Básne Štefana Suchého v slovenskom preklade

Štefan Suchý
 
Riaba skala
(Jerzymu Harasymowiczovi)
 
Ukazuje boky,
vystavuje vnady.
Vyčkáva na Moneta, na Cézanna.
 
Od poľskej strany,
od chrbta,
sa jej prajazykom Lemkov
prihovárajú vetriská.
 
Riaba sa ani len neobzrie,
hrdá,
že je absolútnou dámou,
a preto nemusí...
 
Ja sa chcem dívať len na Novú Sedlicu, prehodí,
a nemo sa zapozerá
do južných dolín.
 
                      
Krásnobrodský kláštor v zime
 
Veža –
nezahojený prst minulosti,
zafačovaný gázou snehu.
Zvony –
na krídlach vyplašených anjelov sa roztavili
na striebro.
A srdcia (ľudské) –
zostali v každom kameni.
So spisovateľom Michalom,
s Michalom roľníkom
podupkávame v hlbokom snehu.
„Bude mráz,
a ja sa bojím,“ hovorí, „aby mi doma
všetko nezmrzlo.“
 
Na rozľahlom nádvorí
pramatka prestrela trnky a šípky
pre zimné vtáky.
 
V sivých ruinách múrov
tu a tam tehla
cedí krv.
 
Tú veru
nezafačuje nič biele.
 
 
Starinská elégia
 
Tu v týchto končinách sa kedysi končili prašné cesty,
tu, medzi tri hranice, cudzie zachrípnuté vtáky
prilietali vyspievať našu biedu.
Ale ja, bratia moji rozmetaní po svete,
ja na vás ustavične myslím,
pre každého z vás mám miesto vo svojom srdci.
Slnko vyjde a zapozerá sa na tento kraj,
nad ktorým by som chcel plachtiť ako sokol.
Večnosť, buď týmto ľuďom dobrou sestrou!
Neraz vám zatnú do živého, ale vy nežiaľte,
ak zostane čo len trocha miesta pre hniezda vtákov,
ktoré nezabudli, čo je to spev.
Za nocí mesačných džbánov sa strieborná voda
vráti nazad do hôr,
aby zrosila kamene v dolinách.
Buldozéry pozhŕňajú na štrkovitých brehoch
črepiny tisícročných osudov, kýptiky slov a sĺz,
ktoré Cirocha naplavila v nánosoch múľu a skál z bujných Beskýd.
Nikdy sa v mojom kraji tak hlboko nekopalo.
Iba ak na hroby a plytšie – na príbytky.
Slnečný vták sedí na Gazdorani
a prenikavým pohľadom spaľuje jej kamenný svah.
Pri koľkých stupňoch sa tu rodili piesne,
pri koľkých chlieb a ľudia?
Všetko schladí voda...
 
 
Cvrček
 
Nebo potichučky vápni
pokorené chlorofyly,
všetko znečistené mení na sviatočné.
Zasa je tu zima,
akoby spoza perín hluchý zahuhňal,
pod ľadom voda nadúva
krištáľové balóny.
 
Kdesi v zadnom pavilóne času,
v tmote depozít,
zacvrlikal cvrček.
 
Akási biela starena
zmrznutým metliskom škraboce pod plotmi,
a ty, zabudnutý cvrček,
privolávaš leto?
Ach, nie si sám,
lebo v ľudskej mysli
sladký strom už zarodil
večnezrelými plodmi.
Aj keď mraziská besnejú,
aj keď žiališ za letom,
trvám na tom,
že o mesiac túto zem
jar pomaže zeleným prštekom.
 
 
Tehla z ruín krásnobrodského kláštora
 
Z jednej strany červená,
krvavočervená.
Z druhej strany začmudená požiarmi,
ale s odtlačkom
tehliarovej dlane.
Čo je na nej sväté?
Iba ten odtlačok, dlaň bez ukazováka.
Do vitríny v obývačke nevyložím krištáľ,
ale tehlu. 
 
 
August
 
Na maškarnom plese leta sa pripitá zem
nakláňa
za maskou jesene.
 
 
Natalkin ranný úsmev 
 
Plamienky ranných vtáčích trilkov
explodujú prv ako slnko.
Natalka sa vtedy usmeje
a na paplóne začne švihať 
svojimi neskrotnými nohami,
tak ako ja švihám noc
bičom svojho voľného verša.
 
 
Spoveď
 
Jeseň sa moce v zablatených bagančiach
po horách a dolinách
a môj smútok zaväzuje do vriec
ako zemiaky.
 
Jesenná hviezda! Daj,
nech mi už príde ten,
ktorého sa srny neboja!
 
Môj milý
štiepe svojej matke triesky
a mne je samej zima
ako žabke v studničke. 
 
 
Pri žene
 
Pritúli sa k tebe –
to lienka zlietla na steblo.
Otvorí oči –
v prítmí izby
sladké člny plávajú.
 
Dovoľ, dovoľ zaľúbenej žene,
nech v tebe pestuje hriadku krásy!
 
Ale chlap by sa v tej chvíli
najradšej niesol na koni,
muroval babylonskú vežu
alebo chystal
fúru dreva.
 
Radšej vstaň
a prines jej pramenitej vody,
nech v nej láska nevyprahne!
 
 
V akváriu
 
Skalár závojnatý útočí
na skalára čierneho
a ten sa musí veľmi rýchlo odpratať
do skrýše z kameňov a z vodných rias.
Pýtam sa sám seba,
ktorý z nich som ja,
keď som ženu vyhnal,
ako vlastne chcela,
a medzi šiestimi holými stenami
triem svoju biedu,
keď mi v noci vlhnú oči
a cez deň ma obklopuje ticho ako v akváriu.
Pred kým sa mám schovať?
Za kým sa mám rozbehnúť?
 
 
Nočný stolík
 
Nocuje v ňom
noc.
Keď taký stolík
otvoríš vo dne,
zistíš,
že v ňom nie je
noc,
ale len trošku zamračený
deň.
 
                 
Preložil Marián Heveši


Výber z poézie Štefana Suchého v preklade Mariána
Hevesiho a Autorov čísla, v ktorých sú obaja autori inofarebne zvýraznení.
Básne Štefana Suchého vyšli v Revue aktuálnej kultúry RAK č. 10/2010.
http://www.slovart.sk/rak-revue-aktualnej-kultury-1.html?page_id=10807
 
Revue aktuálnej kultúry RAK dostanete kúpiť v novinových stánkoch,
predajniach tlače a v špičkových kníhkupectvách.
Elektronický nákup (aj staršie čísla) na adrese www.slovart.sk.
 
Kontakty:
Vydavateľstvo SLOVART/RAK,
Bojnická 10, P.O.Box 70, 830 00 Bratislava 3.
Tel (02) 49201800 Fax (02) 49201899