Beskydský „stonehenge“ láka okoloidúcich

S pravidelnou rubrikou Najmenšia dedinka nášho regiónu vás aj tento mesiac vezmeme do sninského okresu. Predstavíme vám obec, ktorá je „učupená“ v krásnej prírode s troškou tajuplnosti. Do cieľa nás priviedla cesta, ktorú lemovali košaté stromy a ticho všade navôkol. Vitajte v obci JALOVÁ.

Kde sa vzala, tu sa vzala... Jalová sa rozprestiera na východnom okraji Nízkych Beskýd, v pramennej kotline prítoku Cirochy. Nadmorská výška v chotári obce je v rozpätí od 325 do 500 m.n.m.. V lesoch sa nachádzajú prevažne buky a brezy. Prvé písomné zbierky pochádzajú zo 16. storočia, z roku 1568, keď obec bola známa skôr ako Jelowa, neskôr ako Jalowe a až v roku 1786 dostala názov Jalowa. Hovorí sa, že pomenovanie je odvodené od jedľového lesa. Dedinka patrila panstvu v Humennom, od 18. storočia rodine Révészovcov, v 19. storočí zasa Benyovszkovcom. Na začiatku 18. storočia mala dve domácnosti, neskôr sa postupne rozrastala a v 80-tych rokoch sa v obci nachádzalo už 16 domov a 148 ľudí. V roku 1828 sa počet obyvateľov zvýšil na 179. Vo veľkej miere sa zaoberali povozníctvom, drevorubačstvom a uhliarstvom. Po prvej svetovej vojne zostali v obci naďalej tradičné zamestnania. Počas druhej svetovej vojny bola Jalová pripojená k Maďarsku. Časť obyvateľstva pracovala v Snine a Humennom. V súčasnosti má obec 68 obyvateľov.

Trikrát menil miesto.

Zaujímavosťou v obci je gréckokatolícky drevený chrám ešte z roku 1745, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Pôvodne bol zasvätený svätému veľkomučeníkovi Jurajovi a postavený v tzv. kožuchu, to znamená, že jeho zrub zvonka omietli a obielili vápnom. Traduje sa, že ho už trikrát premiestnili. Najprv stál na Skladoch, potom na Komančinoch až sa napokon dostal Pod Hrún. Dátum posledného premiestnenia v roku 1831 sa zachovalo na strope chrámovej lode pri lustri. Aj keď sa nachádza približne v strede obce, nie je ho takmer vôbec vidieť. Priamo k nemu sme sa dostali len vďaka tabuľke na bránke, ktorá ukazovala smer cesty. Zvláštnosťou je, že cestička k nemu vedie cez dvor, popri starom rodinnom dome, pričom je potrebné vyšliapať si menší kopec. Až potom sa naskytne krásny pohľad nielen na zrubovú konštrukciu chrámu, ale aj okolitú panorámu, ktorá ho obklopuje.

Ide o klasický trojpriestorový chrám na kamennom základe s dvoma vežami. V tej hlavnej zakončenej cibuľkou sú dva zvony, jeden z roku 1908, druhý bol preliaty pred 15 rokmi. V roku 2002 sa realizovala posledná rekonštrukcia, ktorá určila vzhľad do dnešnej podoby, avšak postavili kópiu pôvodného chrámu už bez omietnutia zrubu, pričom plechovú strechu nahradili šindľovou. V interiéri sa nachádza aj ikonostas z 18. storočia s päťradovou architektúrou a dovnútra sa dá dostať len so sprievodcom. V Jalovej sa kedysi Pod Hrúnom nachádzal aj pravoslávny chrám, ktorý počas vojny zničili a veriaci ho opäť v roku 1995 postavili nanovo, ale už na inom mieste.

Jalovský „stonehenge“.

Na jalovskej križovatke za Stakčínom nás cestou zaujala zelená lúka, na ktorej sa vypínali kusy kamenných balvanov s vyrytými menami zaujímavých a známych osobností, ktoré sú späté s daným regiónom. Ocitli sme sa v Beskydskom panteóne – netradičnom symbolickom cintoríne ľudí spod Polonín. Mená mnohých z nich padli do zabudnutia. Osem pamätníkov patrí velikánom z rôznych oblastí kultúrneho či spoločenského života. Medzi nimi sa nachádza Jurko Kolinčák (Starina), roľník, spevák a zberateľ národného umenia, ktorý svoj jednoduchý dedinský spôsob života obohatil o svoje básne;Igumen Ignatij – Ján Čokina (Uličské Krivé), kňaz, misionár a mních, ktorý celý svoj život zasvätil šíreniu pravoslávnej viery a horlivo ju bránil; Michal Pustaj (Zboj), jednoduchý roľník s obrovským rozprávačským talentom (najtalentovanejší rozprávač rozprávok v celej histórii rusínskeho národa); Egon Ervin Kisch (Praha), nemecky píšuci český reportér, ktorý sa ako vojak pražského zboru zúčastnil v bojoch v 1. svetovej vojne v našom regióne, pričom svoje zážitky vydal formou reportáží i knižne; Ladislav Mňačko (Valašské Klobouky), novinár a spisovateľ, ktorý napísal o uličskej doline román Kde končia prašné cesty a vďaka jeho článkom o zlej hospodárskej a sociálnej situácii sa rozbehla vládna akcia U-U na ekonomické pozdvihnutie uličskej a ublianskej doliny; Peter Lodij (Zboj), významný rusínsky právnik, pedagóg a filozof; Fedor Hlavatý (Ruská Volová), legendárny zbojník, ktorého 50-členná družina pôsobila v rokoch 1492-95 na dnešnom slovensko-poľskom pohraničí a vďaka ich činnosti boli doložené prvé písomné zmienky o Kolbasove, Ruskej Volovej, Starine, Veľkej Poľane a Vološinci; Alexander Duchnovič (Topoľa), gréckokatolícky rusínsky kňaz, vedúca osobnosť národného obrodenia Rusínov v 19. storočí, zanechal nám legendu o Stakčíne a hore Nastaz, ktorá sa nad dedinou vypína, založil spolok Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje a jeho pričinením vznikli prvé kalendáre v dejinách Rusínov.

Ako je to dnes?

Iný ako rusínsky jazyk v obci počuť nebudete. V bývalej budove školy sa v súčasnosti nachádza obecný úrad a potraviny, ktoré sú v malej dedinke skôr raritou. Autobusové spojenie je dvakrát do dňa, ráno a popoludní. Najstarší obyvateľ má 90 rokov, najmladšia Jalovčanka má päť. O mesiac sa môžete tešiť na ďalšiu najmenšiu dedinku z nášho regiónu, ktorú vám predstavíme.

 -latt