BENEŠ EDVARD

Veľká ruská encyklopédia, prezidenti a hlavy vlád...

Eduard BENEŠ (28. 5. 1884, Kožlany, Rakúsko-Uhorsko – 3. 9. 1948, Sezimovo Ústí, Československá republika)

Český a československý politický a štátny činiteľ, prezident Československej republiky (ČSR, 1935 – 1938; 1945 – 1948).

Bol najmladším dieťaťom v rodine roľníka a obchodníka Mateja Beneša. Školské vzdelanie nadobudol na Vinohradskom gymnáziu v Prahe. V roku 1904 nastúpil na Filozofickú fakultu českej Karlo-Ferdinandovej univerzity, kde študoval modernú filológiu. V rokoch 1905 – 1908 si osvojoval politické vedy a právo na univerzitách v Dijone, Paríži a Berlíne. V roku 1909 mu bol udelený titul doktora filozofie.

V rokoch 1909 – 1915 vyučoval francúzsky jazyk a ekonómiu na Českoslovanskej obchodnej akadémii v Prahe. Ako súkromný docent prednášal kurzy filozofie a sociológie na Filozofickej fakulte Karlo-Ferdinandovej univerzity. Pôvodne zdieľal názory sociálnych demokratov a spolupracoval s vedúcim tlačovým orgánom Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej, novinami Právo lidu. Následne sa pridal k Českej  pokrokovej strane.

Počas rokov prvej svetovej vojny (1914 – 1918) bol E. Beneš spolu s T. G. Masarykom, J. Dürichom a M. R. Štefánikom jedným z lídrov česko-slovenského národného hnutia. Na jeseň 1914, riadiac sa pokynmi Masaryka, založil spoločne s P. Šámalom, J. Scheinerom, K. Kramářom a A. Rašínom tzv. Českú Maffiu – organizáciu určenú na udržiavanie spojenia medzi domácim a zahraničným českým odbojom. Po zatknutí Kramářa, Scheinera a Rašína v máji 1915 odišiel do emigrácie; od septembra stál na čele parížskeho centra česko-slovenskej akcie. Po vzniku Československej národnej rady vo februári 1916 zaujal pozíciu generálneho tajomníka tejto organizácie.

Spoločne so Štefánikom a bývalým náčelníkom francúzskej vojenskej misie pri Hlavnom stane vrchného veliteľa v Rusku M. Janinom dosiahol, že česko-slovenskému hnutiu bola poskytnutá možnosť mať vlastné vojenské jednotky vo Francúzsku, čo bolo oficiálne vyhlásené v dekréte francúzskeho prezidenta R. Poincarého zo 16. decembra 1917 o vytvorení autonómnej Československej armády. Po vzniku nezávislej Česko-Slovenskej republiky dňa 28. októbra 1918 (od roku 1920 Československá republika) obsadil Beneš v jej vláde post ministra zahraničných vecí, na ktorom zotrval 17 rokov, až do svojho zvolenia za prezidenta krajiny v decembri 1935. V rokoch 1921 – 1922 súbežne viedol vládny kabinet ČSR.

Počas pôsobenia na čele rezortu diplomacie vypracoval koncepciu zahraničnej politiky československého štátu, ktorej sa pridržiaval počas celého medzivojnového obdobia. Podľa jeho názoru sa v Európe po skončení vojny sformovali tri bloky: blok víťazných spojencov, porazený blok nemeckých štátov a revolučný ruský blok. Beneš sa domnieval, že napriek oslabeniu v dôsledku vojnových udalostí budú Nemecko a Rusko aj naďalej zohrávať dôležitú úlohu na európskej politickej scéne. V tejto súvislosti považoval za kľúčovú zložku zahraničnopolitického kurzu ČSR orientáciu na západné mocnosti, predovšetkým na Francúzsko, s ktorým Československo v januári 1924 podpísalo spojeneckú zmluvu. Horlivo obhajoval nemennosť versaillsko-washingtonského systému medzinárodných vzťahov, nastoleného na základe mierových zmlúv a dohôd z rokov 1918 – 1922. V praxi sa to prejavilo Benešovou aktívnou účasťou na práci výkonných orgánov Spoločnosti národov: v rokoch 1923 – 1927 a 1931 – 1932 bol členom Rady organizácie, v rokoch 1927 – 1938 predsedom jej Výboru pre bezpečnosť a na jeseň 1935 predsedom Zhromaždenia Spoločnosti národov. Okrem toho sa československý minister zahraničných vecí opakovane zúčastňoval na diskusiách o odzbrojení a posilňovaní mechanizmov kolektívnej bezpečnosti.

Ďalším smerovaním zahraničnej politiky Československa sa stalo udržiavanie „korektných a lojálnych“ vzťahov so susednými štátmi. Beneš vnímal ČSR ako oporu spojencov v strednej a juhovýchodnej Európe a pripisoval jej v tomto regióne značnú úlohu. V rámci tohto smerovania sa šéf československej diplomacie stal iniciátorom vzniku tzv. Malej dohody (v rokoch 1920 – 1921) – politického zväzku Československa, Rumunska a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (od roku 1929 Kráľovstvo Juhoslávia), ktorého cieľom bolo čeliť revizionistickým snahám zo strany Rakúska a Maďarska.

Názory E. Beneša na vzťahy Československa so Sovietskym Ruskom sa začiatkom 20. rokov v mnohom zhodovali s postojom prezidenta Masaryka. Minister zahraničných vecí ČSR pochyboval o životaschopnosti boľševického režimu a predpokladal, že jeho zotrvanie pri moci v Rusku nebude mať dlhé trvanie z dôvodu neschopnosti prilákať na svoju stranu dostatočné množstvo schopných organizátorov a administrátorov. Zároveň však považoval politiku zameranú na organizáciu intervencie v Rusku za chybnú a navrhoval dodržiavať princíp neutrality vo vzťahu k vnútorným problémom v krajine. Podľa Benešovho názoru malo Československo, nasledujúc príklad svojich západných spojencov a v plnej zhode s nimi, uzavrieť dohodu s „novým Ruskom“ a nadviazať hospodárske vzťahy s jeho jednotlivými časťami, pričom by zriadilo konzuláty ČSR v určitých mestách. V súlade s týmto princípom podnikol ním vedený rezort diplomacie viacero krokov svedčiacich o uznaní Sovietskeho Ruska de facto. Už v lete 1920 si strany vymenili misie Červeného kríža a 5. júna 1922 podpísali dočasnú zmluvu. Záverečná fáza zbližovania oboch krajín prebehla v rokoch 1933 – 1935 na pozadí podstatných posunov v systéme medzinárodných vzťahov, vyvolaných posilnením pozícií fašistického Talianska a nacistického Nemecka na európskej politickej scéne, ktoré otvorene nastúpili kurz revízie existujúceho systému mierových zmlúv. V júni 1934 boli medzi ZSSR a Československom oficiálne nadviazané diplomatické vzťahy a v roku 1935 boli podpísané sovietsko-československé zmluvy o obchode a plavbe a o vzájomnej pomoci.

Po zvolení za prezidenta Československej republiky v decembri 1935 si Beneš ponechal riadenie zahraničnej politiky krajiny vo svojich rukách. V tejto etape sa jej hlavným cieľom stalo upevnenie suverénneho postavenia ČSR v Európe. Bolo to nevyhnutné vzhľadom na zhoršovanie medzinárodnej situácie, ku ktorému dochádzalo na pozadí obsadenia Etiópie Talianskom a vstupu nemeckých vojsk do demilitarizovanej zóny Porýnia, čo znamenalo porušenie Versaillskej mierovej zmluvy z roku 1919 a dohôd uzavretých počas Locarnskej konferencie (5. – 16. októbra 1925).

Súčasne dochádzalo k oslabovaniu pozícií Francúzska v strednej a juhovýchodnej Európe, v dôsledku čoho sa v Rumunsku a Juhoslávii – spojeneckých krajinách Československa v rámci Malej dohody – čoraz častejšie prejavovali zámery odstúpiť od spojenectva s Treťou republikou a zblížiť sa s Nemeckom. V roku 1936 Beneš vyzval rumunskú a juhoslovanskú stranu na vypracovanie spoločného postoja Malej dohody voči konaniu Nemecka, avšak úspech v tomto smere nedosiahol. Bezvýsledné boli aj pokusy v rokoch 1936 – 1937 viesť rokovania o uzavretí československo-nemeckej zmluvy o neútočení, ako aj upevniť vzťahy s Maďarskom a Poľskom. Neúspešný sa ukázal aj plán československých vládnucich kruhov uskutočniť hlbšiu integráciu národnostných menšín, predovšetkým sudetských Nemcov, z ktorých sa značná časť priklonila k ideológii národného socializmu a stala sa jedným z nástrojov, ktoré hitlerovské vedenie využívalo na nátlak voči Československu v roku 1936 a v prvej polovici roku 1938. Po podpise Mníchovskej dohody o odstúpení Sudet Nemecku (v noci na 30. septembra 1938, signatári A. Hitler, N. Chamberlain, E. Daladier a B. Mussolini) bol Beneš pod tlakom Veľkej Británie a Francúzska nútený prijať jej podmienky. 5. októbra 1938 sa vzdal funkcie prezidenta republiky a 22. októbra odcestoval do zahraničia.

Počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945) stál Beneš na čele československého domáceho odboja v zahraničí. V roku 1939 bol pod jeho vedením v Paríži vytvorený Československý národný výbor, ktorý sa následne stal základom pre sformovanie vlády a Štátnej rady v júni 1940 v Londýne; tie boli neskôr uznané všetkými štátmi protihitlerovskej koalície. Hlavným cieľom svojej činnosti v pozícii prezidenta Československa v exile videl Beneš v zaistení bezpečnosti česko-slovenského štátu po vojne pred možnosťou novej agresie zo strany Nemecka. V tomto smere viedol rokovania s britskou vládou o uznaní neplatnosti Mníchovskej dohody a od leta 1940 sa zúčastňoval na diskusiách o projekte vytvorenia československo-poľskej konfederácie. Pri konzultáciách sa Beneš pridržiaval novej formuly zahraničnopolitického kurzu, ktorú mal podľa jeho názoru presadzovať po vojne obnovený československý štát – „50 % na Západ, 50 % na Východ“ (rovnaká orientácia na západné mocnosti aj na ZSSR). Počas návštevy Moskvy v decembri 1943 podpísal Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík (12. decembra 1943); v dňoch 13. – 18. decembra viedol rokovania s predstaviteľmi Zahraničného byra Komunistickej strany Československa (KSČ) o princípoch usporiadania povojnovej ČSR. V roku 1945 prijal princípy Košického vládneho programu prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov, ktorý vypracovala KSČ. Počas návštevy Moskvy v marci 1945 súhlasil s povojnovým pripojením Podkarpatskej Rusi k Ukrajinskej SSR, čo potvrdila sovietsko-československá zmluva z roku 1945.

V máji 1945 sa vrátil do Prahy. 28. októbra 1945 Dočasné Národné zhromaždenie potvrdilo jeho funkciu prezidenta. Do tohto úradu bol opätovne zvolený v júni 1946. Počas februárových udalostí v roku 1948 bol nútený prijať demisiu ministrov zo strán opozičných voči KSČ, čím potvrdil politický monopol komunistov v krajine. V máji 1948 odmietol podpísať návrh ústavy predložený KSČ. V júni 1948 odstúpil z funkcie.

autor: Mošečkov Piotr

preklad: jLai

zdroj: 
https://bigenc.ru/c/benesh-eduard-af8e31