Až 38 percent Slovákov nevie docestovať k lekárovi... 

Politici by mali presadnúť z limuzín do vlakov a autobusov

Aby si vyskúšali každodenné trápenie obyvateľov Slovenska. Pretože slovenskí politici sú odtrhnutí od reality. Aj taký odkaz nesie najnovší výskum o dopravnej chudobe na Slovensku, ktorého výsledky zverejnili tento týždeň. Roky zanedbávaná verejná doprava zhoršuje u Slovákov zdravie, školskú dochádzku aj vzťahy. Zhovárame sa s autormi výskumu sociológom Tomášom Chabadom a psychológom Janom Krajhanzlom.

Andrej Barát

Najnovší výskum jednoznačne ukazuje, že verejná doprava sa zhoršuje.

Koľko Slovákov má problém dopraviť sa za základnými potrebami – lekárom, školou, obchodom?
Chabada: 38 percent obyvateľov, z toho šesť percent vraví, že majú tento problém neustále, pre 10 percent je to časté a zvyšných 22 percent to zažíva občas. Kládli sme aj inú otázku, a to, či ľudia pociťujú problémy s cestovaním za priateľmi a voľnočasovými aktivitami. Ak spojíme obe tieto otázky, vyjde, že problém s cestovaním aspoň občas zažíva až 46 percent obyvateľov.

O akých ľudí ide?
Chabada: Nájdeme ich v mestách, ale o niečo častejšie sa s nimi budeme stretávať na vidieku. Niekto môže mať dojem, že ide najmä o seniorov, no nie je to tak. Problémy s cestovaním zažívajú možno vo väčšej miere práve mladší ľudia. Ide najmä o rodiny s deťmi, ktoré sa potrebujú rozviezť do práce, škôl, škôlok. Keď nemajú auto, respektíve taký počet áut, ktorý by potrebovali, sú odkázaní na verejnú dopravu. A tou často na vidieku nie je možné zabezpečiť všetky potreby, ktoré daná rodina má.

Aké situácie opisovali respondenti?
Chabada: Napríklad jeden pán na vozíku z východného Slovenska nám opisoval, že v jeho regióne nie sú k dispozícii nízkopodlažné vlaky ani autobusy. Čo znamená, že keď niekam potrebuje cestovať vlakom, musí to nahlásiť 24 hodín vopred, aby sa na to železnice pripravili. V porovnaní s bežným obyvateľstvom vás takéto niečo mimoriadne obmedzuje. Ten pán je odkázaný na asistenciu, na známych, ľudí z okolia, aby mu pomohli s dopravou. Ďalšia pani na rodičovskej dovolenke síce býva hneď pri vlakovej trati, ale ani na tomto úseku nie je nízkopodlažný vlak, čiže dopravovať sa niekam s kočíkom je pre ňu nemožné.

Krajhanzl: Mňa zaujal príbeh pána, ktorý spomínal, že vinou zlého nastavenia spojov musí cestou od lekára kráčať päť kilometrov pešo pozdĺž hlavnej cesty. A to v každom ročnom období.

Chabada: Problematické sú tiež večerné hodiny pre študentov z východného Slovenska. Dokážu sa síce dostať vlakom do okresného mesta, ale docestovať do svojej dediny je už problém. Pre meškajúce vlaky, zlú nadväznosť spojov musia volať rodičom, aby ich odviezli, alebo si volajú taxík, čo predstavuje výrazné náklady.

Podobný prieskum ste robili aj v Česku, aké mali ľudia skúsenosti s dopravou?
Krajhanzl: Situácie sú podobné ako na Slovensku. Ľudia musia často veľmi dlho čakať na spoje. Obzvlášť náročné sú situácie, keď napríklad matka musí dlho cestovať verejnou dopravou s dieťaťom v horúčkach, kým sa dostane k lekárovi. Také niečo sa určite odohráva aj na Slovensku.

V Česku vám zaujímavý postreh dodali aj vodiči autobusov…
Krajhanzl: V okrajových regiónoch sa posledný týždeň pred výplatou deje to, že v autobusových linkách jazdí menej detí. Je to preto, lebo rodičia zjavne nie sú schopní zaplatiť tesne pred výplatou cestovné, deti radšej nechajú doma.

Takže nechodia do školy?
Chabada: Nechodia do školy. Podľa všetkého sa podobné veci dejú aj na Slovensku. Napríklad Banskobystrický samosprávny kraj preto spustil program Bez prekážok do školy, v ktorom sa štátny príspevok na dopravu mení priamo na kredit alebo predplatný lístok na dopravnej karte. Deti tak majú cestu do školy vopred preplatenú a nevynechávajú vyučovanie len preto, že doma na konci mesiaca chýbajú peniaze na lístok.

Vo výskume ste sa pýtali rodín, či majú problém vyžiť. Aký je stav?
Chabada: Na Slovensku sa ukazuje, že skupina obyvateľstva, ktorá je najviac ohrozená dopravnou chudobou, má veľké ekonomické problémy. Na Slovensku sa štvrtine domácností skoro stále stáva, že deň pred výplatou majú k dispozícii menej ako 20 eur. Ďalším 18 percentám sa toto stáva niekoľkokrát ročne. Súhrnne ide teda až o 43 percent obyvateľstva.

Krajhanzl: Pre mnohých to môže byť nepredstaviteľné, ale veľká časť obyvateľstva zvažuje každú jednu cestu. Ráta, či vôbec pôjde k lekárovi, na nákup, či pošle deti do školy.

O akej veľkej časti obyvateľstva sa zhovárame?
Krajhanzl: Zoberme si len tú skupinu, ktorá má najväčšie problémy docestovať k lekárovi, za prácou, do školy. Je to šesť percent, čo sa zdá byť málo, ale ide o státisíce ľudí. Zároveň však máme ďalších ľudí v iných skupinách, ktorí podobné problémy zažívajú síce menej intenzívne, ale tiež ich to obmedzuje v živote. Ide o limitované pracovné a vzdelávacie príležitosti, hovoríme o obmedzení zdravotnej starostlivosti. Môže to mať veľký vplyv na osobný život, kultúrne vyžitie, je výrazne limitované nadväzovanie vzťahov. Ak hľadáme odpovede na to, prečo sa vyľudňuje vidiek, nemali by sme zabúdať na dopravnú chudobu.

V akej celkovej ekonomickej situácii sú slovenské domácnosti?
Chabada: Pýtali sme sa na to rôznymi formami a ukázal sa nám komplexnejší obrázok. 73 percent domácností má problém vyjsť so svojimi príjmami. Toto číslo je výrazne vyššie ako v Česku, kde to vyšlo na 43 percent. Ďalej 53 percent domácností by nedokázalo zaplatiť neočakávaný výdavok vo výške 400 eur. To môže byť napríklad porucha na aute, na ktorú si potom rodina musí niekde požičať, ak chce fungovať ďalej.

Krajhanzl: V Česku je to 30 percent.

Chabada: Potom 60 percent respondentov hovorí, že v potravinách si môžu dovoliť kupovať iba najlacnejšie veci. Tí, čo majú problém s dopravou, majú starosti aj v iných oblastiach. Ich príbytky sú oveľa slabšie zateplené, častejšie vykurujú uhlím. A tak sú zraniteľní aj v iných oblastiach. Dopravná chudoba sa prelína s energetickou.

Krajhanzl: Ak by došlo k spusteniu emisných povoleniek a štát dovtedy týmto ľuďom nepomôže účinnými kompenzačnými opatreniami, ku ktorým by mal smerovať Sociálno-klimatický plán, tak títo ľudia budú „bití“ dvakrát.

Ako respondenti vidia vývoj verejnej dopravy?
Krajhanzl: Sú presvedčení, že sa zhoršuje.

Chabada: Keď to porovnávali s minulosťou, vraveli, že frekvencia spojov je nižšia ako kedysi. Ide o zacyklený kruh. Keď sa spoja rušia, ostáva menej možností, a to motivuje ľudí k tomu, aby presedlali do áut, prípadne riešili spolujazdu so svojimi blízkymi. Ľudia hovorili, že sa boja, že sa budú rušiť ďalšie spoje, lebo nimi jazdí málo ľudí.

Koľko slovenských domácností vôbec nemá auto?
Chabada: Podľa našich aktuálnych dát 34 percent.

V akom veku sú autá ostatných slovenských domácností?
Chabada: Viac ako dve tretiny áut sú staršie ako 10 rokov. Dokonca pätina áut je staršia ako 20 rokov.

Krajhanzl: Presnejšie dáta ale poskytujú dopravné štatistiky.

Koľko ľudí pravidelne využíva bicykel, kolobežku?
Chabada: Pýtali sme sa na to súhrnne, okrem bicykla, kolobežky sme mali v otázke aj motocykel a moped. Ukázalo sa, že dve tretiny opýtaných žiaden z týchto dopravných prostriedkov nevyužívajú v bežnom pracovnom dni, na základné ciele dopravy. Tých, ktorí tieto dopravné prostriedky využívajú aj v každodennom živote, je tretina.

Koho alebo čo vinia respondenti za dopravnú chudobu, respektíve, kde sa ocitla verejná doprava dnes?
Chabada: Nepýtali sme sa priamo na vinníkov. Ale v skupinových rozhovoroch často zaznievalo, že politici sú odtrhnutí od reality. Ľudia ohrození dopravnou chudobou vyzývali politikov, aby si s nimi vymenili situáciu, aby sa pokúsili zažiť to, s čím oni zápasia každý deň. Aby presadli z limuzín do verejnej dopravy a skúsili sa dopraviť do vzdialenejších regiónov. Pretože časť obyvateľstva si myslí, že politici stratili kontakt s žitou skúsenosťou bežných Slovákov a Sloveniek.

Krajhanzl: Je to niečo, čo naozaj na Slovensku, ale i v Česku počuť za sklamaním týchto ľudí. A môžem tiež potvrdiť, že najmä pre mnohých obyvateľov miest je situácia ľudí z vidieckych periférií nepredstaviteľná. Skutočne to naráža na hranice predstavivosti mestského človeka. To, ako výrazne dokážu opisované dopravné situácie ovplyvňovať život, dokonca ho deformovať, prudko znižovať kvalitu života. Ľudia, ktorí to zažívajú, sa cítia zabudnutí, prehliadaní, nepochopení, neviditeľní.

Chabada: Často napríklad rezonovala zmena nákupu lístkov na slovenských železniciach. Nakupovanie lístkov v pokladniciach oproti nákupu v mobilnej aplikácii zdraželo. A to aj napriek tomu, že mnohí obyvatelia nemajú účty, platobné karty ani smartfóny. Títo ľudia sú týmto krokom ešte viac znevýhodňovaní.

Krajhanzl: A práve takto opäť narážame na neviditeľnosť. Ako keby niekomu nedošlo, že tu s nami žijú aj takí ľudia.

Ako môžu dopravné problémy deformovať život človeka?
Krajhanzl: Napríklad tak, že niekto dochádza dve hodiny do školy. Do českého prieskumu sa zapojila jedna manželka, ktorá je úplne odkázaná na svojho manžela. Musí naňho čakať každý deň, kým ju zoberie cestou z práce, čaká na ulici v každom počasí dve aj tri hodiny, kým ju vyzdvihne a dostane sa domov. A to deformuje váš život. Ľudia, ktorí strácajú v doprave hodiny, strácajú čas, ktorý by mohli tráviť s rodinou. Deformuje to možnosti, ako sa môžu zamestnať. Ak je niekto odkázaný na rodičov, či ho budú voziť za novou priateľkou, tak ten vzťah má jednoducho smolu. Spôsobov, akým to deformuje život, je bezpočet a tie, ktoré sme zaznamenali vo výskume, by sme nedokázali ani vymyslieť.

Chabada: Napríklad jeden študent, ktorý dochádza z Banskej Bystrice do Nitry. Keďže je vo vyššom ročníku, už nedostal internát, a tak sa musí zakaždým vracať po vyučovaní domov. No keďže Banská Bystrica a Nitra nemajú použiteľné vlakové spojenie, je odkázaný na autobusy. Čo to znamená? Autobusy často meškajú, pričom niekedy čaká dve hodiny na autobus, do ktorého sa nakoniec ani nezmestí! Príde domov neskoro večer a hneď ďalší deň ráno ho čaká cesta späť do školy. Takéto niečo skomplikuje život aj ľuďom, ktorí na tom nemusia byť finančne zle.

Ako si Slováci predstavujú riešenie dopravných problémov?
Krajhanzl: Nebral by som to ako bernú mincu, skôr ako niečo, na čo by sa malo prihliadať. Niektoré veci vyšli naozaj zaujímavo. Napríklad veľmi silný dôraz je kladený na školské autobusy, zvoz žiakov do školy. Je záujem o zľavnené taxíky pre seniorov. Užitočné by to bolo najmä vo vzdialenejších obciach.

Chabada: Alebo obecné taxíky, ktoré by boli cenovo dostupnejšie. Takmer 70 percent ľudí volá po zlepšení podmienok pre cyklistov. Je vidno výrazný apel na to, aby sa zlepšovala verejná doprava na Slovensku. To znamená, aby sa viac investovalo do verejnej dopravy, ale aby sa viac premýšľalo aj nad nadväznosťou spojov, ich frekvenciou, nad tým, v ktorých časoch jazdia. Uvažovať viac nad tým, ako celý tento sektor prispôsobiť potrebám ľudí.

Krajhanzl: Ale najdôležitejšou správou výskumu je asi to, že dopravná chudoba na Slovensku je už teraz. A to bez toho, aby sa zavádzali nejaké opatrenia spojené s ochranou klímy, s emisnými povolenkami. Ako sme ukázali na dátach, 38 percent obyvateľov už dnes vraví, že majú problém dopraviť sa za základnými potrebami. Je otázne, akým spôsobom sa Slovensko k tomu postaví. Z akých zdrojov bude krajina sanovať túto veľmi zložitú situáciu domácností?

Chabada: A aký je plán? Aké bude to systémové opatrenie na zlepšenie situácie? Aj tento výskum ukazuje, že nikto nemôže súčasnú zlú situáciu hádzať na nejaké chystané klimatické politiky z Bruselu. Ide o problém, ktorý je už tu, teraz. Významná časť verejnosti je frustrovaná a očakáva riešenie.

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/777501-politici-by-mali-presadnut-z-limuzin-do-vlakov-a-autobusov/

foto: Najnovší výskum jednoznačne ukazuje, že verejná doprava sa zhoršuje.
autor: Foto: Andrej Barát