Anketa: My Rusíni sme optimisti

Pýtali sme sa Ivety Liškovej ( poslankyne NR SR), Andreja Smoláka (akademického maliara), Martina Mňahončáka (herca) a Marka Škopa (režiséra a scenáristu).

1. Budú podľa vás Rusíni po tohtoročnom sčítaní obyvateľov spokojnejší ako pred desiatimi rokmi? Ste v tomto optimistom alebo pesimistom a z čoho pramení váš postoj?
2. Aký trend podľa vášho názoru prevláda medzi mladými Rusínmi: majú tí, ktorí odchádzajú z rodného kraja, dosť odvahy, vôle a poznatkov prihlásiť sa v sčítaní k svojim koreňom, alebo je im to ľahostajné?

Iveta Lišková, poslankyňa NR SR:


1. V prvom rade si nemyslím, že spokojnosť tej či onej národnostnej menšiny závisí  od počtu jej príslušníkov. Skôr ide o to, do akej miery môžu napĺňať svoje očakávania, aké podmienky im štát vytvára pre realizáciu predstáv na spokojný život. Pestovať tradície, rozvíjať  vlastnú kultúru a jazyk, upevňovať vzájomnú spolupatričnosť. Tieto kritéria treba mať na pamäti, ak chceme objektívne hodnotiť postavenie každej národnostnej menšiny. Počet jej členov je druhotný. Naviac – rusínska národnostná menšina je veľmi adaptabilná. My nemáme problém komunikovať v štátnom jazyku, vykonávať profesie, v ktorých sa predpokladá dokonalá znalosť slovenčiny, a pritom zároveň rozvíjať vlastnú kultúru. I vďaka tejto neobvyklej prispôsobivosti nemá problém veľa Rusínov opustiť svoje rodisko a presťahovať sa za vzdelaním a prácou. Pokiaľ tak učinia mladí ľudia, obyčajne uzatvárajú zmiešané manželstvá a časom sa asimilujú. Je preto veľmí dôležité neprerušiť svoj vzťah s domovom a ak je to možné, vzájomne komunikovať . Obzvlášť významné je v tejto súvislosti zakladanie národnostných spolkov a združení ako je napríklad Združenie inteligencie Rusínov Slovenska a efektívne tak pestovať vlastnú identitu.

2. K otázke mladých Rusínov, odchádzajúcich z rodného kraja som sa už čiastočne vyjadrila. Nie je dôležité, kam človek odíde a kedy sa vráti, až sa vôbec vráti. Podstatné je, aby nezabudol, odkiaľ prišiel. Reprezentatívnym príkladom je i svetoznámy maliar a filmový tvorca Andy Warhol. Hoci sa narodil už v USA, vďaka výchove svojich rodičov nikdy nezabudol, kde sú jeho korene, a vždy sa hrdo hlásil k rusínskej národnosti. Veľmi by som si priala, aby sme na to nezabúdali.

Andrej Smolák, akademický maliar:


1. Som si istý, že ich bude viac. Pretože za posledný rok sa uskutočnilo veľa natoľko kvalitných podujatí a akcií, že aj pod ich vplyvom sa Rusíni už nehanbia a neboja hovoriť, že sú Rusíni. Dokonca na televíznej obrazovke sme videli aj politikov – pánov Roberta Kaliňáka a Ivana Mikloša – ako sa hlásia k Rusínom. Takže aj verejne sa priznali, že sú rusínskeho pôvodu.
Za čias socializmu to bolo úplne inak. Rusínska národnosť nebola priznaná, museli sme byť Ukrajincami, a Ukrajincami sme byť nechceli. Moja mama mala slovenskú národnosť a ja tiež. A teraz to akoby dozrelo. O Rusínoch sa konečne hovorí širšie. Je vidieť, že sú hrdí na svoju kultúru a svoj pôvod.

2. Nedá sa povedať, že by pre mladých ľudí, ktorí odídu z rodného kraja, bol ich rusínsky pôvod nepodstatný. Platí to, čo som už povedal: za posledných 5 – 10 rokoch  sa mladí Rusíni veľmi aktivizujú, poznám to tu z Bratislavy. A aj keď často na týchto podujatiach rozprávajú po slovensky, sú to rusínske akcie. Mnohí tak síce nechcú hovoriť, ale to preto, lebo ich rodičia neučili po rusínsky.
Nedavno jem byv v kavjarni s asi 28- 30-ročnou mladou ženou a ona mi hvariť: „Moj tatko tiež odtiaľ pochádza.“ A ja sja ji zviduju: Hvarite po rusnacky? A ona hvariť: „Áno, hovorím, ale s vami nebudem tak hovoriť.“

Martin Mňahončák, herec:


1. Neviem, či spokojnosť Rusínov závisí práve od zistenia, koľko ich je alebo koľko sa ich priznáva k tejto národnosti. Či si myslím, že ich bude viac ako pred 10 rokmi? Je to možné, lebo dnes sú ľudia celkove benevolentnejší k všelijakým veciam. Takže podľa mňa je to možné. Každopádne, ako ja poznám Rusínov, sú to veselí ľudia aj bez toho, aby sa počty ich príslušníkov zverejňovali.

2. Neviem, či sa to dá nazvať ľahostajnosťou. V dnešnej dobe – či už v súvislosti so vznikom a existenciou EÚ, ako aj v súvislosti s potieraním akýchkoľvek hraníc – sa tak trochu potiera aj to, kto odkiaľ presne je, ľudom na tom akoby prestáva natoľko záležať. Veď si vezmite už len fakt, že samotná centralizácia všetkého potiera to, odkiaľ človek je, alebo nie je. Nemyslím si teda, že je to v tom, čo človek chce, alebo nechce. Dnes je skrátka taká doba.
A žeby sa mladí Rusíni odnárodňovali? To si nemyslím. Dokonca som presvedčený, že je to skôr naopak. Ja som optimista.

Marko Škop, režisér-dokumentarista:


1. Priznám sa, že v poslednom období trávim veľa času skôr v zahraničí, preto nie som akoby na tepe dňa a nemôžem cítiť jemné odtienky toho, čo sa deje na Slovensku. Ale keď sme nakrúcali film Osadné, a najmä potom, keď mal festivalový úspech a uviedol sa do distribúcie, zažil som veľmi veľa príjemných reakcií. Ľudia po tom, ako si film pozreli – netvrdím, že jeho zásluhou – chceli sa baviť o téme rusínstva. Nonstop sa hovorilo o sčítaní ľudu a o tom, koľko nás je a že by sme mali k národnosti prihlásiť a neasimilovať sa, teda nehovoriť, že sme Slováci, ak sme Rusnáci. Cítil som to vtedy ako veľmi intenzívne a silné. Aj Fedor Vico vtedy hovoril, že mal po premiérach filmu na východnom Slovensku veľmi dobrý pocit, lebo cítil z ľudí hrdosť na svoj pôvod a že to zaznievalo veľmi silno. Vtedy mi to pripadalo, že je to naozaj téma.
A či sa nás teraz prihlási teraz viac? Nie som sociológ, ale chcel by som veriť v lepší výsledok.

2. Je to veľmi individuálne. Každému nastane občas v živote chvíľa, keď bilancuje svoju identitu – odkiaľ pochádza a kým je. So svojou identitou nikto nevybabre. Je to však veľmi individuálne, u niekto je to silnejšie, u iného menej. Hovorí sa zhruba len o 4 – 5 percentách ľudí, ktorí riešia takéto veci intenzívne, snažia sa teda angažovane pristupovať k dianiu.
Podľa mňa – keby bolo ešte viac takých verejne známych ľudí, ako bol napríklad pán Mikloš, ktorý zverejnil veľmi sympatické vyjadrenie o svojom rusínskom pôvode, mohlo by to v ľuďoch vyvolať ešte masovejší efekt.


 

 

Spracovala Táňa Rundesová