Andrej Savka - stebnícky velikán

Na jednej z internetových stránok bol publikovaný článok s názvom „Rusíni - Kurdi Centrálnej Európy", ktorého autorom je Petro Trochanovskyj alias Petro Murianka. rusínsky národovec žijúci v Krynici (Poľsko). Autor článku okrem iného píše: „Všetci veľmi dobre poznáte Shakespeara, Mickiewicza, Puškina, Garibaldiho či Petôfiho ako velikánov, no mená ako Vasiľ Bajus a Andrej Savka vám takmer nič nehovoria. Pre členov malých národov je nevýslovné ťažké byť velikánom vo veľkom svete. Vyššie uvedené mená Lemkov - Rusínov sú mená velikánov aj napriek tomu, že sú pre vás takmer neznáme."

O existencii a pôsobnosti Andreja Savku som už mal nejaké tie poznatky, tak ma viacnásobne hrial pocit, že v obci, kde som vyrastal, sa narodil takýto velikán. Napadlo mi, že stretnutie s autorom článku z neďalekej Krynice by nebolo od veci. Stalo sa tak 28. októbra 2006 priamo v jeho bydlisku, kde manželia Trochanovskí nás so švagrinkou vrelo privítali. Som vďačný tomuto 59-ročnému chlapíkovi, ktorý sa výzorom podobá na Einsteina, nakoľko jeho vedomosti o slávnom zbojníkovi -vodcovi sedliackeho povstania, obohatili aj tento článok. Ako sám poznamenal, je do Savku zaľúbený a je mu veľmi ľúto, že sa mu už pravdepodobne nesplní jeho sen, ktorým bolo napísanie románu o tomto velikánovi rusínskeho národa. Kvôli tejto idei si bol obzrieť aj okolie Stebníka, kde sa Savka narodil.

Rusíni - obyvatelia vrchovín, od nepamäti obývali západné Podkarpatie (Nízke Beskídy) od riek San a Už na východe, po rieky Poprad a Dunajec na západe. V štyridsiatych rokoch štrnásteho storočia sa situácia poddaného obyvateľstva na tunajšom území rázne zhoršila. Tvrdý útlak spôsobil, že obyvatelia vo veľkom začali protestovať. Pasívna forma boja postupne prerastala do otvoreného oslobodeneckého hnutia, známeho pod názvom „zbojnícke".

Protifeudálne hnutie poddaného ľudu tvorí významnú kapitolu našich dejín. Z polovice 15. storočia (roky 1448 -1455) sa zachovalo v archívnom fonde mesta Bardejov niekoľko zaujímavých a historicky cenných listov, ktoré konkrétne ukazujú na odpor poddaných, najmä rusínskeho obyvateľstva proti feudálnym poriadkom. Tento odpor bol pravda živelný, neraz mal aj asociálne, kriminálne prvky, ale v podstate mal silný sociálny charakter (Bardejovský spravodajca č. Vil/ 1983 str. 32). V oblasti obývanej Rusínmi nadobudlo zbojnícke hnutie najväčší rozsah v sedemnástom storočí, keď na jeho čele stal stebnícky rodák Andrej Savka.

Podľa bádateľov sa Andrej Savka narodil v roku 1619 v Stebníku, v rodine diaka (pomocník pri bohoslužbách). V encyklopédii rusínskej histórie a kultúry, ktorú som u pána Trochanovského mal možnosť vidieť v anglickom jazyku, sa na strane 420 uvádza dátum narodenia 13. december 1619. Takýto dátum jeho narodenia pripúšťa aj etnograf Ivan Krasovskyj (Ivan Krasovskyj - sa narodil v roku 1927 v dedinke Došno - Poľsko, v oblasti obývanej Lemkami - Rusínmi, pracoval múzeu národnej architektúry v Ľvove - Ukrajina). Ako malý chlapec, po smrti matky a otca, slúžil Andrej na Makovickom panstve v Zborové. Dokumentuje to aj záznam výpovede Vasiľa Petrivskoho a jeho syna Štefana z 1647 roku (Aktá sadu kryminalnego Kresu Muszynskiego 1647 -1765). „...Sawka co przy panskich owcach w Zborowey služyl..." Prinútený pánskou svojvôľou, na počiatku 40. rokov XVII. storočia, podpálil pánsky dvor a ušiel do lesa na zboj. Vstúpil do zbojníckej skupiny Vasiľa Bajusa z Leščín (Poľsko), ktorá vtedy operovala v okolí Bardejova, no najmä poľských Gorlíc. Podľa údajov zo spomínanej encyklopédie to bolo v roku 1638. Sedliaci pôsobiaci ako zbojníci pod vedením Bajusa v roku 1644 napadli majetky pánov Trojanovského a Bobrovského a v roku 1647 vyplienili feudálne usadlosti v okolí Muszynej (Poľsko). Týchto akcií sa zúčastnili sedliaci zo Stebníka, Bodružalu, Krajnej, Hradiska a Kružľovej. Zbojníci mali medzi poddaným ľudom aj pomocníkov, ktorí ich zásobovali pušným prachom či potravinami alebo skladovali ukradnuté veci. Nakradnuté veci odkladali aj u kružľovského baču a v dedine Livov.

Vo svojej výpovedi istý Drabiak uvádza konkrétne mená spojencov, medzi ktorých patrili Fedor Urban z Krížov, Greč Zelinka z Hanigoviec, bratia Jankovci z Ľutiny... Podľa neoficiálnych zdrojov sa zbojníci ukrývali aj v okolí Stebníka, v geologických zlomoch Stebníckej Magury a v okolí vrchu Veľký Tureň. Tak ako mnoho iných zbojníkov, aj Andrej Savka pôsobil pod niekoľkými pseudonymami - Janko, Hančovský, Ovčár, Suchaj... To všetko kvôli zbojníckej kamufláží. Ťažké by bolo zbojníčiť 16 rokov pod jedným menom. „Presláveného Jánošíka poslali na hák už po necelých dvoch rokoch", konštatuje pán Trochanovskyj. Ako radový zbojník sa Savka zúčastnil v útokoch na pánske dvory a kurie na poľskom území v Leščinách, Siarach, Rope, Florynke, Žegiestowe, Wapiennom, Blechnárke...(Poľsko). Po vytlačení Bajusovej družiny poľskými šľachtickými vojskami až za Bardejov, zriadil Savka novú zbojnícku skupinu v oblasti Sanoku (Poľsko). Savkovci sa taktiež zameriavali aj na oslobodzovanie väznených zbojníkov, ktorí padli do rúk spravodlivosti. V auguste 1648 za týmto účelom uskutočnili veľký nájazd na zámok v Sanoku. Pomocou pletených rebríkov sa nečujne dostali dnu, prekvapených strážcov zviazali a prenikli do pivníc, kde boli zbojníci odsúdení na popravu. Mnohí z vyslobodených zbojníkov zostali v Savkovej družine a podieľali sa na protifeudálnom odboji v okolí Bardejova, Stropkova, Sniny a Humenného. V jari 1649 sa v Barvinku (poľská prihraničná obec oproti Vyšnému Komárniku) uskutočnilo stretnutie vodcov a členov niekoľkých zbojníckych skupín, ktorým velili Senko z pod Makovice, Vasil Čepiec z Grybowa (Poľsko), Andrej Savka a iní. Vasiľ Bajus už v tom čase prebýval za Tisou u Podkarpatských Rusínov, na „zaslúženom odpočinku".

Menšie zbojnícke družiny sa zlúčili do jednej skupiny pod vedením Savku a Čepca. Dozrievalo všeobecné sedliacke povstanie. „Od Sanu až do Karpatského Podbeskydia, v okolí Dukly a Krosna hrnul sa národ do zbojníckych družín", píše poľský historik Ludwig Kubala. Andrej Savka začal organizovať masové stretnutia sedliakov, na ktorých čítal „kozácke odkazy" od Chmeľnického. Duchovne rástol na odvážneho človeka. Historické zdroje a ľudové podania ho charakterizujú na vtedajšiu dobu ako osobnosť vzdelanú. Sláva o mladom a odvážnom vodcovi sa rýchlo šírila po celej oblasti. Za krátku dobu dosahoval počet povstalcov vyše päťsto ľudí. V organizovaní povstania pôsobil Savka spolu s vodcom poľských povstalcov Kostkom Napierszkym. Významný vplyv na vývoj tohto povstania mal oslobodenecký boj obyvateľov Ukrajiny pod vedením Bohdana Chmelnického. V júni 1651 povstalci v spojení s poľskými sedliakmi zajali Cztorsztinský zámok (Poľsko), skadiaľ chceli postupovať na Krakov. Po príchode do Cztorsztina pod velením Savku v zapätí rozbili vojsko krakovského biskupa Gembického, ktoré zámok obkľúčilo. Potom sa udalosti začali vyvíjať v neprospech povstalcov. Cztorsztin padol, Napierszkieho popravili v Krakove.

Po páde Cztorsztína velil Savka nejaký čas zbojníckemu hnutiu v rajónoch južného Podkarpatia (Slovensko - Prešovský región). K jeho družine sa pridružili skupiny Krivého, Kornuta a iné. Zbojníci Andreja Savku sa spontánne objavovali v Sanockej oblasti, taktiež pôsobili v západných oblastiach, obývaných Rusínmi. Savka vystúpil aj vo veľkom otvorenom boji proti poľskému feudálovi Stanislavovi Lanckoronskému, za účasti mnohých poddaných aj zo samotného Stebníka. V roku 1654 sa Savkovi povstalci zdržiavali pri Kamenickom hrade (pravdepodobne išlo o Kamenicu v Sabinovskom regióne). Nevydržali nápor šľachtického vojska z Nového Sonču a podľa určitých zdrojov bol v boji ranený a zajatý aj Andrej Savka. Mal byť prevezený do Muszyny (Poľsko), kde mal byť mučený a napokon 24. mája 1654 popravený nastoknutím na kôl. Takýto koniec Andreja Savku udáva aj Ivan Krasovskyj.

Bádateľ Petro Trochanovskyj tento dátum smrti Andreja Savku vyvracia argumentáciou: „Ak Savku popravili v Muszyne 24. mája 1654, prečo v muszynských súdnych záznamoch (Aktá sadu kryminalnego Kresu Muszynskiego 1647 - 1765) sa o tom nespomína, keď iným, menej známym zbojníkom je tu prenechaný pomerne veľký priestor. Medzi inými aj výpoveď Fedora Senčáka - Savkovho priateľa pred popravou v Muszyne 22. decembra 1654 je rozpracovaná veľmi obšírne". Fedor Sen-čák okrem iného vypovedá aj toto: „Safka alias Chanczowski zymuie sie na Rostokach (Poľsko) u Iwana Rostockiego." Nie je podstatné, či takáto informácia Senčáka bola pravdivá, podstatné je, že Senčák nemohol vypovedať súdu takýto „blud". Ak by bol Savka popravený 24. mája 1654 v Muszyne, sudcovia vedeli koho, a to nie len v tomto roku, poslali na druhý svet a Senčák si musel byť toho vedomý. V spomínanej encyklopédii rusínskej histórie a kultúry je uvedený rok Savkovho úmrtia 1661, pričom mu v roku 1657 malo predchádzať obkľúčenie Savkovej skupiny jednotkami zo Spišského hradu (miesto sa neuvádza), skadiaľ mal vodca údajne uniknúť. Podľa iných zdrojov, ako je uvedené v encyklopédii, bol Savka dolapený a v roku 1661 v Muszyne obesený. Ďalšie neoficiálne zdroje hovoria o údajnom úteku s kozáckym hajtmanom Bohdanom Chmelnickým.

Z knihy „Neznámy Jánošík" (autor Jozef Kočiš, 1986), v ktorej sú úadje čerpané z historických prameňov, sa dozvedáme, že Juraj Jánošík sa prvýkrát zúčastnil zbojníckej akcie na Morave 15. až 16.septembra 1711 (spolu s Uhorčíkom, po ktorom prevzal vedenie zbojníckej družiny). Súdny proces proti Jurajovi Jánošíkovi sa začal v Liptovskom Mikuláši 16. marca 1713. Hneď 18. marca ho popravili obesením na hák. Z uvedeného vyplýva, že Jánošíkove zbojnícke pôsobenie trvalo Čosi vyše roka a pol. Pán Miloš Ferko, autor článku o Jánošíkovi, ktorý bol uverejnený v Historickej revue 26. 5. 2005, okrem iného píše aj toto: „Činnosť družiny (myslí sa Jánošíkovej) sa utešene rozbehla. Zbojníci sa okrem pravidelného pašovania sústreďovali na prepady vopred vyhliadnutých kupcov, no predovšetkým remeselníkov a sedliakov na jarmokoch. Na veľkoobchodníkov a vysokú šľachtu si netrúfali - väčší oddiel pravidelného vojska bol pre nich neprekonateľnou prekážkou." Posledný odstavec článku začína konštatovaním: „Jánošíkova zbojnícka činnosť netrvala príliš dlho a nebola ani príliš bohatá. Za dva roky niekoľko desiatok akcií, z toho ani jedná ničím výnimočná..." Protifeudálne vystúpenie Andreja Savku historici prirovnávajú medzi veľmi rozsiahle a často úspešné. Zaraďujú ho medzi veľkých stredovekých zbojníkov za oslobodenie poddaného ľudu z nevoľníctva. Ako uvádza pán Andrej Kaputa v jednom z článkov Bardejovského spravodajcu, Andrej Savka ďaleko prevýšil Fedora Hlavatého (vodca zbojníckej skupiny v XV. storočí, ktorý pochádzal z Ruskej Volovej. Za popravu dvoch svojich druhov chceli sa Hlavatého ľudia Bardejovčanom pomstiť, čo im oznámili známym výhražným listom.)

Okrem zbojníckej osobnosti ho možno z historického hľadiska hodnotiť aj ako významnú postavu sedliackeho povstania. Jeho osobnosť uznávajú v blízkom Poľsku, ba aj vzdialenejší Ukrajinci. Na pamiatku 350. výročia narodenia Andreja Savku (1969) ľvovský autor P. Linynskyj vytvoril sadrový odliatok podobizne Andreja Savku. Rezbár O. Velyčko z ľvovskej oblasti vyhotovil dve varianty obrazu Andreja Savku na dreve. Je len na škodu veci, že národ, z ktorého vzišiel, jeho slávu a význam pôsobenia akosi nevie, či nechce oceniť. 0 možnosti postavenia pamätníka slávnemu zbojníkovi v rodnej obci už akési úvahy boli. Zapadli však v starostiach či radostiach z iných „podstatnejších" priorít bežného života.'

Autor článkov o Savkovi pán Andrej Kaputa v jednom z čísiel Bardejovského spravodajcu ešte v roku 1978 nabáda: „Budúci rok (myslí sa rok 1979) uplynie 360 rokov od jeho narodenia a 325 rokov od smrti. Nezaškodilo by, ak by sa pri tejto príležitosti rozhodli kompetentné stranícke a štátne orgány osadiť pamätnú dosku v jeho rodnej obci - Stebníku a pripravili dôstojné oslavy. Meno a pokrokové činy Andreja Savku si to plne zasluhujú a majú aj internacionálny význam pre súčasnosť."

Tento nápad ešte začiatkom 80. rokov minulého storočia inicioval aj rusínsky národovec pôsobiaci vo Svidníku MUDr. Vasiľ Gmiterko. Navštívil Stebník s jedným chlapíkom z Ukrajiny, o ktorom hovoril, že je akýmsi rádovým príbuzným či blízkym Savkovi, disponuje historickými materiálmi, ktoré získal priamo z archívu v Budapešti a chcel, aby im niekto ukázal v Magure miesto, kde sa nachádzajú tzv. zbojnícke diery. Bohužiaľ, skôr ako som si uvedomil šancu získať ďalšie informácie o slávnom rodákovi, pán Gmiterko zomrel a reťaz toku informácií zostala pretrhnutá. Táto udalosť vo mne evokovala pohrávanie sa s myšlienkou, že ak by bola pravdivá alternatíva Savkovho úteku s kozáckym hajtmanom Bohdanom Chmelnickým, je vcelku možné, že Savkovo potomstvo môže v dnešných dobách šantiť aj kdesi po ukrajinskej zemi. Napokon toto priezvisko sa smerom na východ vyskytuje pomerne často.

Ak porovnáme Savku a Jánošíka z pohľadu dĺžky času pôsobenia a sociálneho významu, prirodzene sa naskytá otázka: „Nezaslúži si osobnosť Andreja Savku prinajmenšom takú pozornosť ako zidealizovaná postava Juraja Jánošíka?" Odpoveď znie: .Určite áno." Prebudí sa národ, z ktorého stredoveký hrdina vzišiel a začne osobnosť Andreja Savku vnímať dôstojne a plnohodnotne, ako si to zaslúži, alebo to prenechá na iných, z ktorých môže vzísť snaha si velikána privlastniť (ako príklad možno uviesť snahu Poliakov o prisvojenie legendárneho Juraja Jánošíka)?

Blíži sa rok 2009. Rok, v ktorom uplynie 390. výročie narodenia Andreja Savku. Opäť sa naskytne vhodná príležitosť pre kompetentných oživiť spomienky na slávneho stebníckeho rodáka. Bude využitá?

Jozef MASLEJ