ALEXANDER PAVLOVIČ

SERIÁL O OSOBNOSTIACH MESTA K VÝROČIU PRVEJ PÍSOMNEJ ZMIENKY O SVIDNÍKU

 

V posledných číslach sme sa venovali osobnostiam nášho mesta Svidník, ktoré nás reprezentujú, šíria dobre meno a ukazujú, že aj v z malého mestečka môžu vzísť veľké osobnosti vo vede, kultúre i športe. V našom seriáli sa teraz naspäť vrátime k osobnostiam, po ktorých sú pomenované ulice vo Svidníku. Oboznámili sme vás so životom a vzťahom gen. L. Svobodu k mestu Svidník i zásluhách Dr. Pribulu v povojnovom období. Teraz vám priblížime život Alexandra Pavloviča.

 

Pozn.: V zmysle § 2b Označovanie ulíc a iných verejných priestranstiev zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov mesto určuje a mení nariadením názvy ulíc a iných verejných priestranstiev. V meste, v ktorom je viac ulíc alebo iných verejných priestranstiev, má každá ulica alebo iné verejné priestranstvo svoj názov. Názvy ulíc a iných verejných priestranstiev sa určujú s prihliadnutím na históriu mesta, na významné nežijúce osobnosti, na veci a pod. Neprípustné sú názvy po žijúcich osobách, názvy dlhé, duplicitné, urážajúce mravnosť, náboženské alebo národnostné cítenie, jazykovo nesprávne a názvy nepriliehavé vzhľadom na históriu mesta.

 

Len málo ľudí má toľko prívlastkov ako Alexander Pavlovič. Buditeľ Rusínov, gréckokatolícky kňaz, dekan na Makovici, konzistoriálny radca Prešovskej eparchie, národný spisovateľ, básnik, publicista, pedagóg a folklorista. Alexander Pavlovič bol aj veľkým protagonistom družby so Slovákmi, Rusmi, Poliakmi, so všetkými Slovanmi. Mestské zastu­piteľstvo na svojom 3. zasadnutí rozhodlo uznesením č. 40/2011 o udelení čestného občianstva mesta Svidník in memoriam Alexandrovi Pavlovičovi. Listinu o udelení čestného občianstva Svidníka in memoriam Alexandrovi Pavlovičovi prevzal gréckokatolícky arcibiskup a metropolita Mons. ThDr. Ján Babjak pri príležitosti 192. výročia narodenia Alexandra Pavloviča dňa 19. októbra 2011.

 

Alexander Pavlovič sa narodil 19. septembra 1819 v Šarišskom Čiernom v Gréckokatolíckej kňazskej rodine. Bol najmladší zo siedmich súrodencov. Na lýceu v Jágri študoval filozofiu a ne­skôr právo. Štúdium nedokončil, lebo na požiadanie brata Jozefa v roku 1843 odišiel študovať na Teologickú akadémiu v Trnave, ktorú ukončil v roku 1847. Tu po­pri teologických vedách študoval poľskú, nemeckú, ruskú, maďarskú, slovenskú a českú literatúru.

 

V septembri 1864 bol Alexander Pavlovič menovaný administrátorom na fare vo vtedajšom Vyšnom Svidníku a pôsobil tu až do smrti v roku 1900. Priaznivé pod­mienky na fare mu dali možnosť naplno rozvíjať a rozširovať literárnu, kultúrno-osvetovú, náboženskú, ale najmä sociálnu prácu a kontakty s vtedajšou domácou a zahraničnou inteligenciou. Celý svoj život plne spojil s osudmi biedneho ľudu na Makovici. Veľmi dobre poznal jeho každodenný život. Žil jeho bolesťami i rados­ťami a bojoval s jeho neresťami, najmä alkoholizmom a zadlženosťou. Vystupoval proti krčmárom, ale aj vysťahovalectvu. Neboli mu ľahostajné ani osudy biednych sirôt. Ich ťažký život opísal v básniach Syrotka služnycja, Zamerzšaja syrota, Pesň syroty: Prežalostno spyvam/Slezamy sja vmyvam/, Psytnyj, bidnyj chlopec, Ne žyje moj otec. Robil často besedy a stretnutia s obyvateľmi oboch vtedajších Svidníkov - Vyšného Svidníka a Nižného Svidníka a okolitých obcí. 

 

Alexander Pavlovič venoval veľkú pozornosť výchove mladej generácie na hodinách náboženstva. Podľa spomienok učiteľa a inšpektora Ivana Polyvku zo Svidníka ani raz nevynechal vyučovacie hodiny náboženstva a spájal ich s mravnou a vlasteneckou výchovou. Alexander Pavlovič bol živým svedkom hlbokého úpadku Svidníka a rodnej Makovice. Oplákaval preto ich osud a podnecoval ľudí k vzdelávaniu sa. Hlavnú príčinu ich ťažkého života videl v nevedomosti, negramotnosti a pasivite. Písal aj básne–bájky, zbieral príslovia a porekadlá, ľudové piesne a ľudovú slovesnosť. Písal jazyčyjem, teda zmesou makovického, najmä svidníckeho nárečia, ale aj belo­vežského, cirkevnej slovančiny a ruského jazyka. Veľký priestor venoval historickej tematike. Známe sú jeho básne Makovycja, Starodavnaja pesň Makovyci, Davnyj Svydnyk i žyteli jeho. Veľká časť jeho tvorby bola po smrti publikovaná, ale zostala aj v rukopisoch, a to nielen na Slovensku, ale aj v Rusku a na Ukrajine.

 

Spolupracoval s poľským historikom Eugenom Janotom. Mal vrelý vzťah k vtedajšiemu cárskemu Rusku.

 

Okrem ulice, ktorá je vo Svidní­ku pomenovaná po Alexandrovi Pavlovičovi, je podobne pomenované aj námestie v Prešove. Na staroslávnej Makovici si kaž­doročne pripomíname Alexandra Pavloviča tradičným turistickým pochodom. Známa je aj literárna súťaž vlastnej tvorby – Pavlovičov literárny Svidník. Vo farskom chráme v bývalom Vyšnom Svidníku má memoriálnu tabuľu v cirkevnej slovančine. Vo Svidníku je pomník na hrobe a v centre mesta je pamätník, odhalený 21. júna 1970, pri príležitosti 70. výročia jeho smrti. Autorom pamätníka je akademický sochár Fraňo Gibala, rodák z Krajnej Poľany.

 

zdroj: www.svidnik.sk

 

-kt-