Archív: Rodák z Podkarpatskej Rusi Mikuláš Popovič získal ocenenie Česká hlava

Virológ Mikuláš Popovič, ktorý sa narodil ako československý občan vtedajšej Podkarpatskej Rusi, získal v roku 2013 cenu Patria v rámci projektu Česká hlava. Vedca pôsobiaceho na Marylandskej univerzite v USA ocenili za dlhoročný výskum vírusu HIV a za prínos k objasneniu pôvodcu ochorenia AIDS.

Celý článok si môžete prečítať na portáli Český rozhlas.
Zdroj: Český rozhlas
Autorka: Milena Štráfeldová

foto: Mikuláš Popovič z Ústavu lidské virologie při Marylanské univerzitě v USA
zdroj: ČTK



**********

Keď pripadla Podkarpatská Rus Sovietskemu zväzu, desať rokov sa nemohli vysťahovať za otcom do Československa

zdroj: https://www.memoryofnations.eu/sk/blazovska-maria-20210809-0


rodičia:
Andrej D. Popovič, riaditeľ gymnázia v Mukačeve, povojnový emigrant do ČSR
Alžbeta Popovičová,  rod. Dankulincová

detí:
Mikuláš Popovič, *12.8.1941, Mukačevo, Podkarpatská Rus, okupovaná Maďarskom
Jozef  Popovič ,   *1938
Mária Blažovská,  *1933, rod. Popovičová (tiež Lattová, po 1. manželovi
**Vasiľ Latta *29.12.1921 - †27.06.1965) 

----

Staršia sestra Mikuláša Mária spomína:
„Rodičia pochádzali z učiteľských rodín, obaja dedovia učili v Mukačeve. Otec bol riaditeľom rusínskeho gymnázia, vyštudoval latinčinu na Karlovej univerzite v Prahe,“ hovorí Mária. Učiteľkou bola krátko aj jej mama, potom sa však venovala deťom, keďže po Márii do rodiny pribudli bratia Jozef (*1938) a Mikuláš (*1941).
V období prvej republiky zaznamenala Podkarpatská Rus veľký rozvoj. „Kultúra ožila, divadlo, kino, školy sa vybudovali, obchody ako Sova,“ spomína Mária, ktorá chodila do rusínskej základnej školy, ktorú viedli gréckokatolícke mníšky,
Nádejný rozvoj podkarpatskej spoločnosti v demokratickom Československu ukončila začiatkom novembra 1938 Viedenská arbitráž. Južná časť Podkarpatskej Rusi s rozlohou 1500 štvorcových kilometrov, na ktorej sa nachádzalo 97 obcí so 180-tisíc obyvateľmi, pripadla Maďarsku.
*****
„Nútili Rusínov na ulici rozprávať sa po maďarsky. Z rusínskeho gymnázia vychádzali študenti a rozprávali po rusínsky. A Maďar, nejaký dôstojník, sa na nich obrátil: ‚Maďarsky rozprávaj, maďarský chleba ješ, zabudni na rusínčinu.‘ A potom ***Gvozdjak Vasil zorganizoval manifestáciu v parku proti Maďarom, že ako prídu k tomu, že sú doma a nemôžu na ulici rozprávať rusínskym jazykom. A viem, že otec mal problém, vtedy bol otec riaditeľ, lebo hneď riaditeľa hľadali. Však tam boli deti, čo ani po maďarsky nevedeli. Ja som vedela aj švábsky, všade sa rozprávalo rusínsky, maďarsky po tých uliciach. Lebo tam bola maďarská inteligencia v Mukačeve. Aj doma, aj babka vedela, dedo vedel, mama vedela, otec, maďarčinu každý vedel ako taký uličný jazyk. Aj napríklad brat perfektne vedel švábsky, také dieťa raz-dva sa naučí jazyk. Tam veľa Židov bolo. A ako sa dodržiavali sviatky! Keď mali katolíci sviatky, nikde sa neprášilo, veľké roboty sa nerobili, že by sme neurazili teraz, keď idú do kostola. Keď gréckokatolíci mali, takisto na nich brali ohľad, katolíci na gréckokatolíkov. Židia mali sviatky, vtedy sa tiež, jój, Židia majú sviatky."

*****
Po desiatich rokoch
„Po smrti Stalina sa všetko uvoľnilo, otec začal do toho rýpať, písať žiadosti, že takú tragédiu Československo nepozná,“ spomína Mária. Keď im konečne dovolili odsťahovať sa, mama tomu ani nechcela veriť. Zbalili sa teda, naložili nábytok do vagónu a v júli 1955 konečne prišli na hranice. Tam však ostali stáť, keďže sa tu končí širokorozchodná koľaj.

V Bratislave si však Mária nevedela nájsť prácu, keďže spočiatku narážala na jazykovú bariéru. Vedela po rusínsky, rusky, maďarsky aj švábsky, čítala v azbuke či cyrilike, no nie v slovenčine. Potom jej však rodinný známy poradil, že v Medzilaborciach idú zakladať hudobnú školu, keďže hra na hudobné nástroje sa tam dovtedy vyučovala len súkromne. Riaditeľom školy bol zhodou okolností ruský emigrant ****Alexander A. Ljubimov, ktorého manželka bola spolužiačkou Máriinho otca, takže ju hneď aj ubytovali.

„Doslova sme ožili. Každého začala baviť kultúra. Niekde zohnali klavír, ešte jeden nám pribudol. Ministerstvo nám pomohlo kúpiť ďalší klavír, ruský. Husle sa zháňali, harmoniky, svojpomocne, cez deň, aj v noci sa žilo kultúrou, kroje sme šili,“ spomína s úsmevom Mária.

O dva roky neskôr zase zakladali umeleckú školu v Galante, kam mohla dochádzať z Bratislavy. V tom čase sa vydala za **Vasiľa Lattu z východného Slovenska, ktorý bol žiakom jej otca na mukačevskom gymnáziu. Narodil sa im syn Peter. Manžel pracoval na katedre ruského jazyka, od univerzity teda dostal dvojgarsónku v Bratislave-Krasňanoch, kam sa mladá rodina nasťahovala.

„Boli to dobré byty, ale niekedy tam aj tri generácie bývali v dvojgarsónke. Aj svokra sa cez zimu nasťahovala z dediny,“ vykresľuje pomery za socializmu Mária, ktorá však ako 31-ročná ovdovela. Ostala sama so synom.

-----------

** Vasiľ Latta (*29.12.1921, Pčoliné - †27.06.1965) 
lingvista, pedagóg. Učil sa na gymnáziu v Mukačeve, pokračoval v Prahe na ruskom gymnáziu. Študoval chémiu na Polytechnickej univerzite vo Viedni. Jeden zo zakladateľov Ruského gymnázia v Medzilaborciach a Humennom, kde učil do r. 1947. Študoval ruskú filológiu v Petrohrade. Zakladal aj Pedagogické gymnázium v Medzilaborciach, kde bol riaditeľom. Prednášal ruský jazyk na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kandidát vied, docent. Zaoberal sa štúdiom a klasifikáciou rusínskych nárečí na východnom Slovensku, vyznačil slovensko-rusínsku jazykovú hranicu, rozpracoval teóriu regionálnych a národnostných lingvistických atlasov a periodizáciu rozvoja fonologických systémov východoslovanských jazykov a iné. V r. 1991 bol dopracovaný jeho atlas rusínskych nárečí východného Slovenska pod názvom "Atlas ukrajinských nárečí východného Slovenska". Zomrel 27.06.1965 v Bratislave, pochovaný je v Pčolinom.

*** Ladislav (Vasko, Vasiľ) Gvozdjak (*19.09.1919, Veľký Lipník - †25.06.1998)
pedagóg, zakladateľ informatiky a informačných technológií v Československu. Zriadil prvé počítačové pracovisko - Počítačové stredisko STU (SVŠT). Založil Katedru matematických strojov, neskôr celouniverzitnú Katedru kybernetiky STU, ktoré zabezpečovali vzdelávanie v oblasti výpočtovej techniky všetkých študentov STU. Napísal prvé skriptá z predmetnej oblasti, ktoré mali široké využitie aj mimo STU. Iniciátor a spoluorganizátor medzinárodnej spolupráce, medzinárodných konferencií a letných škôl. Zastupoval Československo vo viacerých profesných medzinárodných organizáciách. Získal celý rad univerzitných i štátnych vyznamenaní a ocenenie dostal aj od uznávanej profesnej organizácie IFIP. Vychoval celý rad nasledovníkov, ktorí v súčasnosti úspešne rozvíjajú oblasť. Autor monografie Základy techniky prenosu a spracovania správ (1962), učebníc, vedeckých statí a tiež spoluautor (s bratom Jánom) publikácie Použitie samočinných počítačov v medicíne (1970). 

**** 12.09.1898 narodil sa v Kazanskej, Rostovská oblasť, Rusko, Alexander A.  Ljubimov, pedagóg, hudobník. Učil v Olšinkove, N. Oľke, Kalinove, Čertižnom. Jeho menom je pomenovaná Základná umelecká škola v Medzilaborciach. Ruský jazyk a hudobnú výchovu učil na gymnáziu v Humennom a v Medzilaborciach. Vedúci orchestra Ukrajinského súboru piesní a tancov v Medzilaborciach (neskôr Cemjata pri Prešove) PUĽS-u. Autor učebníc: Piesne pre materské školy, počiatočné školy a pionierov, spoluautor učebnice Ruský jazyk pre 7. ročník ZŠ, Hudobná výchova pre 7. ročník ZŠ, Metodika hudobnej výchovy a i. Založil niekoľko hudobných a speváckych detských súborov a spolu s Alexejom Suchým spolupracovali aj pri hudobnej tvorbe pre obecné súbory. Známe sú detské balalajkové krúžky v Kalinove a Čertižnom. Zomrel 08.12.1976 v Prešove.