Autor sochy Tona Brtka v Sabinove: Moji príbuzní hrali v oscarovom filme Obchod na korze ako komparz

Sabinovský výtvarník Juraj Karniš dokončuje sochu Tona Brtka zo svetoznámeho filmu Obchod na korze. Rozpráva, čo tento film znamená pre Sabinovčanov a ako sa dva roky snažil „dostať sa do hlavy“ fenomenálneho herca Jozefa Kronera, usiloval sa pochopiť premenu obyčajného stolára na bohatého arizátora, ktorú stvárnil.

Ako ste sa dostali k zákazke na sochu Tona Brtka?

Ono to nie je zákazka. Celé to vzniklo tak, že sme sa rozprávali s kamarátom Štefanom Lompartom, ktorý má prezývku Časár. V miestnom dialekte to znamená frajer. Každý ho v Sabinove pozná. Je to spolužiak môjho otca, pracuje ako krčmár. Preberáme spolu rôzne veci. Študoval som výtvarné umenie a sochárstvo a on ma oslovil, či by som nevedel vytvoriť pamätnú tabuľu filmu Obchod na korze. To bol začiatok.

Ešte tu taká pamätná tabuľa nebola?

Jedna už je umiestnená na mestskom kultúrnom stredisku. Kamenná tabuľa, ktorá znázorňuje filmový kotúč s perforáciou. Nám sa to zdalo málo. Sme s Časárom lokálpatrioti, nechceli sme to nechať zapadnúť prachom. Zdalo sa nám, že keby sa taký významný film natočil hocikde inde vo svete, miestni a mesto by sa určite snažili niečo podniknúť na jeho pripomenutie. V Sabinove to tak nie je.

Nemôže to byť pre predstaviteľov mesta zároveň zdrojom hrdosti, že sa tu natáčal taký slávny film, a zároveň zdrojom hanby, že zobrazuje arizáciu a deportácie?

Je jedno, kto sedel na primátorskej stoličke, vždy sme sa stretli s absolútnou neochotou. A načo? pýtali sa. Myslím si, že to nie je len prípad Sabinova. Ľudia, ktorí sedia na stoličkách, vo funkciách, radšej nerobia nič, len aby nič nepokazili.

Dobre, ale invenčné a dôstojné pripomenutie natáčania oscarového filmu by mohlo mestu priniesť viac návštevníkov.

Veď to sme im s Časárom neustále opakovali. Preto som urobil repliku fasády a zrazu sa tam začali zastavovať autobusy z Poľska, ľudia sa tam chodia fotografovať. Mesto to nepropaguje, aj tak sa o tom dozvedeli. Dokonca ak vychádza o Sabinove nejaká publikácia, toto je vystrihnuté alebo zamlčané.

Časár zažil natáčanie filmu v roku 1964?

Samozrejme, aj moji rodičia to zažili, hlavne mamka, rodená Sabinovčanka. Moji predkovia hrali v Obchode na korze komparz. Niektorí stvárnili Židov, ktorí čakali na deportácie. Keď dnes ľudia v Sabinove pozerajú tento film, všetci stoja a ukazujú: Aha, tu je babka! Tu je dedko! Janko, vidíš ho?

V ktorej scéne hrala vaša mama?

V scéne, ako Židia sedia vonku, stoja pred obchodíkom. Tono Brtko ide po korze. Prichádza so švagrom, vysokopostaveným gardistom, ktorého stvárnil František Zvarík, a všetci sa úctivo zdravia. Tam je presne záber na mojich starých rodičov, na babku s dedkom a moju mamu.

Ako vaši príbuzní spomínajú na natáčanie?

Im sa to veľmi páčilo, v Sabinove to bola obrovská udalosť. Toto mesto na natáčanie filmu vybrali preto, lebo malo šťastie v nešťastí. Námestie bolo zachované ako skanzen, v pôvodnom stave. Nič sa tu od vojny neopravovalo. Keď prišli filmári na obhliadky, okamžite volali režisérom Kadárovi a Klosovi, aby sa prišli pozrieť, inde na Slovensku už nič také nebolo. Viem, že uvažovali aj o iných mestách, tie už však boli modernizované.

Počul som, že pôvodný obchod na korze, kde sa film natáčal, už vtedy nestál. Išlo teda o kulisy?

Ten dom nestál nikdy, vyrobili iba jeho fasádu.

Akože nikdy nestál?

Film natáčali na základe Grosmanovej novely. Vo filme je popisné číslo toho domu 68. A to Časárov dom, kde je dnes replika fasády so suvenírmi a predávajú sa tam kvety, naozaj má. Predtým tam mal snack bar. Časár ako syn mäsiara predával hamburgery, klobásky a podobne. Jeho kamarát zo Švédska si priviezol pipu a začal tam čapovať pivo. Pomaly z toho vznikal kultový podnik, kde sa stretávali podnikatelia, intelektuáli. Dodnes sa tam stretávame. Povyše na námestí mesto zriadilo informačné centrum, kde sa predávajú suveníry, sú tam prospekty.

Interiér je však iný ako v obchode z filmu. Interiérové scény natáčali na pražskom Barrandove, v Sabinove iba exteriérové.

Vtedy mal obchod inú fasádu ako dnes?

Samozrejme. Dôležitá vec – dnešný Časárov dom, kde je replika fasády z filmu, nebol vo filme, ani miesto nesedí. Je to na správnej strane námestia, obchod z filmu bol však o dvadsať, tridsať metrov ďalej, dole smerom na juh. V tom čase tam už bola tržnica, filmári tam postavili iba kulisu. Sú aj zábery z filmu, na ktorých vidno, že fasáda neexistujúceho domu je zozadu podopretá.

Čo tam je dnes?

Záhradné centrum. Kulisy fasády sa po natáčaní filmu rozobrali, skončili nevedno ako.

K práci na soche ste sa dostali kedy?

Išlo o pokračovanie toho, čo sme začali, keď sme urobili pamätnú tabuľu a odhalili ju v roku 2004. Potom mal Časár nápad, či by som nevedel urobiť aj sochu Tona Brtka v životnej veľkosti, ktorého fenomenálne stvárnil Jozef Kroner. Nápad ma veľmi potešil, nevedel som si však predstaviť, ako a do akého materiálu to urobím tak, aby to vydržalo v exteriéri na chodníku pred domom.

Začal som robiť štúdie, začal som to rozkresľovať. Namodeloval som si prvú, druhú, tretiu hlavu. Najprv som to zamýšľal odliať z kompozitného materiálu, keďže by to bolo cenovo oveľa prístupnejšie. Vyzeralo by to rovnako ako bronz, ale nebol by to bronz. Ako sa myšlienka vyvíjala, rástol o sochu záujem, tak som sa rozhodol: Kurnik šopa, však to odlejem z bronzu, nech to stojí, čo to stojí! Najprv som to namodeloval zo sochárskej plastelíny, cez tristo kilogramov.

Keď som ju uvidel, mal som pocit, že socha je v mierne podživotnej veľkosti…

Nie, pán Kroner skutočne nebol vysoký. Sranda bola, keď prišla Zuzka Kronerová, jeho dcéra, ktorú som spoločne s profesorom Pavlom Traubnerom pozval, aby mi prišla sochu takpovediac odobriť. Bola nadšená. Prišla do mojej garáže, kde mám ateliér.

Ako reagovala?

Pozerala na to, pozerala. Potom prišla k soche a pýta sa ma, či môže ísť hore na piedestál. Samozrejme, vravím jej. Vyšla hore – a pobozkala tvár. To bolo krásne. Nič viac nebolo treba. Potom aj pán profesor chodil okolo, smial sa a hovorí: Ako ste to urobili, keď ste Jozefa Kronera nikdy osobne nevideli? Povedal som mu, že som dôkladne študoval jeho podobu z filmov, v ktorých hral, z fotografií. A usiloval som sa ho zachytiť čo najvernejšie.

Socha na korze
Informácie o projekte sochy Tona Brtka v Sabinove nájdete na webe sochanakorze.sk, kde máte aj možnosť osadenie finančne podporiť. Ak chcete prispieť na realizáciu bronzovej sochy, zašlite finančný dar na účet: IBAN: SK19 1100 0000 0029 3838 1683

Táto podoba sochy zodpovedá konkrétnej filmovej scéne. Akej?

Presne. Musel som brať ohľad na fakt, že socha bude na chodníku, kde sa jej ľudia môžu dotýkať. Najprv som uvažoval o Brtkovej póze, ako prichádza prvýkrát k obchodu, ide ho arizovať, predstaviť sa pani Lautmanovej. Urobil pózu, ako sa pozerá na mohylu na námestí. Vizoval si to, zameriaval ceruzkou, odhadoval proporcie.

Potom som uvažoval, že takáto podoba sochy s vystretou rukou nebude príliš bezpečná. Ľudia, ktorí pôjdu okolo, sa budú na ňu vešať alebo si vypichnú oko. Musíte uvažovať aj o priestore, aj o čase. Potom som sa rozhodol pre pózu, ako je Brtko zamyslený. Ruky vbok. Hovorí: To myslíte vážne?

Povedané v šarišskom nárečí: Idzete sebe po trotuaru v Sabinove a stretnete Tona Brtka. Môžete ho objať, môžete ho pozdraviť, spomenúť si na film, odfotografovať sa s ním. To sa mi zdalo ako dobrá myšlienka. Ale nerobil som presnú kópiu z filmu.

Čo bola pre vás ako sochára pri tom najväčšia výzva?

Dva roky som žil iba tým. Snažil som sa „dostať do hlavy“ pána Kronera, keď sa nakrúcal ten film. O čom uvažoval, ako. Veľmi citlivý, hĺbavý človek. Pre mňa fenomenálny herec, „natur talent“ – ako sa hovorí. Bol ešte mladý, tesne po štyridsiatke, keď sa to natáčalo. Z jednoduchého človek, stolára, urobili arizátora. Vyšvihol sa medzi bohatú vrstvu, kam nepatril. Tá fikcia, tá hlúposť toho celého. Premena človeka. Preto som mu robil šaty a topánky väčšie, ako by mal mať, nohavice mu visia. To nie je on, jemu to nepasuje.

Kedy bude socha osadená?

Verím, že teraz v lete. Stáť bude na jednej veľkej andezitovej kocke. Ešte pokračuje zbierka na jej dokončenie, bude to stáť 80-tisíc eur. Je v tom práca množstva ľudí. Zatiaľ máme 15 500 eur. Oslovoval som podnikateľov, firmy, pekárne, poľnohospodárske družstvá. Socha je už odliata do bronzu, ale potrebujeme peniaze vrátiť množstvu ľudí, ktorí mi ich s dôverou požičali.

Pýtali sa vás, prečo sa tomu venujete s takým nasadením?

Mnohí. Pre naše deti, pre našu hrdosť, veď máme byť na čo hrdí. Preto to robím.

ANDREJ BÁN

Zdroj: 
https://dennikn.sk/2409160/autor-sochy-tona-brtka-v-sabinove-moji-pribuzni-hrali-v-oscarovom-filme-obchod-na-korze-ako-komparz/?ref=mwat

Foto:
Juraj Karniš a jeho socha. Foto N - Andrej Bán