Barbarská noc neobišla ani stropkovských redemptoristov

Prednedávnom sme si pripomenuli 60. výročie tzv. Barbarskej noci. Vtedajší štát viac a viac zneužíval svoje postavenie a obmedzoval náboženskú slobodu. Keďže najviac kresťanov mala rímskokatolícka cirkev, začali to komunisti od gréckokatolíkov, ktorí síce sú súčasťou katolíckej cirkvi, ale v Československu boli len menšinou. Z dostupných písomných zdrojov vás chceme informovať o tom, ako Barbarská noc prebiehala v stropkovskom kláštore redemptoristov.
 

V jeseni 1949 začal ÚV KSČ a SÚC s prípravami na úplnú likvidáciu mužských kláštorov pod názvom „akcia K“ a ženských kláštorov pod názvom „akcia R“. Už koncom školského roka 1948/49 bolo poštátnených okolo 20 kláštorov, ktoré slúžili ako školy alebo internáty pre výchovu mládeže. Tzv. „cirkevná šestka“ schválila 20. januára 1950 návrh na sústredenie rehoľníkov v koncentračných táboroch. Tento návrh schválil 26. februára 1950 aj ÚV KSČ ako „úlohu dňa“. Noc z 13. na 14. apríla 1950 sa do histórie zapísala pod názvom „Barbarská noc“, lebo vtedajšia vláda prostredníctvom vojska, štátnej bezpečnosti a ZNB násilne vtrhla do kláštorov a rehoľníkov sústredila v koncentračných táboroch. Podobný osud stihol aj neveľkú komunitu stropkovských redemptoristov. Avšak udiala sa situácia, s ktorou nikto nepočítal. Do Stropkova totiž v predvečer likvidácie kláštorov prišiel prenocovať redemptorista z michalovského kláštora o. Andrej Prokopovič, ktorý mal pri Stropkove mamu a keďže bola chorá, vybral sa ju navštíviť. Predtým však zo Stropkova vycestoval na návštevu k rodičom na Moravu o. Bohumil Čelustka, ktorý bol členom stropkovskej komunity. Keď v noci prišli vládni zmocnenci obsadiť kláštor našli tam presný počet jeho obyvateľov a nikto z nich neprišiel na to, že nastala výmena a jeden im „z pasce utiekol“. V kritickom čase sa v kláštore nachádzali redemptoristi: o. Jozef Čverčko, o. Andrej Prokopovič, o. Mikuláš Ďurkáň a bratia Hilarion a Boris. Jeden z nich bol v kritickom čase v Prešove.
 

Samotná akcia likvidácie prebiehala podobne ako v iných kláštoroch. Okolo 23. hodiny vtrhli do domu, kde bývali redemptoristi, príslušníci ZNB a zatkli všetkých prítomných. Zatknutí si mohli so sebou zobrať len niekoľko osobných vecí. Všetci boli prevezení do Prešova a odtiaľ do Podolínca. Príslušníci ZNB, ktorí obsadili kláštor podobne ako pri likvidácií iných kláštorov, sami priniesli do kláštora zbrane na príkaz ich okresného náčelníka, ktoré sa stali „dôkazovým materiálom“, že kláštor bol hniezdom reakcionárov zameraných proti vtedy panujúcemu štátnemu zriadeniu.

O. Čverčko, keď ešte bol v Stropkove, upozorňoval, že ak by sa niečo stalo, ak by ich zobrali, tak nech ľudia nerobia paniku. Pani Jurčišinová, len čo sa dopočula, že otcov zobrali, šla sa pozrieť do kláštora – Schwartzovho domu, kde bývali otcovia, či je to pravda. V kláštore nebolo ani živej duše. Pani Jurčišinová tvrdí, že keď o. Čverčko neskôr spomínal na to, ako ich zobrali zo Stropkova, hovoril, že ich zobrali v pyžamách. On mal vo vrecku asi 90 korún. Člen ZNB sa na neho vyrútil, ako si to dovoľuje on, kňaz, zobrať si so sebou peniaze. Potom všetkých dôkladne prekontrolovali. Keď prišli 14. apríla ráno, kláštor bol už zamknutý. Všetci boli ohúrení. Mysleli si, že do cerkvi komunisti nasypú zrno a tak znesvätia chrám. Boli preto ochotní si ho obrániť aj za cenu bitky. Šli aj pred budovu súdu v domnienke, že tam zavreli ich kňazov. Ženy začali ešte v ten deň z chrámu vynášať plachty, rúcha, bohoslužobné predmety a všetko, čo sa dalo odniesť. Veriaci si to rozdelili po domoch, prevažne v Krušinci. Do Krušinca sa dostala aj ikona Matky Ustavičnej pomoci. Skryli ju do zrna. Keď veriaci vynášali veci z chrámu, bol privolaný aj rím. kat. kaplán Varga, ktorý preniesol eucharistiu do farského kostola. Cestou ľudia vzdávali česť eucharistii a dokonca si kľakli do blata. V sobotu boli odnesené veci zhromaždené v cerkvi v Krušinci. Tam spolu s inými vecami priniesli aj ikonu Matky Ustavičnej pomoci a uložili ju do zvonice. V nedeľu ráno sa Krušinčania zobudili v obkľúčení ZNB. Títo dali čas na vrátenie predmetov pochádzajúcich z chrámu redemptoristov v Stropkove. Krušinčania ich už nechceli priniesť do Stropkova, lebo sa báli, či ich nezatvoria, preto poslali deti. V nedeľu poobede teda deti odniesli veci naspäť a uložili ich do stredu cerkvi. Ikona Matky Ustavičnej pomoci potom visela vo svjatilišti, pri kňazskej sakristii.

Historik Ján Milan Dubovský napísal o „akcii K“ v stropkovskom kláštore toto: „V Stropkove, v kláštore redemptoristov, pozostávajúcom asi z desiatich obytných miestností, našli likvidátori troch redemptoristov, jeden z nich bol z iného kláštora, kým ďalší zo Stropkova bol v Prešove, kde ho ŠtB aj chytila. V „hodine H“ nemali s rehoľníkmi veľké problémy. Tí už zrejme vedeli, čo ich čaká a aj preto našli v kláštore v hotovosti iba 6 000 Kčs a kľúče od pokladne, ktorú však do 16. apríla nenašli. Predstaveného kláštora Emila Čelustku odviezli do Pezinka, Ďalších dvoch do Podolínca. Problémy nastali až ráno 14. apríla, keď mala byť omša. Keďže nemal kto slúžiť omšu, zmocnenec kostol neotvoril. Pred kostolom sa zhromaždilo pomerne veľa ľudí. Jedna rehoľnica vraj „poštvala deti zo školy“, aby išli zavolať rodičov. Keď sa ich zhromaždilo ešte viac, zmocnenec kostol otvoril, aby ľudí utíšil. Ale to nepomohlo a ľudia začali z kostola odnášať rôzne predmety v domnienke, že ŠtB znesvätí aj kostol. Kaplán chcel povolenie, aby mohol z kostola odniesť cibórium s Eucharistiou, čo mu aj dovolili. Zmocnenec sa v správe pre SLOVÚC sťažuje, že bezpečnostné orgány (ZNB) síce zasiahli, ale „pomerne slabo“. V nasledujúcom dni sa už bohoslužby konali a do nedele sa ľudia upokojili. Do duchovnej správy kostola priamo zasiahol okresný výbor KSS, keď „svojím rozhodnutím“ nariadil, aby na miesto farára Madara vykonával bohoslužby farár Marták z Bokše“.

16. apríla 1950 boli v Podolínci internovaní aj štyria redemptoristi zo Stropkova. Do internačného kláštora boli privezení o ôsmej hodine ráno. Avšak historik Dubovský uvádza, že zo Stropkova boli odvezení do Podolínca traja redemptoristi. Niektoré informácie sú určite mylné, pretože napr. Emil Čeľustka bol v skutočnosti Teofl (Bohumil) a v čase, keď kláštor prepadol ZNB, bol na Morave, takže ho nemohli zatknúť. V Zlíne žil potom ešte niekoľko rokov, a hoci nemohol pôsobiť ako kňaz, internovaný nebol. Aj rozdiel v počte internovaných redemptoristov zo Stropkova je nepresný. To však neznamená, že citovaná práca je podložená na nepravde. Práve naopak. Keďže jej autor čerpal z archívnych dokumentov, svedčí to o nepresnosti a nepravdivosti informácií podávaných vtedajšími zmocnencami na vyššie orgány KSS i ŠtB. Ako ďalej píše historik Dubovský, dňa 17. apríla v druhej správe povereníka Holdoša pre SÚC v Prahe sa niektoré chyby v počtoch a informáciách opravili. Tak sa dá vysvetliť, prečo boli podľa prvého plánu internovaní zo Stropkova štyria redemptoristi a po overení informácií už boli len traja.

Každý likvidovaný kláštor dostal zmocnenca, ktorý mal dbať na dotiahnutie akcie do konca. Jeho povinnosťou bolo zostaviť inventár kláštora a dať do poriadku peňažné účty a kontá. Po zriadení Slovenského náboženského fondu 31. mája 1950 sa mali urobené inventáre odovzdať tomuto fondu a on mal s majetkom reholí ďalej hospodáriť. Čo sa týka knižnice, J. M. Dubovský sa domnieva, že bola pravdepodobne zničená, pretože sa o nej v žiadnych záznamoch nehovorí a okrem toho, bol to ideologicky nevyhovujúci materiál „bez historickej hodnoty.“ Kláštorné budovy mali byť rozdelené podľa požiadaviek organizácií, ktoré o ne mali záujem. Podľa Františka Vnuka kláštor redemptoristov v Stropkove 20. decembra 1950 bol pridelený ONV v Stropkove.

Napriek mnohým opatreniam proti katolíckej cirkvi, napriek „zavŕšeniu“ diela likvidácie kláštorov a gréckokatolíckej cirkvi, komunistický režim nedokázal zlomiť odpor katolíckeho duchovenstva a veriacich! Stal sa pravý opak! Cirkev v Československu sa nerozpadla, ale prešla do podzemia, kde nabrala ešte väčšiu vnútornú silu.
 

Zdroj: Mandzák, D. A.: Redemptoristi v Stropkove
v rokoch 1921 – 1999.

In: Misionár. Náboženský časopis gréckokatolíkov. Michalovce 1999
 

-la-