Asýrski kresťania chcú byť súčasťou našej spoločnosti

HUMENNÉ. Anton Frič je fotograf, cestovateľ, otec štyroch detí i učiteľ angličtiny. V rokoch 2014 a 2015 strávil takmer dva mesiace medzi kresťanskými a jezídskymi utečencami v irackom Kurdistane. Cieľom jeho cesty bolo zdokumentovanie podmienok utečencov a snaha pomôcť im v ich ťažkom údele.

Vernisáž výstavy fotografií, ktorá predminulý piatok prebiehala v priestoroch Vihorlatského múzea, bola sprevádzaná emóciami. Asýrski kresťania, ktorí sa stali súčasťou fotografií nasnímaných v utečeneckom tábore v Erbile, sa stretli jednak s Antonom a jednak so svojou podobou pred odchodom na Slovensko, ktoré im podľa ich slov ako prvé otvorilo dvere.

„Najemotívnejšie bolo počúvať ich smutné príbehy. Ako deti zabúdajú na to, ako vyzerala ich izba, hračky, prostredie, v ktorom vyrastali. Azda najhoršie boli práve rozhovory s deťmi, ktoré boli unesené a prežili fyzickú i psychickú traumu, ktorú si so sebou budú niesť do konca života. Pre mňa ako otca štyroch detí, to bolo neskutočne ťažké," hovorí Anton Frič o tých menej príjemných zážitkoch. Dôveru si vybudoval tým, že s nimi zdieľal všetko. Ubytovanie, jedlo, ich „štandard": „Máme taký tajný recept na urýchlené získavanie dôvery. Všade, kam chodíme, si nosievame svoje vlastné rodinné albumy. Veľmi rýchlo to otvára srdcia tých ľudí."

Anton Frič je zároveň spolutvorcom filmu Slzy a nádej Traku, ktorý zachytáva osudy utečencov v irackom Kurdistane. Pri jeho premietaní bolo v sále Vihorlatského múzea počuť smiech, ale tváre asýrskych kresťanov boli poznačené smútkom. Autor vystavovaných fotografií sa momentálne venuje prednáškam o situácii kresťanov v Traku po celom Slovensku a príprave ďalších ciest do Traku, Sýrie a ďalších lokalít na Blízkom Východe: „Ľudia chcú pomôcť. Stretávam sa s veľmi pozitívnou odozvou z ich strany. Nie je pravda, že Slováci nechcú pomáhať. Oni len nevedia, komu majú pomáhať, keďže o týchto ľuďoch nič nevedia.

Práve preto som sa rozhodol o svojich skúsenostiach rozprávať. Aby som Slovákom priblížil osudy týchto ľudí, ktorí sú rovnakí ako my, len sa dostali do veľmi ťažkej životnej situácie. Nejde o žiadnych chudobných ľudí. Sú to šikovní farmaceuti, zverolekári i remeselníci. Navštevovali univerzity, školy podobne ako my. O to všetko však prišli." Hovorí aj o tom, že títo ľudia majú veľmi radi kávu a čierny čaj pijú na hektolitre. Sú veľmi milí a keď ich stretnete v meste, radi sa s vami porozprávajú pri nejakej sladkej dobrote, ktoré milujú. Aj takýmto spôsobom sa chcú stať súčasťou našej spoločnosti. „Kresťanom pomáhame preto, že nemajú kde hlavu skloniť, nemajú kde ujsť. Ten šiitský moslim vie odísť do šiitskej časti Traku alebo inej šiitskej krajiny. Ale kresťanov nemajú radi ani šiiti ani sunniti.

Tieto fotky sa tvorili ešte v čase, keď nikto ani netušil, že nejakí kresťania prídu sem na Slovensko a práve do Humenného. Vnímam to ako úžasnú vec, že ľudia, ktorí sa stali mojimi priateľmi, vravia, že som sa stal súčasťou ich rodiny. Som veľmi rád, že im to svojou službou tu na Slovensku môžem vrátiť," dodáva Anton Frič na záver svojho rozprávania.

-zdra-

Foto: webnoviny.sk