venoval napríklad Dante Alighieri, ktorý kriticky a značne kacírsky poznamenal, že hľadaný jazyk podľa Biblie nie je Adamov, ale Evin. A prehovára sa ním k hadovi ponúkajúcemu zakázané plody zo stromu poznania. Nejde teda o jazyk božského Stvoriteľa, ale o reč pokušiteľa – Satana. Priateľov si tým v cirkvi práve neurobil.

Aniž by dospeli k zhode, prispeli k debate vykladači posvätnej Tóry aj vyznávači kabalizmu. Arabskí učenci ako Abraham Abulafia pochopiteľne nemohli zniesť pomyslenie, že by sa v Raji hovorilo hebrejsky, stavili na iné dialekty. Kresťanskí Arabi ako Sulajmán Ibn Hassan al-Ghazzí predpokladali, že prvotnou rečou Adama a Evy bola sýrčina.

Údesný experiment s depriváciou nemluvniat, ktorý mal podobné tézy dokladať, však rástol z oveľa hlbších koreňov a vzniku monoteistických náboženstiev predchádzal. Hekateus z Miletu a antický historik Hérodotos uvádzajú, že pokusom objaviť prajazyk sa preslávil už egyptský faraón Psammetik I., okolo roku 600 pred naším letopočtom.

Na jeho pokyn boli od matiek oddelení dvaja novorodenci a boli odnesení k pastierom do pustatiny. Malo o ne byť – aspoň po stránke výživy – dobre postarané. Inak však mali vyrastať v uzavretých chýšach, o samote. Pokus vraj bežal celé dva roky, než ho zakončili prvé slová dieťaťa. Zneli údajne „bekos“.

Veľmi pravdepodobne išlo o svojvoľnú interpretáciu detského žvatlania, ale pre dosiahnutie želaného výsledku to vtedy stačilo. Slovo totiž znamenalo v polozabudnutej frýzštine, jazyku národov Malej Ázie, chlieb. Faraóna najskôr prekvapilo, že by tým najčistejším jazykom malo byť nárečie vtedy už takmer bezvýznamných barbarov. Experiment vtedy po neuspokojivom zistení uzavrel, k trápeniu ďalších nemluvniat nesiahol.

Do nasledujúcich storočí sa však jeho reprízami z najrôznejších motívov zapísali ďalší. Objaviť touto cestou prapôvodný jazyk, ktorým snáď prehovárali bohovia a stvoritelia svetov, bolo príliš zvodné. Mučivé pokusy konštruovali starogrécki lekári aj budhistickí mnísi.

Úradne schválený únos a výchovu detí u rehoľníc, ktoré zložili sľub večného ticha, nariadil ešte v pätnástom storočí napríklad Jakub IV. Škótsky. Celkovo bolo takto „preskúmaných“ štrnásť dievčat a dvanásť chlapcov. O necelých päťdesiat rokov neskôr ho realizoval aj Akbar Veľký, vládca Indie.
Po ňom sa o to isté pokúsil indický učenec Abdul Qadir Badayuni.

Za cenu tragických strát na životoch detí, sa nedozvedeli nič.

Radomír Dohnal

zdroj:
https://www.idnes.cz/xman/styl/jazyk-stvoritel-buh-pokus-ticho-mlceni-muceni-deti-novorozenci.A240926_111509_xman-styl_fro

foto: Adam a Eva. Museli sa medzi sebou rozprávať - ale akým jazykom? Vládcovia sa to pokúšali zistiť krutými pokusmi.
zdroj: Getty Images