Andrassy: Konsolidácia zlyháva, zdravotníctvo ovládli oligarchovia

 
Nechránime deti ani pitnú vodu

Šéf NKÚ volá po nevyhnutných reformách.

Jana Krescanko Dibáková
Moderátorka Arény

„Štát je v úpadku," hovorí predseda Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý mimoriadne kriticky komentuje konsolidačné balíčky, ale predovšetkým slovenské zdravotníctvo. "Dnes, ak chceme dostať našu krajinu z tohto úpadku, tak musíme nastúpiť cestu reforiem. Musíme reformovať štát, musíme reformovať dôchodkový systém, musíme reformovať verejné financie, samozrejme, že musíme reformovať aj samosprávy.“

V relácii ARÉNA s Janou Krescanko Dibákovou sa ĽUBOMÍR ANDRASSY pohoršuje aj nad tým, že kľúčová kontrolná inštitúcia dodnes nepozná parametre rozpočtu, ktorý má posudzovať: „Do dnešného dňa nepoznám návrh rozpočtu Najvyššieho kontrolného úradu. Nepoznám ako inštitúcia návrh štátneho rozpočtu, ktorý z ústavy a zákona máme posúdiť.“

Krajina si nemôže dovoliť plnohodnotné trináste dôchodky, predčasné dôchodky a ďalšie zaťažovanie tých, ktorí konsolidačný balík zatiaľ financujú. Andrassy otvorene spochybňuje efektivitu toho, ako štvrtá vláda Roberta Fica konsoliduje: „Slovensko dokázalo získať o dve miliardy viac na zvýšených daniach, poplatkoch a odvodoch, ale v konečnom dôsledku nezískalo toľko, koľko očakávalo. Pri každej dani - či pri dani z právnických osôb, dani z príjmu fyzických osôb, pri DPH - sú nižšie výbery, ako boli očakávané. Už sme na hranici toho, čo je znesiteľné pre občanov, pre podnikateľov.“

Opatrenia do istej miery pomáhajú presúvať financie do sivej ekonomiky, medziročne narástli hotovostné príjmy podľa NKÚ až o dve miliardy. Dlh prerozdelený na každého občana rastie: „Minulý rok sme mali zaťaženie cez tento dlh na každého občana - aj dôchodcu, aj batoľaťa, ktoré sa narodilo - na úrovni 14 300 eur, dnes už je to takmer 15 500 eur.“

Andrassy apeluje na okamžité zmeny v zdravotníctve, ktoré si rozporciovali finančné skupiny: „Budúci rok povieme občanom, všetci budete platiť plus jedno percento, zase nejakých 350 - 400 miliónov, ale tie milióny a miliardy sa strácajú v systéme, v ktorom fatálne, ale fatálne zlyháva štát prostredníctvom ministerstva zdravotníctva. Lebo keď si tí lobisti, tí podnikatelia, ktorí veľmi dobre vedeli, prečo vstúpili do tohto systému, robia dobrý výnosný biznis, tak je to ich šikovnosť. Ale štát má ako regulátor, ako dozorový orgán povedať, že takto nie a má takto zle nastavené systémy zmeniť a upraviť.“

Nejde však len o peniaze. Štát fatálne zlyháva aj pri ochrane psychického zdravia detí, Andrassy upozorňuje, že tri štvrtiny škôl volajú po školských psychológoch. Podcenenou je podľa neho téma pitnej vody, z ktorej si cez vodárenské spoločnosti urobilo pár Slovákov výnosný obchod na úkor spotrebiteľa.

V ARÉNE s Ľ. Andrassym zaznelo:
či sa chystá vstúpiť do politiky,
kde by mal štát šetriť a či vláda zvláda konsolidáciu,
čo sa stane, keď štát do roku 2080 príde o 750-tisíc občanov,
kde potrebujeme okamžite reformy,
prečo je zdravotníctvo čiernou dierou,
ako štát zlyháva pri duševnom zdraví školákov,
kde a ako sa kradne na pitnej vode
aké dôsledky môže mať škandál s haciendami.
Aby sme si na začiatku vyčistili stôl - chcete sa do politiky vrátiť?

Každý vie, že som sociálny demokrat, možno viac doľava než iní. To však neznamená, že podporujem plytvanie alebo zatváram oči pred problémami v krajine. Ak sa pýtate, či plánujem návrat do politiky, poviem, že ja sa stále cítim jej súčasťou. Veci verejné sú politika.

Najvyšší kontrolný úrad je súčasťou systému fungovania štátu a má byť akýmsi svedomím národa. Na základe čísel a faktov poukazujeme na slabé miesta vo fungovaní krajiny.

Štát je v úpadku, potrebujeme reformy
Hovorí sa, že najväčšiu odvahu musia mať tí, ktorí kritizujú vlastných. Ako bývalý ľavicový politik ste dnes veľmi kritický k vláde, ktorá je pri moci. Spravuje sa Slovensko efektívne?

Odpoveď je jasná – nie, nespravuje. Prejedli sme dobré časy, keď sme mali šetriť a odkladať zdroje. Dnes čelíme dôsledkom pandémie, vojne na Ukrajine či globálnym ekonomickým otrasom.

Ľahšie by sme to zvládali, keby sme mali našetrené rezervy, nižší dlh a lepšie nastavené parametre v demografii, dôchodkovom systéme či v regiónoch. Slovensko je v úpadku a nepomôže škrtať miliardu-dve v rozpočte. Potrebujeme reformy – dôchodkového systému, verejných financií, samospráv aj samotného štátu.

Na vašom webe máte kritickú správu o stave Slovenska. Nebude však práve preto Najvyšší kontrolný úrad po roku 2026 obeťou šetrenia a zlučovania inštitúcií?

My nekritizujeme osoby, ale spôsob, akým fungujú inštitúcie. Kontrolujeme časové úseky podľa medzinárodných štandardov, zvyčajne tri roky spätne.

Preto je prirodzené, že dnes hodnotíme už aj kroky súčasnej vlády. A ak máme byť objektívni, musíme sa kriticky vyjadriť k tým, ktorí nesú zodpovednosť. Ak si niekto myslí, že nás oslabí tým, že škrtne milión eur alebo dvadsiatich zamestnancov, mýli sa.

Najsmutnejšie je, že stále nepoznáme návrh štátneho rozpočtu. Nemáme dokument, ktorý máme zo zákona posúdiť a vyjadriť sa k nemu. Najvážnejšia kritika smeruje práve k procesu prípravy rozpočtu.

Z kľúčového zákona, ktorý má ukazovať priority štátu, sa stal utajený dokument. Tripartita ani sociálni partneri netušia, ako vyzerajú jednotlivé kapitoly. Ani ja nepoznám návrh rozpočtu NKÚ – poznám len to, čo schválil parlament. Ale predsa nemôžu tí, ktorých kontrolujeme, rozhodovať, či budeme mať 14, alebo 15 miliónov. Nemôžu nás trestať za kritiku.

Šetríte? Majú vám čo vytknúť?

Máme zdokumentované, ako od roku 2018 šetríme na prevádzke, energiách či modernizácii majetku. Znížili sme náklady z bezmála milióna na 620-tisíc. Ale už nemáme kde viac šetriť. Ak rastú ceny energií či DPH, nemôžeme len tak dať o stotisíc menej na prevádzku. Tie peniaze jednoducho nevytvoríme.

Cash sa vracia, sme na hranici znesiteľného
Vo vašej správe z 12. septembra uvádzate, že prijaté konsolidačné opatrenia viedli v prvom polroku k medziročnému nárastu hotovostných príjmov o približne dve miliardy eur. Znamená to, že sa vracia "doba cashu" a posilňuje sivá ekonomika? Nebude to tak, že poctiví zaplatia konsolidáciu a nepoctiví si peniaze nechajú v sivej zóne?

Pri návrhu rozpočtu na rok 2025 sme jasne povedali, že je na vláde, ako sa rozhodne pristúpiť k ozdravovaniu verejných financií. Konsolidácia znamená zmenu prístupov a prerozdeľovania zdrojov, lebo doterajší spôsob nás ťahá do pasce neudržateľných verejných financií.

V prvých šiestich mesiacoch sme síce získali o dve miliardy viac z daní a odvodov, ale výnosy boli nižšie, než sa očakávalo – či už pri dani z príjmu, DPH, alebo pri odvodoch. Dostali sme sa na hranicu toho, čo je ešte znesiteľné pre občanov aj podnikateľov.

Kde teda tie peniaze sú? V sivej ekonomike, pri platbách na ruku?

Áno, vidíme to na klesajúcich výberoch DPH. V obchodoch a reštauráciách vás čoraz častejšie žiadajú platiť v hotovosti. Cash sa vracia, sivá ekonomika sa rozširuje, pretože opatrenia sa nikdy nevyhodnocujú. Každý rok sa zavádzajú nové dane, odvody či poplatky bez spätnej väzby, či to funguje.

Nemáme analýzu konsolidácie z roku 2024 ani 2025 a už pripravujeme ďalšie opatrenia. Medzitým zvyšujeme odvody do zdravotníctva o takmer 400 miliónov, no zdravotníctvo je stále čierna diera, kde sa peniaze strácajú.

Veľmi zaťažení budú najmä drobní živnostníci. Nemôže to spôsobiť, že budú rušiť živnosti, robiť načierno a zasiahne to najmä poctivých?

Áno, aj to sú dôsledky nepripravených opatrení. Mnohí živnostníci sú živnostníkmi len preto, že to od nich vyžadujú zamestnávatelia, aby nemuseli platiť odvody. Tam treba urobiť poriadok. Ale ak zavádzate nové povinnosti, musíte mať spätnú väzbu.

My hovoríme, že na rok 2025 sú nastavené opatrenia na úsporu 2,7 miliardy, no zároveň sa zvyšujú výdavky – napríklad na Sociálnu poisťovňu.

Tá stratila stovky miliónov zavedením 13. dôchodku a predčasných dôchodkov 40+, čo bol čisto populistický krok. Výsledok je, že deficit rastie, štátny dlh prekročil 60 percent HDP a zadlženosť na jedného občana sa zvýšila z 14 300 eur na takmer 15 500. Toto nie je konsolidácia.

Dôchodková štedrosť je neudržateľná
Vo vašej správe tiež uvádzate, že do roku 2080 nám ubudne 750-tisíc ľudí. Demografia teda výrazne zhorší udržateľnosť systému. Ako ste k tomu dospeli a čo to bude znamenať?

Najvyšší kontrolný úrad je často poslom zlých správ, lebo kontrolujeme tam, kde vidíme riziká. Analýzy, ktoré využívame, vychádzajú aj od renomovaných inštitúcií, napríklad Rady pre rozpočtovú zodpovednosť či od akademikov.

Výpočty ukazujú, že Slovensko čaká výrazný prepad populácie. Už dnes máme najnižšiu pôrodnosť od roku 1993. V roku 2003 pripadalo na sto mladých ľudí 65 dôchodcov, dnes je to už 115. Ak tento trend nezmeníme, v roku 2080 bude Slovensko menšie o 750-tisíc obyvateľov a zostane nás len okolo 4,7 milióna.

Udržateľnosť nie je len o financiách, ale aj o právnej stabilite. Ľudia musia mať istotu, že zákony sa nebudú každých päť rokov pätnásťkrát meniť. Ak mladí nebudú mať istotu bývania a budúcnosti, nebudú zakladať rodiny. To je problém, ktorý ohrozuje celé Slovensko.

Znamená to, že opatrenia treba prijať okamžite a nenechávať ich na ďalšie vlády?

Ekonomicky aktívne obyvateľstvo už dnes nedokáže utiahnuť rastúci počet dôchodcov – je ich vyše 1,8 milióna a na dôchodky dávame viac než dvanásť miliárd eur ročne. Slovensko dopláca na plošné a neadresné rozdeľovanie peňazí.

Často idú tam, kde nie sú potrebné, a chýbajú tam, kde by mohli priniesť skutočný úžitok.

Štát teda štedro dotuje sociálny systém, ale nepodporuje tých, ktorí peniaze do rozpočtu prinášajú, podnikateľov. Je to tak?

Áno. Udržiavame demagogické rozhodnutia len preto, aby politici pred voľbami získali body. Typickým príkladom sú 13. dôchodky či predčasné dôchodky. V roku 2024 odišlo do predčasného dôchodku vyše 40-tisíc ľudí, ktorí mohli ďalej pracovať.

My však zároveň riešime nedostatok pracovnej sily a dovážame ju zo zahraničia. Týchto ľudí sme mohli udržať v systéme, aby prispievali, namiesto toho sme ich poslali do dôchodku. Potom časť z nich pracuje načierno – berie dôchodok a bokom si privyrába.

Hovoríte teda aj o tzv. falošných dohodároch?

Nielen o nich. Ide aj o dôchodcov, ktorí išli do predčasného dôchodku, hoci mohli zostať zamestnaní. Štát tak prišiel o približne 300 miliónov na odvodoch a zároveň im musí vyplácať 400 až 420 miliónov. To je dvojnásobná strata.

Skutočne teda platí, že najviac ohrozenou skupinou nie sú dôchodcovia, ale mladé rodiny s deťmi?

Presne tak. Rodiny s dvomi či tromi deťmi patria k najohrozenejším. Ja napríklad odmietam bezplatné obedy pre deti, lebo si ich viem zaplatiť.

Ale mnohé rodiny musia vyžiť z 300 – 400 eur mesačne. Tam by pomoc mala smerovať. Problém je, že konsolidačné opatrenia sú plošné – vezme sa desať percent každému rezortu. Ale desať percent v obrane a desať percent v zdravotníctve sú úplne iné čísla.

Drahý chaos v kompetenciách a zodpovednosti
Kde má štát najväčšie rezervy. Hovorí sa o priveľa ministerstvách, úradoch či štátnych tajomníkoch. Čoho máme podľa NKÚ priveľa?

Najväčší chaos máme v kompetenciách a zodpovednosti. Stále sme príliš centralizovaní, hoci služby, ktoré ovplyvňujú každodenný život, by mali robiť samosprávy. Tie však nemajú zdroje.

V Lotyšsku zredukovali samosprávy z 520 na 42 a tie dnes poskytujú profesionálne, digitalizované služby. U nás máme vyše 2900 samospráv a mnohí starostovia doslova žobrú o peniaze na základný chod úradu. Takto sa štát riadiť nedá.

Na sociálnej sieti ste krátko pred nahrávaním napísali, že „upadajúci štát ťahá do čiernej diery samosprávy a občanov“. Mysleli ste tým práve toto?

Áno, najprv musíme urobiť reformu samospráv a posilniť ich úlohu, až potom môžeme hovoriť o silnom štáte. Namiesto toho prenášame na obce kompetencie bez peňazí.

Starosta sa po pol roku rozhoduje, či pôjde na ministerstvo autom, alebo vlakom, lebo nemá na benzín. A my sa tvárime, že je všetko v poriadku.

Pamätáme si rôzne reformy – Mečiarove okresné úrady, Nižňanského župy. Ak by sme to chceli urobiť poriadne, čo treba zrušiť? Niektoré ministerstvá, okresné úrady, VÚC?

Treba to postaviť na kompetenčnej decentralizácii a spoluzodpovednosti. Európske fondy sa nesmú používať na bežný chod štátu.

My sme už prejedli vyše tridsať miliárd eur z Bruselu, často na mzdy, ktoré mal platiť štát. Tieto peniaze mali ísť na udržateľné investície. Dnes sme na tom tak, že za dvadsať rokov v EÚ sme sa nielen neposunuli, ale dokonca zaostali – v porovnaní s Visegrádom sme o dve percentá späť.

Rozumiem európskemu rozmeru, ale čo konkrétne doma? Kde by ste škrtali?

Ťažko je len tak od stola zrušiť ministerstvo. Ale máme inštitúcie, ktoré nedávajú zmysel. Napríklad ministerstvo športu a cestovného ruchu. Pod sebou má iks fondov a úradníkov, ktorí len prerozdeľujú peniaze.

Alebo Agentúra pre podporu nájomného bývania. Desiatky miliónov, hoci na bývanie sú najlepšie pripravené samosprávy. Podobne vznikol aj Úrad pre kontrolu hazardu, ďalší úrad navyše.

Pred desiatimi rokmi bola reforma ESO, no nikto nevyhodnotil jej výsledky. Dnes ministerstvá navrhujú škrtať desať percent zamestnancov, ale aj tam, kde ich je málo, napríklad na okresných úradoch.

My sme kontrolovali výkon zákona o povinnom poistení motorových vozidiel a len tam vznikajú výpadky vyše 100 miliónov eur, pretože to nemá kto robiť. To je dôkaz, že plošné škrty nedávajú zmysel.

Ministerstvo vnútra, konkrétne štátny tajomník Michal Kaliňák, dostalo úlohu reformovať verejnú správu. Vidíte zatiaľ efektívne kroky?

Pán Kaliňák je vo funkcii len pár mesiacov, no toto sú otázky, na ktorých sa malo pracovať roky. Reformy sa nedajú robiť od zeleného stola. Potrebujete analýzy a dáta.

Ak sa napríklad ministerstva nevedia oprieť o dáta pri rozhodovaní, ak politiku duševného zdravia detí robíme len pocitovo a prvé relevantné čísla budeme mať až v roku 2027, takto štát fungovať nemôže.

Zdravotníctvo? Na deravom systéme parazitujú lobisti
Pri nemocniciach ste na stránke zverejnili infografiku, z ktorej vyplýva, že čakávaný ročný dlh mal byť sto miliónov, ale trinásť nemocníc urobilo záväzky za 168 miliónov už v prvom polroku. Je to čierna diera?

Zdravotníctvo je najpodstatnejšia verejná politika. Od roku 2020 do 2023 sme doň naliali o 45 percent viac peňazí, ale výkony nemocníc klesli o jedenásť percent. Kde je tá rovnováha?

Platíme do deravého systému, kde parazitujú lobistické skupiny. Štát to toleruje, namiesto zásadných zmien len zvýši odvody o 1 % a povie, že to prinesie ďalších 400 miliónov. Ale tie peniaze sa strácajú. To je fatálne zlyhanie ministerstva zdravotníctva a vlády.

Keď hovoríte o „ukradnutí zdravotníctva lobistami“, nie je to už téma aj pre políciu?

Možno áno, ale nie je to také jednoduché. Tí, čo ťažia zo zle nastaveného systému, často konajú na hrane zákona.

Problém je, že zlyhávajú štátne inštitúcie a manažment. Ako je možné, že Všeobecná zdravotná poisťovňa prepláca výkony súkromným zariadeniam viac ako štátnym? To nevadí dozornej rade? Zriaďovateľovi, teda ministerstvu zdravotníctva? Ako môže minister tvrdiť, že on nič, pri záchrankovom tendri za dve miliardy?

Kým nezačneme vyvodzovať osobnú zodpovednosť politikov a štátnych manažérov, nič sa nezmení. Môžeme prijať aj 50 konsolidačných balíčkov, ale občanovi to len sťaží život.

Nemal by to byť priamo premiér, kto si uprace v zdravotníctve, keď ide o najkritizovanejšiu oblasť od vzniku štátu?

Zdravotníctvo nie je len téma ministra zdravotníctva, je to téma premiéra, ministra práce, školstva. Bez politickej podpory predsedu vlády a koaličných strán žiadnu zásadnú zmenu neurobíte. Lobisti skôr presadia odvolanie ministra, ako reformu.

Slovensko stále funguje v rezortnom modeli spred roku 1989. Minister je pánom na svojom piesočku a nepustí tam nikoho. Ale zdravotníctvo sa dá riešiť len prierezovo, projektovo. Preto sme odporučili, aby úrad vlády vybudoval silnú analytickú jednotku.

Dnes len administruje rokovania, no nemá kapacitu na strategické riadenie. A aj preto Slovensko upadá.

Na jednej strane sú štátne nemocnice, ktoré generujú obrovské dlhy, a pritom ani nevyzerajú dobre. Na druhej strane súkromné poisťovne a silní hráči, ktorí profitujú zo systému. Môžu si lobisti a oligarchovia odlievať peniaze preto, že majú nastavenú legislatívu výhodne a politici ju odmietajú zmeniť?

Posuniem to ešte ďalej – legislatívu často netvoria profesionáli zo štátnych úradov, ale lobisti prostredníctvom svojich ľudí na ministerstvách. Oni upravujú pravidlá tak, aby vyhovovali ich záujmom.

Videli sme to pri zákone o vode, kde do parlamentu prišiel pozmeňujúci návrh šitý na mieru záujmovým skupinám. Musel som tam osobne vystúpiť, aby som upozornil poslancov, že idú naletieť lobistom.

V zdravotníctve je to rovnaké. Pravidlá nastavili tí, ktorí stoja v úzadí. Krásnym príkladom je záchrankový tender. Už šesť rokov je zle nastavený, všetci to vedia, ale lobistom to vyhovuje. Až keď jedna skupina prehrá, začne kričať, že tender je netransparentný.

Ako to teda opraviť? Objavujú sa návrhy, aby záchranky prevzal štát. Lenže keď štát nevie zvládnuť ani nemocnice, zvládol by efektívne riadiť záchranky?

To sú návrhy od brucha. Štátne záchranky máme v Košiciach a Bratislave. Kontrolovali sme ich a odhalili sme problémy až na úrovni orgánov činných v trestnom konaní. Problém nie je v tom, či záchranku prevádzkuje štát alebo súkromník. Problém je, že nemáme jasné pravidlá a funkčnú kontrolu.

Kontrola u nás skolabovala na nulovú úroveň. Vnútorné kontrolné systémy na ministerstvách nefungujú.

Preto naše zistenia často končia u polície. Ako keby niekomu vyhovovalo, že kontrola je len formálna. Preveruje účtovníctvo, štatistiky alebo to, či šofér zamkol auto. Ale tam, kde sa rozhoduje o miliónoch a miliardách, kontrolné nástroje chýbajú.

Čiže treba kontrolovať hospodárenie nemocníc aj spravodlivé platby poisťovní lepšie?

Samozrejme. Ale aj keby sme dosadili Copperfielda za riaditeľa Univerzitnej nemocnice v Bratislave, pri dnešných pravidlách neurobí zázraky.

Viac ako 80 percent príjmov nemocníc ide na platy a mzdy. A tretina lekárov má dvoch či troch zamestnávateľov. Doobeda sú v štátnej nemocnici, poobede v súkromnej praxi a večer u ďalšieho.

Ak má 12 miliárd v systéme - plus ďalších 2,5 miliardy z poplatkov od občanov - zabezpečiť kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť, musí sa zmeniť celý systém. A túto zmenu neurobí minister zdravotníctva sám, potrebuje podporu premiéra.

Podcenená pitná voda. Aj tam sa "zarába"
Spomínali ste zákon o vode. Tvrdíte, že ide o strategickú surovinu tretieho tisícročia. Kde je riziko?

Problém sa začal už v roku 2002, keď sa štátne vodárenské spoločnosti prevádzali na obecné. Vtedy to malo logiku, obce sa stali akcionármi.

Nikomu ani nenapadlo, že o 20 rokov sa niekto pokúsi „prisať na vodovodnú rúru“ a vysávať peniaze z infraštruktúry, ktorá je nielen strategická, ale aj kľúčová pre rozvoj regiónov.

Ako to prakticky vyzerá? Kde je to „odsávanie“ vo vodárenských spoločnostiach?

Funguje to tak, že rôzne finančné skupiny cez ovplyvňovanie akcionárov, teda starostov a primátorov, dostali svojich ľudí do vedení spoločností. A tam sa rozhoduje o všetkom: o modernizácii, o cenách vodného a stočného, o tom, čo sa započíta medzi regulované činnosti a čo sa vyhodí bokom.

Tieto spoločnosti získali od štátu majetok v hodnote miliónov až miliárd eur úplne bezodplatne.

A potom prišli „šikovní podnikatelia“, ktorí začali tento verejný majetok používať na svoje biznisové aktivity, s bankami, dodávateľmi či pri rozširovaní infraštruktúry.

Lenže výsledok je katastrofálny: modernizačný dlh na vodárenskej infraštruktúre je vyše 10 miliárd eur. V Bratislave sú vodovody staré 70 – 80 rokov, deravé ako sitko. Až 30 percent vody sa stráca v zemi a občan za to platí v cene vodného a stočného.

Čo s tým?

Je načase, aby sa zobudil štát, ministerstvo životného prostredia, okresné úrady aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Tie majú kontrolovať, či peniaze od občanov idú na opravu infraštruktúry, nie na marketing, nie na futbalové kluby, kde sedí „náš starosta“, a už vôbec nie na právne žaloby proti NKÚ.

Len aby nám podnikatelia zatvorili ústa, keď na problémy upozorníme.

Verím, že sa to podarí rozhýbať. A zopakujem, problémom nie sú tí podnikatelia, ktorí sú šikovní. Problém je, že im to umožnil niekto, kto mal strážiť verejný záujem.

Zanedbali sme ešte aj detskú psychiku
Vy ste poskytli alarmujúce údaje o tom, ako veľmi zanedbávame psychické zdravie školákov. Pandémia a long-covid situáciu ešte zhoršili. Až tri štvrtiny škôl hlásia, že potrebujú školského psychológa . Peniaze nie sú, rieši sa to slabo. Čo s týmto žalostným stavom?

Čísla sú smutné, ale pozitívne je, že sa téma duševného zdravia detí konečne berie vážne. Ministerstvá už podnikajú kroky, aby minimalizovali riziká, na ktoré sme upozorňovali.

Vidím tri veľké systémové problémy. Prvý je nedostatok dát. Vďaka európskemu projektu budeme mať prvé relevantné výstupy až v roku 2027, až vtedy budeme vedieť cielene nastaviť politiku.

Druhý je financovanie. Podarilo sa spustiť programy na školských psychológov, špeciálnych pedagógov a podporné tímy, čiastočne z eurofondov, čiastočne z národných zdrojov. Otázkou zostáva, či to bude udržateľné po roku 2026.

A tretí problém sú ľudia. Dnes má jeden školský psychológ na starosti od 750 až po 3000 detí.

V niektorých okresoch - ako Medzilaborce či Kežmarok - nie je ani jeden, hoci potreba je tam obrovská. A ak má absolvent vysokej školy nastúpiť za 1 300 eur hrubého, musíme si úprimne povedať: kto mladý a vzdelaný pôjde za takých podmienok pracovať na základnú školu?

Haciendy "našich ľudí" - upozornenia nezaujímali
Ľudia videli opulentné haciendy, „fafokany“ a kauzy Pôdohospodárskej platobnej agentúry, a dokonca sa tým už zaoberá aj európska prokuratúra. Aké sú vaše najnovšie zistenia? Robí sa s tým vôbec niečo?

Musel prísť na Slovensko europoslanec zo susednej Českej republiky, pán Zdechovský, aby sa začalo rozprávať o tom, na čo poukazoval aj Najvyšší kontrolný úrad, médiá a neziskové organizácie pred 10 až 12 rokmi.

Predseda vlády ho pritom odmietol a označil za politického nájomného vraha.

Ja neriešim osobu. Hovorím len to, že téma sa opäť stala predmetom verejnej diskusie. Veľká časť argumentov a prípadov, ktoré pán poslanec používal, boli príklady, na ktoré upozorňoval Najvyšší kontrolný úrad ešte za môjho predchodcu Karola Mitríka poukazoval na prípady, ktoré sme odstupovali orgánom činným v trestnom konaní, no tieto orgány nezačali žiadne konania.

Keď sa prvýkrát začali zaujímať o naše výsledky, nastala brutálna udalosť – zastrelenie novinára a jeho snúbenice. Zavolali nás, aby sme im veci dovysvetlili, ale opäť sa všetko dalo do šuflíkov a zmizlo.

Treba sa pozrieť historicky, kto vtedy rozhodoval a kto mal konať. Mnohé prípady, ktoré pán Zdechovský odhalil, sú jasne popísané, ale veľa z nich je už po termíne, kedy je možné vyvodzovať dôsledky.

Kryjú sa trestné činy?

To, že Pôdohospodárska platobná agentúra sa stala „práčkou peňazí“, ktorá slúžila na korupciu a odlievanie európskych prostriedkov, nekonštatujem ja, ale už Karol Mitrík.

Po sérii kontrolných akcií odporučil zrušiť PPA, pretože bola presiaknutá korupciou od vrátnika až po najvyšší manažment. Priznávam, že ani ja by som ako predseda alebo generálny riaditeľ nezmenil systém, ktorý stojí na krytí korupcie z minulosti.

Je to veľká výzva pre ministra pôdohospodárstva a vedenie agentúry, pretože ďalší audit z Bruselu môže spôsobiť problémy slovenským poľnohospodárom a agrosektoru pri získavaní priamych platieb z EÚ.

Úradníci a zamestnanci PPA zlyhali fatálne a mali by byť braní na zodpovednosť.

Poučili sme sa z kauzy Dobytkár, ktorá s týmto súvisí?

Myslím si, že nie. Posledná kontrola, ktorú sme realizovali v PPA, poukázala aj na pozitívne kroky, ktoré sa udiali.

Ak však nemáte digitálnu stopu, ak do informačných systémov môže kedykoľvek vstúpiť ktokoľvek, ak nemáte kritériá na hodnotiteľov a nevkladáte hodnotiace hárky v digitálnej podobe, dá sa s nimi manipulovať a otázka transparentnosti je na bode mrazu.

Na výrobe tohto rozhovoru spolupracovali Tomáš Rybár a Štefan Straka a Kristína Völpelová.

zdroj:
https://domov.sme.sk/c/23546344/konsolidacia-zlyhava-zdravotnictvo-ovladli-oligarchovia.html

foto: Ľubomír Andrassy 
Autor: Jaroslav Novák | Zdroj: TASR