/Archív/ Nedožitých 75 rokov prof. MUDr. Jána Gvozdjáka, DrSc., čestného člena a čestného predsedu Slovenskej kardiologickej spoločnosti

I keď prevažná časť lekárskej verejnosti bola informovaná o veľmi vážnom narušení zdravotného stavu prof. Gvozdjáka, správa, že v nedeľu 10. decembra 2000 v nedožitom 75. roku života dotĺklo jeho srdce nás všetkých hlboko zasiahla. Odišiel človek, ktorý predstavoval tie najsvetlejšie stránky slovenskej kardiológie, internej medicíny a výučby na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Odišiel človek rýdzeho charakteru, pevných morálnych zásad, ktorý dokázal odolávať nepriazni osudu a zachovať si čistý štít aj vtedy, keď to bolo najťažšie. Jeho nesmierna usilovnosť, húževnatosť, vnútorná disciplinovanosť, náročnosť, prísnosť voči sebe, schopnosť sústrediť sa na podstatné veci, vytrvalosť a výkonnosť boli obdivuhodné. Dokonale ovládal viacero cudzích jazykov: (nemecky, anglicky, rusky, poľsky, maďarsky, francúzsky, taliansky), ktoré si „udržiaval“ konverzačnými hodinami tak, že vedel v nich nielen prednášať a diskutovať, ale hovoriť aj o všedných veciach. Stávalo sa, že na kongresoch plynule prechádzal počas diskusie medzi tromi jazykmi. Jazykovým koníčkom mu bola latinčina. Pokiaľ sa písali diagnózy latinsky ihneď našiel chybu, určil rod, deklináciu i správnu predložku. Príslovečná bola jeho schopnosť dodržať termín s maximálnym využitím každej voľnej chvíle s nenapodobiteľným „organizovaním“ času, ktoré bolo ťažké čo len sledovať, nie to napodobiť. Tradovala sa historka, keď pre príval snehu zlyhala električková doprava z Karlovej Vsi, ešte ako mladý asistent prišiel do práce na lyžiach. Fascinovala jeho schopnosť v maximálnej hektike vyťaženého programu zachovať si po obede malú siestu: na 15 minút si zdriemnuť (šifrovanú kryptogramom „idem si zopakovať“) a bez prejavov únavy pokračovať v práci. Vynikal skromnosťou a nenáročnosťou. Dlhé roky vo svojej miniatúrnej pracovni v nemocnici na Kramároch nemal ani poriadny pracovný stôl. Aj to najmenej vábne vyzerajúce jedlo v závodnej jedálni nikdy nekritizoval. Neznášal neporiadok a neupravenosť. Obdivoval Beethovenovu hudbu a portrét hudobného génia mával na čestnom mieste. Pri podrobnejšej analýze mali obidvaja niektoré črty tváre spoločné. Nikdy však nenapodobňoval Beethovenov účes. Svoje prirodzene vlnité husté vlasy (ktoré len mierne prešediveli aj po sedemdesiatke) mal vždy upravené, tvár dokonale oholenú. Nosil vzorne vyhladené obleky, lesknúce sa topánky. Osobitne si potrpel na bieloskvúce goliere košieľ. Mal záľubu v kravatách, ktoré si sám kupoval, vlastnil z nich slušnú zbierku. Vedel aj relaxovať. Mal rád prírodu, najmä turistiku. Rád fotografoval. Nadovšetko miloval slnko. Každé leto mal čokoládovú farbu. Pri opaľovaní však dokázal študovať separáty, alebo si pripravoval prednášky. V jeho dokonalom časovom pláne mal svoje pevné miesto futbal. Majstrovstvá sveta, resp. Európy vo futbale, pohárové stretnutia. Bol vždy pozorný k svojm spolupracovníkom. Nezabúdal na meniny a narodeniny. Nebol abstinentom. Vypil si pohár vína, ale aj destilátu a k obľúbenej držkovej samozrejmé pivo. Jedol všetko, ale s mierou. Celý život bol štíhly, rád a rýchlo chodieval peši. Taký bol. Neopakovateľný.

Narodil sa 4. augusta 1926 vo Veľkom Lipníku, dedinke obklopenej čarovnou prírodou Zamaguria. Potok Lipník, pretekajúci obcou, sa po niekoľkých kilometroch spája so spenenými vodami Dunajca pod dominantou Pienin bájnymi Tromi Korunami, z ktorých vraj mních Cyprián zlietol na svojom lietajúcom stroji. Tri Koruny akoby mágiou svojej numerológie poznačili mnohé v jeho živote.

Z Veľkého Lipníka, ktorý bol prvou zastávkou v jeho životnom putovaní, odišiel v roku 1932 do Zakarpatského Mukačeva, kde absolvoval celé stredoškolské štúdia. V roku 1935 začal študovať na 8-ročnom gymnáziu v Československu, v roku 1939 podľa Viedenskej arbitráže už pokračoval v štúdiách v Maďarsku, aby napokon v roku 1945 maturoval v Soviestkom zväze. Mukačevské gymnázium sa ocitlo postupne v troch odlišných štátoch, trikrát nedobrovoľne spolu so svojimi študentami zmenilo štátnu príslušnosť. Až v roku 1947 na základe medzivládnej dohody o repatriácii sa mohol prof. Gvozdják vrátiť do štátu, v ktorom sa narodil. Treťou zastávkou v jejho živote sa stala Bratislava, kde sa usadil natrvalo.

V Bratislave začal študovať na Lekárskej fakulte UK. Ešte pred ukončením štúdia si ho v roku 1952 ako vynikajúceho študenta vybral prof. Niederland za svojho asistenta na ním novozaložený Ústav všeobecnej a klinickej biochémie umiestnený v Teoretických ústavoch Lekárskej fakulty UK, ktorý sa stal jeho prvým pôsobiskom. Druhým sa stala v roku 1956 opäť prof. Niederlandom novozaložená III. interná klinika, vtedy situovaná v areáli Fakultnej nemocnice na Hlbokej ceste. Tu k nej pribudlo v samostatnej budove ako súčasť kliniky Farmakobiochemické laboratórium, miesto tisícich pokusov. Napokon tretím pôsobiskom prof. Gvozdjáka sa stala v roku 1968 novootvorená nemocnica na Kramároch, neskôr premenovaná na Fakultnú nemocnicu s poliklinikou akademika L. Dérera. Tri pracoviská, ale len jeden zamestnávateľ, ktorým od 4. apríla 1952 až do ukončenia pracovného pomeru 31. augusta 1994 počas viac ako 42 rokov bola bez prerušenia Lekárska fakuklta UK.

Na III. internej klinike Lekárskej fakulty UK začínal v roku 1956 ako odborný asistent, v roku 1961 obhájil kandidátsku dizertáciu na tému Príspevok k účinku digitoxínu na biochemické pochody v organizme. V roku 1964 obhájil habilitačnú prácu na tému Dynamika biochemických pochodov v myokarde pri experimentálnej kardiomyofibróze vyvolanej diétou. V roku 1970 sa mala konať obhajoba doktorskej dizertácie na tému Kardiomyopatie, obhajoba však bola zrušená, pretože boli zrušené všetky príslušné komisie a uskutočnila sa až o päť rokov. V roku 1979 bol menovaný za profesora z odboru internej medicíny, hoci návrh jeho prednosta vypracoval už v roku 1971. V roku 1984 vystriedal prof. Gvozdják vo vedení kliniky svojho učiteľa prof. Niederlanda. Na III. internej klinike sa zoznámil so svojou nastávajúcou manželkou, s ktorou sa v roku 1964 zosobášil. Z manželstva sa narodili traja synovia a vznikla aj pracovná spolupráca. Manželka Anna Schwartzová popri výchove detí stihla vyštudovať vysokú školu, obhájiť kandidátsku dizertáciu, veľký doktorát a napokon habilitovať. Na III. internej klinike prof. Gvozdják po odchode do dôchodku na Lekárskej fakulte UK v roku 1994 našiel vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou akademika L. Dérera aspoň symbolický úväzok, bez práce jednoducho nevedel žiť. Na III. internej klinike začal prof. Gvozdják aj svoj nerovný boj s chorobou, ktorá s neúprosnou vytrvalosťou odkrajovala z jeho psychických i fyzických síl. Napokon na svojej III. internej klinike druhú decembrovú nedeľu roku 2000 večer vydýchol naposledy.

Bieloskvúce Tri Koruny akoby poznačili aj pracovné zameranie prof. Gvozdjáka v trojjedinej výnimočnosti pedagóga na Lekárskej fakulte. Na každom úseku tejto trojdimenzionálnej činnosti siahal k vrcholom.

Bol skvelým pedagógom, vynikajúcim prednášateľom. Návštevnosť jeho prednášok bola vždy vysoká. Študenti ho mali radi, hoci bol prísny a náročný. Bol nekompromisný k nevedomostiam. Svoju lásku k študentom zhmotnil do prvej pregraduálnej učebnice internej medicíny v slovenskom jazyku, na ktorej participovali všetky tri slovenské lekárske fakulty. Učebnica vyšla v troch vydaniach: raz ako skriptum ocenené Cenou rektora UK, dvakrát v knižnej podobe. Prof. Gvozdják stihol participovať aj na najnovších Princípoch internej medicíny, ktoré vydal prof. Ďuriš. Osud mu nedoprial, aby toto dielo mohol podržať vo svojich rukách. Z akademických funkcií zastával funkciu prodekana. Bol výnimočným vedcom. Patrí mu prvenstvo, že štúdium príčin kardiovaskulárnych chorôb preniesol zo štúdia hemodynamiky a morfologických zmien na štúdium subcelulárnych procesov, predovšetkým mitochondrií. Vypracoval niekoľko experimentálnych modelov poškodenia srdcového svalu (katecholamínový, dietetický, alkoholový, fajčiarsky, cyklofosfamidový), zároveň skúmal aj potencionálne cytoprotektíva (glukagón, betablokátory, Ca-antagonisty, magnézium, ubichinóny). Vo svojich prácach preukázal, že oveľa skôr ako vzniknú hemodynamické a morfologické zmeny, objavujú sa poruchy tvorby a utilizácie energie na subcelulárnej úrovni. O mimoriadnej úrovni jeho práce svečí, že trojica najprestižnejších experimentálnych kardiológov, Harris, Fleckenstein, Bing, zaradili do svojej monografie, vydanej v Univ. Park Press v Baltimore v USA (1976), stať prof. Gvozdjáka o účinku etanolu na srdcový sval (451 – 457). Ďalším ocenením bolo, keď prof. Goodwin z Kráľovského postgraduálneho inštitútu v Londýne vybral prof. Gvozdjáka do skupiny 11 najvýznamnejších expertov z celého sveta, aby v Ženeve vypracovali nové diagnostické a terapeutické odporúčania o kardiomyopatiách (Report of a WHO Experts Committee 1984). Prof. Gvozdjákovi patrí prvenstvo v napísaní monografie (spolu so svojím bratom Ladislavom, profesorom na Elektrotechnickej fakulte SVŠT) Použitie samočinných počítačov v medicíne, Martin: Osveta 1970. Zaostávanie v zavádzaní výpočtovej techniky bolo v oblasti medicíny najmarkantnejšie. Patril k prvým, ktorí pri vyhodnoteniach pokusov, ale aj pri vyhodnoteniach vedomostných testov poslucháčov medicíny používal počítač. Druhou monografiou sa stali Nekoronárne myokardiopatie, Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1973 a treťou Srdcový sval (kde mu bola spoluautorkou manželka), Martin: Osveta 1980. Všetky spomínané publikácie boli navyše osobitne ocenené.

Výsledky vedeckej práce prof. Gvozdjáka, ktoré boli zhrnutím pozorovaní tak klinických, ako aj experimentálnych, publikoval viac ako 230-krát v renomovaných zahraničných časopisoch s vysokým impakt faktorom. Prednášal viac ako 320-krát v mnohých štátoch sveta na svetových, európskych i národných kardiologických podujatiach často ako vyzvaný rečník, alebo predseda panelu.

Prof. Gvozdják bol vynikajúcim lekárom, uznávaným klinickým expertom najmä v oblasti primárneho poškodenia srdcového svalu. Medzi pacientmi patril k vyhľadávaným, obľúbeným lekárom. Svojím vysokoetickým a hlbokohumánnym prístupom k trpiacemu človeku bol príkladom pre svojich spolupracovníkov, kolegov a žiakov. Vychoval 18 kandidátov vied, jedného doktora vied, dvoch docentov a jedného profesora. Medzinárodné renomé prof. Gvozdjáka našlo svoj odraz, v roku 1988 sa stal riadnym Fellow Európskej kardiologickej spoločnosti. 16 rokov stál na čele Slovenskej kardiologickej spoločnosti, pričom bol opakovane predsedom aj Československej kardiologickej spoločnosti. Medzinárodná autorita osobnosti prof. Gvozdjáka (bol aktívnym členom viacerých výborov ESC) zohrala dominantnú úlohu v tom, že samostatná Slovenská kardiologická spoločnosť, ktorej bol predsedom, bola v roku 1993 bez problémov prijatá za riadneho člena Európskej kardiologickej spoločnosti. Prof. Gvozdjákovi sa dostalo za života viacero ocenení, získal: Jeseniovu cenu, Dérerovu cenu, Guothovu medailu, Striebornú plaketu predsedníctva SLS, Cenu Slovenskej internistickej a Slovenskej kardiologickej spoločnosti. Vysoko si vážil, že Slovenská kardiologická spoločnosť mu udelila svoje čestné členstvo a stal sa jej čestným predsedom. Vždy však zostal predovšetkým človekom.

Milý Janko, v mene Tvojich žiakov, spolupracovníkov, priateľov a všetkých slovenských kardiológov Ti vzdávame posledný hold, skláňame sa v úcte pred Tvojím celoživotným dielom.

Večnaja pamjať!


Prof. MUDr. Viliam Bada, CSc.
III. interná klinika LFUK, NsP akad. Dérera
Bratislava

Zdroj:
http://www.cardiology.sk/casopis/101/13/frame.htm