Anna Bergerová sa pridala k partizánom, keď mala pätnásť

 

Do protifašistického odboja sa zapojila, keď mala pätnásť. Hnali ju nenávisť, zloba a túžba po pomste. Dlho o prežitom nemohla hovoriť. Dnes, keď jej ťahá na 86. rok, vie, že o hrôzach vojny treba hovoriť. Nahlas a najmä mladým ľuďom. Haburská rodáčka Anna Daňová Bergerová je jedna z poslednej dvojice žijúcich priamych účastníkov odboja z obce. Živo si spomína na veliteľa Kukorelliho, na zakrvavené zahnisané a zavšivavené obväzy, ktorými preväzovala  rany, ale aj na dobrých ľudí, ktorí jej do kanvičky ochotne nazbierali lyžicami smotanu, aby ňom zmiernila utrpenie popáleného partizána. O svojich „nociach hrdinov“ rozprávala nedávno na Noci hrdinov v rodisku.

 

Mala som pätnásť. Môj starší brat Vasiľ narukoval v 39. roku, keď Nemci prepadli Poľsko. Zložil zbraň a povedal, že proti bratom Poliakom bojovať nebude. Odsúdili ho na trest smrti. Pôsobil v Česku, v Prahe, v ilegalite. V 43. roku na Vianoce sa z ničoho nič objavil doma. Veľmi sme sa tešili z jeho príchodu, lebo sme o ňom nič nevedeli. Neprešli ani dve hodiny a do domu prišiel zástupca notára Šteňko s upozornením, aby brat ihneď ušiel, lebo poňho idú z Michaloviec a Humenného, lebo odstali hlásenie, že prekročil hranice. Švagor ho naložil na voz, pozakrýval slamou a odviezol ho na vlak do Medzilaboriec. Na druhý deň prišili vojaci s bodákmi a fotografiami môjho brata. Hľadali, chodili, všetko prekutrali. Nevedeli sme, či sa mu podarilo prekročiť hranicu. Chodili vari dva mesiace a stále ho hľadali. Mysleli si, že ho ukrývame. Ľudia mojej mame hovorili: neplačte, znamená to, že ho nedostali, že ho nemajú, že žije. Brat sa ale oslobodenia nedožil. Dva dni pred skončením druhej svetovej vojny ho Nemci zastrelili. Mal dvadsaťsedem rokov. Naša rodina bola takto poznačená. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, iná možnosť nebola. Spolu s mamou a sestrou sme sa pridali k partizánom.

 

U nás doma boli ubytovaní vojaci a dôstojníci. Jeden z dôstojníkov bol poručík z Bodrudžali. Cez neho a rotného sa prenášali zbrane do Kamjany pre partizánsku skupinu Čapajev. So sestrou sme robili partizánom spojky. Boli sme nasadzované na územie, ktoré ovládali Nemci. Posielali nás zistiť, kde sa nachádzajú, lebo partizáni sa chystali prepadnúť územie okolo Čabín, kadiaľ chodili vlaky. Raz sa stalo, že sme úlohu nedotiahli do konca a museli sme a vrátiť, lebo na noc bol plánovaný prepad. Stáli tam tí istí Nemčúri. Prvýkrát nám dali pokoj, druhýkrát sme sa im zdali podozrivé. Niežeby nás zbili, len ma udreli, ale začala som silno krvácať z nosa. Došli sme do Závady, kde sme vtedy boli, nahlásiť splnenú úlohu. Keď ma mama videli celú zakrvavenú, skoro odpadli. Rozhodli sa, že nebudem viac chodiť na územie, kde sú Nemci. Na partizánskom území som robila pomocníčku lekára Dolinu - Grubera. Pracovala som ako ošetrovateľka. Podmienky boli strašné. 

 

V Závade bolo letisko. Keď malo priletieť lietadlo z Kyjeva, tešila som sa, že v ňom budú obväzy. Len na tie som čakala, lebo ich bol nedostatok. Mali sme jedného raneného sovietskeho dôstojníka, vysokoškolského učiteľa. Jeho zranenia boli vážne a hrozila mu amputácia ruky. Podmienky na  taký vážny lekársky zásah ale neboli vyhovujúce, tak sme ho len ošetrovali a preväzovali mu rany. To bola moja úloha. Zakrvavené zahnisané a zavšivavené obväzy príšerne smrdeli. Keď o tom hovorím, ešte teraz cítim ten neznesiteľný zápach. Mal veľké bolesti a žiadal ma, aby som mu pri preväzovaní rán spievala. Naučil ma veľa ruských piesní. Krásne spieval. Vždy mi hovoril, že po vojne pôjdem študovať do Sovietskeho zväzu a on ma bude učiť. Keď sme mali preraziť front medzi Borovom a Haburou a spojiť sa so sovietskou armádou v Kalinove, nevládal ísť, tak ho priviazali na koňa. Či prežil, neviem.

 

O týchto veciach mi bolo spočiatku ťažko hovoriť. Odkladala som si spomienky v pamäti, ale už dávnejšie pozorujem, čo sa vo svete robí. Som sklamaná, akí sú ľudia neznášanliví. Povedala som si, že o tom musím hovoriť, kým ešte žijem. Chodím po školách, po schôdzach a ľutujem, že som nezačala dávnejšie.. Teraz môžem „bojovať“ už len jazykom. Nedávne protesty „náckov“ v Bratislave ma veľmi roztrpčili. Nevedia, ako to bolo v minulosti. Proti takýmto prejavom treba zakročiť ostro. Chodievame po školách a rozprávame, čo sme prežili. Ešte v minulom roku sme chodievali s plukovníkom vo výslužbe Michalom Rjabikom, haburským rodákom. Je účastník  protifašistických bojov na území Bieloruska a Československa, napísal vari 12 kníh o tom. Ostali sme už len dvaja priami účastníci odboja z našej dediny. Teraz mu už zdravotný stav nedovolí verejne vystupovať.

 

Veľmi ľutujem ešte jednu vec. Keď sme boli v Závade, ľudia boli chudobní. I u nás bola chudoba, ale tam ešte väčšia. Namiesto toho, aby dali mlieko svojim deťom, dali ho partizánom. Po celý čas som mala v podvedomí nutkanie: choď, vyber sa do Závady, poďakuj sa tým ľuďom. Nespravila som to. Je mi z toho ťažko na srdci.

 

Ľudia boli veľmi dobrí. Raz malo do Kyjeva letieť lietadlo. Neviem, čo presne sa stalo, ale  lietadlo havarovalo a začalo horieť. Zahynuli obaja piloti. Prežil len partizán Herko od Starej Ľubovne. Bol však veľmi popálený. Lekára nebolo. Čo si počať? Schmatla som kanvičku a behala som z domu do domu: reku, dajte smotanu. Z domu som vedela, že to pomôže. Všetci už vedeli čo sa stalo a ochotne po lyžičkách zvrchu z hrncov naberali smotanu. Partizána som ňou ponatierala. Keď prišiel lekár, bol prekvapený, ako som si poradila!

 

Bola som soplaňa, vychudnutá, vyziabnutá. Ale mala som toľko sily, toľko nenávisti voči fašistom, bola by som urobila čokoľvek, len aby sme ich vyhnali. Nenávisť, zlosť, bieda, chudoba, to boli moje hnacie sily. Boli sme vychovaní k veľkej úcte a obdivu k Rusom a Sovietskemu zväzu. Verili sme, že tam je všetko dobré, že má každý dostatok chleba, môže chodiť do školy, že je tam ako v raji. My sme žili v pekle, tak sme chceli raj.

 

Jeden mladý, i druhý mladý človek. Brat mal 27, Kukorelli 30, keď zomreli. Všetko sme prešli, všetko prekonali a nakoniec si ich smrť našla na konci cesty. V súvislosti so smrťou Kukorelliho ma vypočúvali vari štyri hodiny. Neviem, čo presne sa stalo, lebo som pri tom nebola. Keď sme prešli, nešli sme do Kalinova. Mama povedali, že ideme do Habury. Išli sme päť dní. Boli sme veľmi hladní, nemali sme čo jesť. Doma sme našli všetko zničené. Boli sme vysilení, ale mama navrhli, aby sme išli vykopať zemiaky zasadené na „obšari“, v lokalite na začiatku dediny. Keď sme prechádzali cez cintorín, v jame sme videli tri mŕtvoly, jedna z nich bol Martin. Pod takým menom sme Kukorelliho poznali, nikto u nás vtedy nevedel, ako sa volal. Ležali horeznak a telá boli oblečené. Keď sme sa vracali, už im niekto vzal šaty a topánky a obrátil ich dolu tvárou. Ostatných mŕtvych sme nepoznali. O smrti Kukorelliho sa hovorí všeličo, Že ho zavraždili. V tejto súvislosti sa spomínali dve mená.

 

Telom som Bratislavčanka, ale stále sa cítim byť dušou i srdcom Rusínka, Haburčanka.

 

 

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/7925055/anna-bergerova-sa-pridala-k-partizanom-ked-mala-patnast.html