Angela Davisová Progresívny anjel, ktorý tu zosadol na hlavniach ruských tankov a objal sa s Husákom a Biľakom

Bola to nenápadná správa zo začiatku leta, ktorá v našich končinách takmer zanikla, ale dnes, 21. augusta, sa k nej predsa len treba vrátiť.

Martin Hanus

Tento text sme pôvodne zverejnili v lete, pripomíname ho aj koncom roka: vyznamenanie Angely Davisovej jednak demonštruje, ako sa súčasných západných univerzít zmocnil vírus fanatického progresivizmu. Ale prekvapivo ukazuje aj to, ako sú si blízke radikálna ľavica spred 50 rokov s dnešným radikálnym antiprogresívnym hnutím, ktoré sa hlási k národnému konzervativizmu: hlásajú slogany o mieri, zveličujú chyby a zlyhania Západu, zatiaľ čo ospravedlňujú zločiny sovietskeho/ruského východu. 

Na prvý pohľad nešlo o veľa. Univerzita v Cambridgei udelila začiatkom leta čestný doktorát Angele Davisovej, 81-ročnej marxistickej filozofke a americkej ikone černošského oslobodzovacieho hnutia zo 70. rokov. 

V tom období sa stala doslova kultovou postavou. John Lennon aj Rolling Stones jej na svojich albumoch z roku 1972 venovali skladbu, tá Lennonova sa volá Angela, Mick Jagger spieval o Sweet Black Angel.

Ikona progresívnej Ameriky
Univerzita v Cambridgei zdôvodnila vyznamenanie Davisovej neochvejnou obhajobou slobody prejavu a bojom za rasovú spravodlivosť, občianske práva, feminizmus a za jej „hlboký vplyv na boj za rovnosť a sociálnu spravodlivosť po celom svete“.

Začiatkom augusta sa k oceneniam pripojil aj výskumný inštitút City University of New York. Vyznamenal ju za to, že v 20. a 21. storočí stála na čele oslobodzovacích hnutí za občianske práva, zrušenie väzníc a za rodovú rovnosť. „Ako plodná autorka, vedkyňa, učiteľka a politická aktivistka je Davisová najznámejšia tým, že už vyše päť desaťročí vedie revolučný a medzinárodný zápas za odstránenie vnútorne prepojených štruktúr útlaku.“

Davisová si v týchto rokoch užíva ovácie nielen v progresívnej časti Ameriky.

Keď na jeseň 2022 vystúpila na podporu promigračných aktivistov v Berlíne, v tom istom Berlíne, kde ju presne 50 rokov predtým stískal Erich Honecker, vtedy čerstvý líder komunistickej štátostrany NDR, ľavicovo-liberálny denník Die Tageszeitung sa nadchýnal rovnako ako vtedy on. 

V polstoročnej časovej slučke ju predstavil mladším generáciám v zromantizovanej ľudskoprávnej verzii, akú si sama Davisová o sebe pestuje: ako bojovníčku nielen za práva čiernych, ale aj trans a queer ľudí a ďalších marginalizovaných skupín, ktoré čelia štrukturálnemu rasizmu.

Pri zbieraní ocenení narazila Davisová v posledných rokoch na odpor len jedenkrát: významné americké múzeum, Birminghamský inštitút pre občianske práva, ktorý dokumentuje dejiny občianskych práv USA, jej udelilo prestížne vyznamenie za celoživotnú prácu v oblasti ľudských a občianskych práv. Po proteste miestnej židovskej komunity, ktorá Davisovú v prvom rade vníma ako tvár amerického propalestínskeho hnutia, jej múzeum cenu odobralo. 

Nasledovala fraška: zrušenie ocenenia pobúrilo progresívne kruhy, niektorí členovia správnej rady múzea odstúpili, a tak po pár dňoch múzeum odvolalo odobratie ceny a opätovne ju ocenilo. 

No o tom, ako Davisovú v 70. rokoch použili režimy v NDR, Československu, ZSSR či na Kube na svoje účely a ako sa odvrátila od disidentov, ktorí ju žiadali o pomoc, sa v dnešných laudáciách mlčí.

Pre západné progresívne hnutie je Davisová celoživotnou ľudskoprávnou bojovníčkou a bodka. 

V januári 2017, deň po prvej Trumpovej inaugurácii, tak mohla bez akejkoľvek poškvrny vystupovať na washingtonskom pochode žien s polmiliónovou účasťou vedľa herečky Scarlett Johanssonovej či Kamaly Harrisovej.

Príbeh Angely Davisovej má viacero vrstiev. 

Je v ňom zaiste veľa spravodlivého hnevu voči rasovým pomerom, aké vládli v Amerike, do ktorej sa narodila. Nie je to príbeh jednorozmernej aktivistiky, ale ženy s pozoruhodnou fyzickou aj intelektuálnou charizmou. Zároveň je to príbeh, ktorý ukazuje, ako sa zo vzdelaných idealistov stávajú ideologickí fanatici celkom zaslepení voči zločinom a obetiam, ktoré nechcú vidieť. 

Tento príbeh rovnako demonštruje, ako blízko k sebe majú obnosený marxizmus s progresivizmom, ktorý na súčasných západných univerzitách pôsobí tak cool a smart. 

Ale je tam ešte jedna vrstva: tak ako si v 60. a 70. rokoch radikálna ľavica zošklivovala „fašizoidné“ USA a Západ natoľko, že prehliadala lži a zločiny komunistického sveta, dnes to zrkadlovo opakuje sprava radikálne antiprogresívne hnutie. 

V jeho ponímaní je Západ natoľko skazený liberalizmom, že už nie je tou lepšou alternatívou k autokraciám typu Rusko alebo Čína. 

Marcuseho marxistka
Angela Davisová sa v roku 1944 narodila v Alabame v trochu netypickej černošskej rodine. 

Obaja rodičia boli učiteľmi, jej otec sa dal napokon na podnikanie, otvoril si čerpaciu stanicu, takže Angela vyrastala vo finančne stabilných pomeroch. Jej matka sa občiansky angažovala v organizáciách, ktoré mali blízko ku komunistickým ideám. 

Doma sa veľa hovorilo o politike a každodennej diskriminácii, ktorej boli vystavení čierni Američania. Sama Angela chodila do segregovanej základnej školy. Vďaka svojmu talentu a prenikavej inteligencii sa však z údelu väčšiny rovesníkov vymanila. 

Pomocou jedného integračného programu sa dostala na strednú školu v New Yorku, kde sa stala súčasťou komunistických mládežníkov. Odtiaľ pokračovala v štúdiu na univerzite, kde sa stretla s významným marxistickým filozofom a predstaviteľom takzvanej Frankurtskej školy Herbertom Marcusem. 

Bol to typ stretnutia, akým sa hovorí osudové. Davisová neskôr tvrdila, že to bol Marcuse, ktorý ju naučil byť vedkyňou, aktivistkou a revolucionárkou súčasne. 

Eseje nemeckého filozofa, ktorý po nástupe Hitlera emigroval do USA, mali obrovský intelektuálny dosah, ktorý trvá dodnes. Marcuse sa angažoval v protestoch proti vojne vo Vietname a proti diskriminácii Afroameričanov, zároveň rozvíjal teórie, z ktorých vyplývalo, že tolerancia či rôzne práva ako sloboda prejavu sú v kapitalistických spoločnostiach len zdaním, v skutočnosti sú nástrojom útlaku zo strany mocných elít. 

Preto žiadal, aby sa silám, ktoré stelesňujú kapitalizmus či rasizmus, tieto slobody odňali, len tak nastane oslobodenie. Marcuseho myšlienky ovplyvnili aj súčasné progresivistické hnutie, ktoré v mene „prebudenia“ (wokeness) podkopáva slobodu prejavu a šírenie názorov, ktoré označuje za spiatočnícke či diskriminačné.

Mladá Angela Davisová sa tak ocitla v intelektuálnom ovzduší, ktoré na omnoho sofistikovanejšej úrovni potvrdzovalo, čo počúvala už doma. V rokoch 1965 – 1967 študovala priamo vo Frankfurte nad Mohanom, kde plnými dúškami nasávala učenie Frankfurtskej školy, navštevovala prednášky ďalších velikánov ako Theodor Adorno a Jürgen Habermas. 

Nebola len filozofkou v slonovinovej veži, angažovala sa v socialistickom študentskom zväze, zúčastňovala sa na protivojnových demonštráciách. Ešte pred nemeckým pobytom strávila Davisová rok aj na parížskej univerzite Sorbonne, kde sa oboznámila s francúzskou filozofiou a Sartrom.

Z Ameriky medzitým prichádzali zlé správy. V jej rodnom meste sa udial hrozný masaker. Členovia Ku Klux Klanu nastražili pod schodmi pred baptistickým kostolom, ktorý navštevovala afroamerická komunita, nálože dynamitu: explózia zabila štyri dievčatá vo veku 11 až 14 rokov. Mladú Angelu to veľmi zasiahlo, napokon, poznala sa s rodinami zavraždených detí. 

Pre USA bol tento bombový atentát jedným z mentálnych zlomov. V Alabame vtedy vládol guvernér George Wallace, otvorený zástanca rasovej segregačnej politiky, ktorá už nebola udržateľná. Bezprostredne po atentáte nasledovali kľúčové zmeny, ktoré menili Ameriku na oveľa lepšie miesto pre Afroameričanov. 

Kongres schválil zákon o občianskych právach, ktorý zrušil hanebnú segregáciu vo verejných zariadeniach, v autobusoch, vo vlakoch. Nasledovali ďalšie desegregačné zákony, ktoré v priebehu pár rokov nastolili právnu rovnoprávnosť. 

Čierna panterka
Realita sa významne zlepšovala. Neplatilo to však z perspektívy Angely Davisovej, ktorá nevidela budúcnosť v postupných zlepšeniach, ale aj pod vplyvom ideí frankfurtskej školy túžila po radikálnych riešeniach. 

Davisová bola prepojená s militantnou černošskou organizáciou Čierni panteri, ktorí sa v teórii hlásili k marxisticko-leninským ideálom a v praxi siahali po násilí. FBI ich v tom čase považovala za najväčšiu vnútornú hrozbu USA. 

O tom, ako Čierni panteri a spolu s nimi aj Angela Davisová nazerali na vtedajšiu Ameriku, vypovedá výrok jedného z prominentných členov organizácie, ktorý označil prezidenta Lyndona Johnsona za „Hitlerovo nemanželské dieťa“ (tento citát je niekedy nesprávne pripisovaný samotnej Davisovej). 

Johnson bol pritom lídrom najdôležitejších zákonov v prospech černošskej Ameriky: aj keď sa obával, že tým on a jeho demokrati možno navždy stratia priazeň amerického juhu.

S militantnosťou Čiernych panterov priamo súvisí udalosť, ktorá Davisovú preslávila po celom svete a urobila z nej popkultúrnu ikonu nielen v USA a západnej Európe, ale v celom komunistickom svete. 

V auguste 1970 vtrhol do súdnej siene Davisovej telesný strážca, ktorý chcel vyslobodiť svojich druhov od Čiernych panterov. Ozbrojenec si zobral sudcu za rukojemníka, vyzbrojil trojicu väzňov, v následnej prestrelke zahynuli sudca aj traja Čierni panteri. 

Vzápätí sa preukázalo, že zbrane, z ktorých panteri v súdnej sieni strieľali, boli registrované na meno Angely Davisovej. 

Spustilo sa celonárodné pátranie, Davisová zmizla do podzemia, FBI ju okamžite pridala na zoznam najhľadanejších zločincov. Agenti ju dolapili až po dvoch mesiacoch, k úlovku im gratuloval aj prezident Richard Nixon, ktorý verejne ocenil „zatknutie nebezpečnej teroristky Angely Davisovej“.

Zrod hrdinky, ktorá spojila ľavicovú Ameriku a ZSSR
Radikálna rétorika a horlivosť úradov sa však minuli účinku. 

Nielenže sa nepodarilo preukázať, že by bola Davisová zapletená do zločinu, ale súdna porota ju napokon oslobodila. 

Vďaka svojej intelektuálnej charizme, pôsobivej sebaštylizácii a atraktívnemu zjavu s bujným afroúčesom Davisová premenila súdny proces na svoj triumfálny pochod. Na jej počesť spievali John Lennon a Mick Jagger; americké ľavicové hnutie, ktoré zmobilizoval zápas proti rasizmu a proti vojne vo Vietname, malo svoju novú hrdinku.

Čo bolo ešte pozoruhodnejšie, Angela Davisová sa stala možno prvou popkultúrnou ikonou Západu, ktorej sláva sa v masovom meradle preniesla aj za zadrôtovanú železnú oponu. 

Samozrejme, za nitky v pozadí ťahal Kremeľ, ale propagandistický úspech spočíval v tom, že do kampane za oslobodenie Angely Davisovej zo spárov rasistického režimu v USA sa celkom spontánne zapájali desaťtisíce ľudí v komunistickom tábore.

Český rozhlas pred pár rokmi zverejnil informáciu, že hlavný politický komentátor moskovskej Pravdy Korjonov sa neďaleko Bratislavy stretol so zástupcami kľúčových novín zo siedmich komunistických krajín. Údajne sa spolu rozprávali o koordinácii kampane okolo Davisovej. Bolo to len pár mesiacov pred jej oslobodením: Korjonov a spol. preberali, ako to všetko neskôr využiť.

Samozrejme, Davisová sa komunistom hodila do krámu ako nevinná obeť represálií. Bola to dokonalá internacionálna story – pekná vzdelaná čierna žena, ktorá štúdiom na prestížnych západných univerzitách dospela k marxistickému presvedčeniu, za čo ju chce imperialistický režim vo vymyslenom monsterprocese umlčať a uväzniť. 

Siví aparátčici v rámci komunistického bloku už nedokázali budovateľsky zapáliť socialistickú mládež, len pár rokov predtým poslali tanky do Československa, ktoré udupali nádeje miliónov. 

A zrazu je tu dobrodružný, emocionálny a vizuálne pôsobivý príbeh mladej Američanky z utláčanej komunity, na ktorom sa dá minimálne ilustrovať, že žiadna sloboda nie je ani za oponou.

Fakt, že Angela Davisová nešla v USA do väzenia, ale na slobodu, kde ju za potlesku davov čakala sľubná akademická kariéra, už sovietsku propagandu nevyrušil. Tento rozpor s komunistickou realitou sa dal zľahka prehlušiť záplavou sloganov o americkom rasizme a imperializme. 

Z Moskvy cez Berlín až do Prahy
V auguste 1972, presne štyri roky po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, tak Angela Davisová odštartovala starostlivo zorchestrované turné po socialistických krajinách. 

Na pozvanie Ústredného výboru strany ZSSR ju na moskovskom letisku vítala kozmonautka Valentina Tereškovová. Valentina Angele súdružsky tykala a vyzdvihla puto medzi Angelou a sovietskym ľudom. Angela zas ďakovala sovietskemu ľudu za podporu, bez ktorej by ju vraj americké súdy nepustili na slobodu. 

Sovietska Pravda sa zas v reportáži rozplývala nad krásnym počasím v Moskve, slávnostnou atmosférou uprostred mora kvetov, ktoré vytvárali „farebnú dúhu“.

Na tieto obrazy boli súdruhovia právom hrdí: dovtedy vystupovali v bežnej propagande ako hrdinovia socializmu najmä uniformovaní muži s prísnym pohľadom, vojnoví veteráni, ktorí prežili Stalinove čistky, alebo kozmonauti. Naraz túto rolu plnila plnokrvná exotická žena z USA, ktorá spontánne prednášala ódy na Lenina a októbrovú revolúciu v úprimnej viere, že sa ocitla v uskutočnenej utópii. 

Z Moskvy a Taškentu pokračovala Angela do východonemeckého Berlína, kde okolo nej vznikol v socialistickom svete asi najväčší ošiaľ.

Už počas súdneho procesu jej tisíce východných Nemcov posielali do väzby pohľadnice s mottom „Milión ruží pre Angelu Davisovú“, zapájali sa školy, pracovné kolektívy, o jej príbehu sa – samozrejme, v ideologicky vypreparovanej podobe – publikovali v tamojších novinách stovky textov. 

Komunistickému vedeniu NDR to padlo veľmi vhod: mladá Davisová, ktorá mala po štúdiu vo Frankfurte v malíčku nemeckú marxistickú filozofiu, bola populárna aj medzi západonemeckou ľavicovou mládežou, takže správa o romantickej bojovníčke proti imperializmu sa šírila medzi východnými Nemcami aj týmito linkami. 

Navyše, režim NDR stál desať rokov po postavení Berlínskeho múru o širšie uznanie a legitimitu. Novovymenovaný generálny sekretár strany Erich Honecker pochopil, že väznená a potom oslobodená americká komunistka je pre neho darom z nebies.

Keď Angela pristála na berlínskom letisku, vítalo ju 50-tisíc východných Nemcov, niekoľkonásobne viac, než úrady očakávali. Do Lipska sa na ňu prišlo pozrieť dokonca 200-tisíc ľudí, medzi nimi mnohí len fascinovaní zvedavci.

Ak niektorí dúfali, či odvážna Američanka, ktorá doma zápasí o práva utláčaných, neprekvapí súdruhov nejakým gestom alebo aspoň podprahovým výrokom, ktoré by sa mohli obrátiť proti režimu, boli trpko sklamaní.

Angela zbierala čestné doktoráty, vysmiata sa zvierala s Honeckerom a ďalšími najvyššími straníckymi funkcionármi a vzdávala hold „pohraničiarom, ktorí obetovali život za obranu svojej socialistickej domoviny“.

Do východného Nemecka chodila opakovane celé 70. aj 80. roky, už keď jej hviezda v USA uhasínala – ako dvojnásobná kandidátka americkej komunistickej strany na post viceprezidentky získala v Reaganovej ére len 0,1 percenta hlasov. 

V októbru 1972 sa počas svojej socialistickej šnúry zastavila aj v Československu. V Prahe ju vítali Gustáv Husák, Vasil Biľak a vdova po Júliusovi Fučíkovi. To malo špeciálny dôvod, Angela sa totiž vyjadrila, že počas vyšetrovacej väzby si prečítala Fučíkovu Reportáž spod šibenice. 

Okrem toho si prevzala pamätnú medailu k 50. výročiu založenia KSČ, spolu so súdruhmi navštívila Lidice, symbol nacistických zločinov. 

Niektorí disidenti videli v jej turné možnú šancu pre svoju vec. 

Otvorený list disidenta
Jiří Pelikán, ľavicový intelektuál, ktorý po vpáde sovietskych vojsk emigroval, preto adresoval Davisovej otvorený list. 

Pelikán ho explicitne napísal v mene všetkých krajanov, ktorí by jej radi vyjadrili svoju solidaritu počas súdneho procesu, ale nemohli tak učiniť, lebo vo väzení čakajú na súd alebo sú už odsúdení. 

Ako ďalej uviedol, aj on bol komunistom, do strany vstúpil, keď jeho krajinu začali okupovať nacisti, prešiel väzením, prišiel o mamu a rovnako ako ona veril, že socializmus vytvorí spravodlivejšiu spoločnosť. List sa mení na apel – tak ako ona protestuje proti americkej agresii vo Vietname, aj on odsúdil okupáciu z 21. augusta 1968 a odmieta ju nazývať bratskou pomocou. Ako píše, z toho dôvodu ho potešilo, keď si po jej prepustení z väzenia prečítal, že bude bojovať za politických väzňov všade na svete. 

Autor listu sa na Davisovú pokúsil zapôsobiť ešte iným argumentom: ak by mala Angela dojem, že v USA sú prenasledovaní progresívci, kým v štátoch východnej Európy sú to antisocialistické sily, ubezpečil ju, že väčšinu tamojších politických väzňov tvoria komunisti a socialisti. Ale aj nekomunisti spomedzi katolíkov, evanjelikov a židov, ktorých osud by jej rovnako nemal byť ľahostajný. 

Pelikán menoval veľa mien a k tomu dodal: „Ak je sloboda odňatá niektorým ľuďom, čoskoro zomrie aj pre ostatných.“

Tento list si Davisová určite prečítala. Možno nie hneď, bol zverejnený v The New York Review koncom augusta 1972, keď brázdila po ZSSR.

Na tento apel však nikdy nijako nereagovala. 

Alexander Solženicyn vo svojej knihe Varovanie Západu neskôr v tejto súvislosti napísal, že Davisová vraj utrúsila na adresu československých disidentov v súkromnom okruhu nasledovnú poznámku: „Zaslúžia si, čo dostanú. Nech zostanú vo väzení.“

Nie je isté, či to naozaj takto povedala. Ale v každom prípade sa ďalšie roky správala tak, akoby presne takto zmýšľala.

Bola rovnako fanaticky zaslepená ako Július Fučík, ktorý v 30. rokoch v čase vrcholiaceho stalinského teroru precestoval Sovietsky zväz a pre českú komunistickú tlač dodával oslavné reportáže. Ako je známe, Fučíkov život sa skončil tragicky, v roku 1943 ho ako 40-ročného popravili v berlínskej väznici.

Davisová, ktorá sa narodila rok po Fučíkovej smrti, mala na svoje časy oveľa väčšie šťastie. 

Stihla byť odvážnou revolucionárkou, ktorá doma videla objektívnu nespravodlivosť. Ameriku si spolu s ďalšími vykreslila ako oveľa horší svet než ZSSR a ním riadené a okupované satelity. Dve desaťročia slúžila propagande komunistických režimov a nikdy sa za to poriadne neospravedlnila. 

Po chybe nemuselo prísť žiadne pokánie, ale ani spätné vysvetľovanie. V akademickom svete a kultúrnom establišmente dnes nečelí žiadnym výčitkám, ale zbiera ocenenia za celoživotnú ľudskoprávnu angažovanosť a ctihodná univerzita v Cambridgei nás presviedča o jej neochvejnom zápase o slobodu slova. 

Angela Davisová sa tak len šarmantne usmieva, ako keď vtedy pred vyše 50 rokmi stála vedľa Honeckera, Husáka a Biľaka. 

Martin Hanus

zdroj:
https://www.postoj.sk/180555/progresivny-anjel-ktory-tu-zosadol-na-hlavniach-ruskych-tankov-a-objal-sa-s-husakom-a-bilakom

foto: Angela Davisová v Moskve s Valentinou Tereškovovou. 
zdroj: Wikimedia commons