Aký je rozdiel medzi staroslovenčinou a staroslovienčinou?

Známe i neznáme fakty (nielen) z našej histórie

V novinových článkoch, ale aj v niektorých odborných publikáciách, sa v súvislosti s Veľkou Moravou a cyrilometodským dedičstvom častokrát zamieňajú pojmy staroslovenčina, staroslovienčina a cirkevná slovančina. Zámena staroslovienskeho (staroslovanského) jazyka jazykom staroslovenským, je pomerne častým omylom laickej verejnosti, ale aj niektorých odborne vzdelaných autorov popularizačno-historických článkov a publikácií.

Cieľom tohto príspevku je preto objasniť aké sú rozdiely medzi staroslovenčinou, staroslovienčinou a cirkevnou slovančinou, ktorá sa používa v liturgickej praxi gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi.

Pod STAROSLOVENČINOU je potrebné rozumieť spisovnú češtinu „so slovenskými prvkami", ktorá sa na Slovensku používala v období bachovského absolutizmu (1849-1859). Táto staroslovenčina (poslovenčená čeština) čiastočne plnila na Slovensku aj úlohu úradného jazyka.

Po porážke revolúcie 1848-1849 viedenská vláda hľadala spojencov proti Maďarom a urobila zo začiatku malé ústupky národnostným, najmä rečovým požiadavkám Slovákov. Na odporúčanie Jána Kollára zaviedla staroslovenčinu ako úradný jazyk do nižších zložiek verejnej správy, súdnictva a školstva (vyučovací jazyk na ľudových a sčasti aj na stredných školách). Andrej Radlinský vypracoval jej gramatiku a pravopis (Pravopis slovenský s krátkou mluvnici).

Od češtiny sa odlišovala slovenskými lexikálnymi prvkami keď, čo; predponou naj-namiesto nej-/(najvíc); príponou -ctvo, -stvo namiesto -ctvf. -ství (žáctvo, biskupstvo): v pôvodných mäkkých prídavných menách príponou -ní namiesto -ný (cirkevní)', tvarmi minulého času (typ: nésel, padél); vkladným -e- (brater, víter); nahrádzaním spoluhlásky f spoluhláskou r (reč) a samohlásky -ú- namiesto spojenia -ou-(súdce, hynú).

Staroslovenčina ako umelý jazyk sa neujala, vyčítala sa jej nezrozumiteľnosť a nerešpektovanie slovenského jazykového stavu. Oficiálne trvala do roku 1859, ale praktický sa prestala používať po Hattalovej kodifikácií spisovnej slovenčiny v roku 1852." (Malá encyklopédia Slovenska, Veda - Vydavateľstvo SAV v Bratislave, 1987. str. 506). Záverom môžeme konštatovať, že Konštantín a Metod nijako nemohli šíriť kresťanstvo v staroslovenskej reči, keďže tento jazyk vtedy ešte neexistoval.

Autori článkov o Veľkej Morave majú v tomto prípade zrejme na mysli iný slovanský jazyk, ktorý je však minimálne o jedno tisícročie starší - staroslovienčinu. O tomto jazyku bolo napísaných množstvo odborných prác, vedeckých štúdií, boli zostavené odborné slovníky a komparatívne diela. Staroslovienčinu je dodnes možné aj vysokoškolsky študovať.

Ako uvádza Peter Ratkoš vo svojej publikácii Slovensko v dobe veľkomoravskej (Východoslovenské vydavateľstvo, 1988, str. 77 - 78): „STAROSLOVIENČINA - prvý slovanský kultúrny jazyk na Veľkej Morave, predstavuje kanonizovanú formu praslovančiny, jej poslednú etapu pred rozpadom na jednotlivé makrodialekty: východné, severné (resp. západné) a južné. Staroslovienčina ako jazyk najbližší bulharčine sa vďaka liturgickému konzervativizmu realizoval a s mnohými zmenami udržal v starších i mladších cirkevnoslovanských pamiatkach."

Staroslovienčina patrí z hláskoslovného, lexikálneho, morfologického a syntaktického hľadiska do skupiny južnoslovanského nárečia egejsko-macedónskeho typu, takže ju niektorí nazývajú starobulharčinou (najmä v Bulharsku, ale aj na Ukrajine). Medzi znaky staroslovienčiny napríklad patrí:
a) epentetické ľ, po b, p, m, v, (zem -zemľa), čo dnešná bulharčina nemá,
b) zmena skupín dl/tl na I (šidlo, modlilo - šilo. molilo),
c) kv a gv pred é sa mení na čv, džv, neskôr na žv (kvet, gvézda - cvet. zvezda),
d) zmena tort/tolt, tert/telt na trat/tlat, tret/ tiet (je to aj v češtine a slovenčine)
e) zmena ort/olt na rat/lat (čiastočne len v strednej slovenčine - typy raspin. ražeň. Rastie).

Strednice za tj, dj, kt dokazujú presvedčivú príbuznosť (no nie totožnosť) staroslovienčiny a starej bulharčiny (svešta. mež-da, nošt - svieca, medza, noc). V češtine to bolo c, dz (dnes z), v slovenčine c, dz (podobne aj u Ĺužičanov a Poliakov), v ruštine č, a ž (sveča, meža), v srbštine a chorvátčine je č a d (sviječa. medá), v slovinčine č a j (sveča, meja).

Okrem názvu staroslovienčina sa preto tento jazyk používajú pomenovania staroslovenčina, staroslavjanskij jazyk, staroslovanský jazyk alebo starobulharský jazyk.
Ktorý z týchto názvov je správny? Svojím spôsobom každý (snáď okrem pojmu starobulharský jazyk, ktorý má viac politický podtext), záleží len od toho, v akom historickom období a v ktorom regióne vznikol.

Korene všetkého tkvú v spôsobe artikulácie hlásky, ktorá sa podľa svojej výslovnosti označuje ako „jať". Tento starobylý slovanský zvuk sa v pôvodnom slovansko-macedónskom nárečí vyslovoval údajne tak, ako keby sme chceli povedať „e", no do takto otvorených úst povieme „a", teda na spôsob .ä". V cyrilských textoch, ktoré sú nám predsa len bližšie než hlaholika, sa zapisoval ako .mäkký znak s krížikom" (viď obrázok k tomuto článku na 3. strane). Spôsob výslovnosti jať je dodnes hlavným rozlišujúcim znakom delenia aj súčasných bulharských nárečí na západné, kde sa jať vyslovuje ako .e" (mleko - mlieko) a na východné, kde sa vyslovuje ako .ja" alebo „je" (mľako - mlieko).

V bulharskom pohorí Rodopy sa dodnes zachovala archaická výslovnosť jať v podobe „ä" (žaba - žaba). Ide o tzv. Pomákov, bulharsky hovoriacich moslimov, na rozdiel od iných bulharských moslimov, ktorí rozprávajú po turecky alebo rómsky (Viliam Mruškovič: Európa Linguarum Nationu-mque/Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Vydavateľstvo Matice slovenskej, str. 78). V českom, slovenskom alebo v ruskom jazykovom prostredí sa hláska jať vyslovuje ako „é", „ie", „je" v ukrajinskom (maloruskom) a karpatorusínskom ako „i".

Keď si východorímsky (byzantský) cisár Michal III vypočul moravských poslov kniežaťa Rastislava, ktorý ho požiadal, aby mu poslal „takého muža, ktorý nám vštepí všetku pravdu", ten sa obrátil ku Konštantínovi Filozofovi a povedal mu: „Či slyšíš Filozof reč túto? Iný tohto veru nemôže učiniť okrem teba. Hľa, na tie dary mnohé, a pojmúc brata svojho, opáta Metoda, choď, lebo vy (nasleduje pasáž v origináli) jesta Solunjani-na, da Sólu n ja ne vsi čisto slovansky besädujont..." (Žitie Metodovo, 5. kapit.). Záver úryvku sa môže preložiť: „lebo vy ste Solúnčania, a Solúnčania všetci čisto slovansky rozprávajú", ale aj ako: „lebo vy ste Solúnčania, a Solúnčania všetci čisto sloviensky (slovjansky, slovinský) rozprávajú". Takýmito rôznymi spôsobmi je možné vysloviť, resp. prepísať starobylú hlásku „jať" alebo ľudovo povedané „mäkký znak s krížikom". Pokiaľ ide o názory niektorých, najmä bulharských a ukrajinských odborníkov, že staroslovienčina je totožná so starobulharčinou, tento názor považuje väčšina reálne a nezaujato uvažujúcich jazykovedcov za extrémny a politicky motivovaný.

V súvislosti so staroslovienskym jazykom sa objavuje ďalší pojem: cirkevnoslovanský (cerkovnoslavjanskij) jazyk alebo cirkevná slovančína. V masovokomunikačných prostriedkoch alebo v pozvánkach na rôzne kultúrnospoločenské podujatia sa často objavujú spojenia typu: na podujatí odznel „starosloviensky Otčenáš", či bola odslúžená „staroslovienska svätá liturgia". Možno to bude pre mnohých prekvapením, no nikde na Slovensku sa neslúžia staroslovienske liturgie a s najväčšou pravdepodobnosťou ani žiaden spevácky zbor nespieva Otčenáš po starosloviensky.

CIRKEVNÁ SLOVANČÍNA predstavuje mladšiu vývojovú líniu staroslovienčiny. Vyvinula sa v stredoveku, kedy došlo k definitívnemu rozdeleniu slovanských etník a jazykov na jednotlivé skupiny a národnosti. Tam, kde boli pre ňu vhodné podmienky (krajiny s východným gréckym /byzantským/ obradom, čiastočne aj v rímskokatolíckom prostredí chorvátskej Dalmácie) sa rozvinula do osobitných variant tzv. redakcií. Preto dodnes poznáme vlastnú bulharskú redakciu cirkevnej slovančiny, srbskú, ruskú, haličskú či našu miestnu, ktorú by sme mohli nazvať karpatskou alebo prešovsko-mukačevskou, podľa názvov sídiel dvoch historických biskupstiev, ktoré vznikli na území bývalého severovýchodného Uhorska. Pri porovnaní našej karpatskej redakcie napríklad s ruskou, upúta najmä odlišný spôsob výslovnosti jednotlivých hlások vrátane prízvuku.

Keď v roku 1996 navštívil Prešov nedávno zosnulý moskovský patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Alexij II, v rámci svojho programu odslúžil aj svätú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho v cirkevnoslovanskom jazyku. Podľa veľko-ruského spôsobu výslovnosti, úvodná jekténia sv. liturgie znela približne takto (fonetický prepis): „Blagoslovienno carstvo. Otca i Syna i Svjatavo Ducha, nyňe i prísna i na vieky viekov. Amieň". V slovenskom preklade: .Požehnané kráľovstvo Otca, i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen".

V Prešovskom (gréckokatolíckom aj pravoslávnom) arcibiskupstve sa sv. liturgia začína takto: „Blahoslovenno carstvo. Otca i Syna i Svjataho Ducha, nyňi i prisno i vo viky, vikov. Amiň". Na tomto príklade možno veľmi dobre vidieť rozdielnosť vo výslovnosti „g" a „h", ale najmä staroslovanskej hlásky jať, ktorú Rusi vyslovujú ako „ie", zatiaľ čo u nás sa vyslovuje ako „i".

Z toho vyplýva, že tá istá „byzantsko-slovanská" sv. liturgia sa ináč vyslovuje v podaní duchovného z Ruska a ináč v podaní kňaza z našej oblasti. Tieto osobitné varianty alebo ako hovoria Rusi „izvody", ktoré v konečnom dôsledku prejavujú stále značnú mieru staroslovanskej jednoty, vznikli pod vplyvom miestnych tradícií a ľudového jazyka, ktorý vplýval na liturgické texty, rovnako ako liturgické texty vplývali na miestny hovorový jazyk. Vzhľadom na rozsiahlosť celej problematiky, sa tento príspevok nebude ďalej podrobnejšie venovať porovnávaniu jednotlivých redakcií, ani ich vzťahom k regionálnym jazykovým pomerom.

Pre tento príspevok sme sa pokúšali zabezpečiť ukážku textu v originálnej staroslovienčine. Ukázalo sa, že je to veľmi ťažké. To, čo sa bežne označuje za staroslovienčinu, sú staršie alebo novšie vydania cirkevno-slovanských verzií, prípadne ide o čisto slovenské preklady. Preto len na predstavu, ako mohla znieť staroslovienčina v časoch Cyrila a Metoda, uvádzame jednu vetu z publikácie Milana Ferka Veľkomoravské záhady. Keďže kniha bola pripravovaná do tlače ešte pred novembrom 1989, autor v nej použil preklad Š. Ondruša, ktorý sa nechal inšpirovať výrokom V. I. Lenina. Odhliadnuc od dobového politického kontextu, táto veta môže poslúžiť ako malý príklad pôvodného staroslovanského (staroslovienskeho) jazyka. Pri prepise hlásky jať sa autor priklonil k písmenu „é", čo zodpovedá súčasnej mäkkej česko-slovenskej výslovnosti tejto hlásky, namiesto „ä", ktoré je bližšie pôvodnej tvrdej egejsko-macedónskej artikulácii. (Na rozdiel od autora, ktorý v publikácii použil na označenie mäkkého a tvrdého jeru číslice 6 a 7, bol pre účely tohto príspevku použitý fonetický prepis.):
„/ tako, kogda glendajemy oty sego glendišta na vyprosy kakaja zadanija imšety mladežj. možemy da sykažemy sy jedinomj slovesjmj: zadanje jesty da učimy sen". V slovenskom preklade veta znie: „A tak, keď sa dívam z toho hľadiska na otázku, aké úlohy má mládež vôbec, mohol by som sa vyjadriť jedným slovom: úlohou je učiť sa." (Milan Ferko: Veľkomoravské záhady. Vydavateľstvo Tatran 1990, str. 96 - 98.)

Na záver v stručnosti je potrebné si zapamätať toto: staroslovenčina nie je staroslovienčina a tá zase nie je cirkevná slovančína. Napriek podobným názvom, a v prípade staroslovienčiny a cirkevnej slovančiny aj bezprostrednej vývojovej následnosti, ide o tri osobitné jazyky.

Veríme, že tento príspevok aspoň trochu pomôže širokej verejnosti zorientovať sa v zložitej problematike bohatého cyrilometodského dedičstva, ktoré patrí všetkým tým, čo majú záujem ho naďalej rozvíjať a chrániť. To je našou výsadou, ale aj povinnosťou, veď napokon posolstvo odkazu sv. Cyrila a sv. Metoda nepatrí len nám, ale aj celej kultúrnej Európe.

-šn-