Betlehemci zvestovali, Juraj Biga písal

NOVÁ SEDLIVCA. Ako aj po iné roky, tak tomu bolo aj 6. a 7. januára 2018 na pravoslávny „Svjatyj večur“ prišli betlehemci (koľadníci) zvestovať dobrú novinu, že sa narodil Spasiteľ „Isus Christos“ do najvýchodnejšej obce Slovenska do Novej Sedlice. Betlehemci navštívili aj dom a rodinu Juraja Bigu, zrejme najstaršieho kronikára na Slovensku, ktorý sa 31. januára dožíva životného jubilea 90 rokov.

Preto aj redakcii Podvihorlatských novín táto významná udalosť neunikla a dovolila si oslávencovi (kronikárovi) položiť niekoľko otázok. Čo ho viedlo k písaniu kroniky a aké boli zvyky a tradície na Vianoce (Svjatyj večur) v Novej Sedlici, kde žijú kresťania – pravoslávni veriaci. Podnet mi dal môj dedo Štefan Biga, ktorý sa narodil v roku 1864. Na prelome 19. a 20. storočia vycestoval za prácou osemkrát do Ameriky. Na „korabli“(šife) preplával šestnásťkrát Atlantický oceán. Spolu v Amerike odpracoval 24 rokov v ťažkých pracovných podmienkach (bane, hute, poľnohospodárstvo). Posledný raz to bolo pred začiatkom I. svetovej vojny.

Za zmienku stojí povedať, že posledná cesta z Ameriky do Gdaňského prístavu v Poľsku mu trvala na šife sedem týždňov. Aj napriek tomu, že vo svete sa už schyľovalo k I. svetovej vojne, z Ameriky museli odísť. Šify (lode) boli preplnené, tak ako teraz idú z „Líbye“ cez Stredozemné more. Koľko sa ich potopilo, nikto nevedel povedať. Môj dedo to prežil. Hovoril, že to, čo posledný raz v Amerike v bani zarobil, za tri roky ťažkej práce, na „šife“ minul na poplatky a stravu. Inak normálne cesta trvala z Ameriky do „Gdaňska“ necelé dva týždne. Záviselo to od mora. Lode (šify) boli stavané na maximálne 200 až 300 pasažierov. V skutočnosti ich však prevážali 700 a via, preto boli preťažené. Dedo ako chlapcovi mi toho veľa rozprával aj o Amerike, živote ľudí v Novej Sedlici a okolí, o I. svetovej vojne, aj o tom ako ťažko ľudia žili v tomto okolnosťami skúšanom kraji. Ľudia nevedeli čítať ani písať, nebolo učiteľov. Ale dedo mal dobrú pamäť. Hovoril, že „Ameriku“ budoval celý svet. Robili ťažké práce za malý „graj ciar“. To, čo za 24 rokov v Amerike zarobil stačilo na to, že kúpil od grófa kus zeme. Dedo Štefan v roku 1942 zomrel. Po jeho smrti som všetko to, čo mi vyrozprával, dal do poznámok, aby ďalšie generácie, moje deti vedeli ako sa žilo v Novej Sedlici.

V päťdesiatych rokoch minulého storočia som sa rozhodol, že to dám do písomnej formy, takzvanej „kroniky“. Svoje písanie som rozdelil do niekoľkých období: I. etapa: Vznik Novej Sedlice – rodnej hrudy a priľahlých obcí až po I. svetovú vojnu a život ľudí v tomto období. II. etapa: I. svetová vojna až po II. svetovú vojnu a život ľudí v tomto období. III. etapa: II. svetová vojna a vpád „Banderovcov“ do Novej Sedlice. Toto obdobie je pre mňa a mojich súrodencov (bolo nás šesť od 6 - 17 rokov) a môjho otca najsmutnejšie, lebo počas frontu v roku 1944, ktorý trval šesť týždňov bola v našej záhrade ťažko ranená naša „mamka“, bola zasiahnutá nemeckou mínometnou strelou. V noci pola odvezená na voze do ruskej poľnej nemocnice v Novej Sedlici, a odtiaľ do Poľska. Nevedeli sme kam. Otec ju bol niekoľkokrát hľadať, ale nenašiel ju. Mala len 36 rokov a ostalo po nej šesť nezaopatrených detí a manžel. Súd ju po 60 rokoch vyhlásil za mŕtvu.

Neuplynul ani rok a do Novej Sedlice vtrhli banditi „Banderovci“ a začalo sa nové peklo. Na všetko sa pamätám, mal som vtedy 17 rokov a videl som so svojimi súrodencami, ako „Banderovci“ dali slučku na krk nášmu otcovi v našom dom čeku. Plač nás súrodencov mu zachránil život. Videl som všetky zverstvá, čo robili v dedine a okolí. O II. svetovej vojne som poskytol médiám, novinám, možno aj historikom veľa priamych dôkazov, ale veľa sa toho v médiách neobjavuje. Niekedy sú tie informácie aj skreslené! Keď zomriem, už to ani nebude pravda. Aj toto obdobie, ktoré bolo v mojom živote najťažšie, ma donútilo, aby som to niekde písomne zaznamenal. IV. etapa: Od roku 1953, keď som sa oženil, až do teraz. Od roku 1960 som intenzívne zaznamenával všetko, čo sa udialo v Novej Sedlici.

Vo svojich desiatich veľkých zošitoch a v kronike písal som o živote ľudí každý týždeň. Poďme k veselším spomienkam, ktoré ste zaznamenali vo svojich svedectvách a to k najkrajším sviatkom roka, po slovensky „Vianoce“ po rusínsky „Svjatyj večur“. Áno, ja sa hlásim k „Rusínom“. Nimi boli aj moji predkovia, k nim sa hlásia aj moje deti a chcem, aby aj oni dodržiavali rusínske tradície. O mojich predkoch, o „Svjatom večure“ by sme mohli veľa hovoriť a písať. Však o nejaký ten deň, keď mi Pánbožko zdravíčka dožičí, by som sa mal dožiť 90 rokov.

Obdobie „Svjatoho večura“ nám pripomína narodenie Spasiteľa Isusa Christa. My, kresťania, pravoslávni veriaci si ho pripomíname podľa „juliánskeho kalendára“ od 6. januára do 9. januára (Svätý Štefan). Predchádza mu 40 dní pôstu. Vyhýbame sa jedeniu mastných jedál, ktoré sú živočíšneho pôvodu. Pri slávnostnej svätej večeri za stolom, za ktorý sadá celá rodina, my v Novej Sedlici konzumujeme dvanásť jedál – toľko, koľko bolo apoštolov. Sú to pôstne jedlá a je to niekoľkostoročná tradícia. Podávali sa jedlá, ktoré si ľudia dopestovali na poli. Boli to: 1. kračun (maďarské slovo) – chlieb, 2. cesnak, 3. med, 4. kapustnica (bez mäsa), 5. fazuľa, 6. zemiaky, 7. pirohy, 8. hríbová mačanka, 9. hrach, 10. žito, 11. holubky, 12. slivčanka. Kračún (chlieb), cesnak a med sa jedia ako prvé. Postupne pribudli aj iné jedlá ako bobaľky s makom, ryba, vypadli varené žito, slivčanka. Každá rodina to menila. Pôst trval do 7.1. Skôr než rodina zasadla k sviatočnému stolu 6. januára, deti viazali slamu okolo každého stromu, aby dobre rodil. Pred slávnostnou večerou gazda šiel so zapálenou sviecou a kračúnom do maštale a každému dobytku odlomil kúsok, aby aj oni vedeli, že sa narodil Spasiteľ. Do domu gazda doniesol slamu a to preto, že sa Spasiteľ narodil na slame. Na stôl pod obrus sa dal snop obylia, a na krorý sa položila svieca. Pod obrus uložili peniaze, aby členovia rodiny boli bohatí. Svieca sa dávala do pohára so zrnom. Pod stôl sa dala reťaz (lano), na ktoré sa kládli nohy (aby rodina držala po kope), tiež sa tam dávalo aj široké železo z pluhu. Všetky pokrmy položila gazdiná ku stolu (počas večere niekto nesmel od stola odísť). Pred svätou večerou sa všetci šli do potoka (prolub) umývať s peniazmi, aby boli zdraví ako tá voda a bohatí. Keď v priebehu predošlého roka niekto z rodiny zomrel, tak jeho stolička pri stole ostala prázdna a na stôl, kde zvyčajne sedel sa položila prázdna miska a tanier s príborom.

Keď bola rodina pri stole „gazda“ zapálil sviečku a celá rodina sa postavila a spoločne sa pomodlila za Spasiteľa, že prišiel na svet. Po skončení slávnostnej večere nasledovala modlitba a poďakovanie najstaršieho člena rodiny Bohu za dary a najmladší člen sfúkol sviečku. Z izby na dvor išiel prvý gazda. Ako to bolo so stromčekom a darčekmi? Stromček je v rodine Bigových v Novej Sedlici od roku 1960, keď syn Juraj ako šesťročný 6. januára zobral sekeru, šiel do hory asi tri kilometre v polmetrovom snehu a vyrúbal v lese asi jeden a pol metra vysoký smrek, lebo strašne chcel stromček. Ozdobili sme ho jabĺčkami, orechmi zlatkom a od vtedy je u nás stromček. Darčeky dme mali také, že mam ka alebo babka po večeri rozsypala po slame v izbe orechy, jablká a my sme ich zbierali a hovorili nám, že to priniesol Ježiško. Mojim deťom už Ježiško skromné darčeky nosil.

Po slávnostnej večeri sa spievali koledy a čakalo sa, kedy prídu betlehemci (koledníci) s doborou novinou, že sa narodil Spasiteľ. Išlo sa do cerkvi na službu na „veľké povečerie“. 7.1 bolo „rustvo“ ristvo – služba Božia. 8.1 bol prvý deň po ristve. 9.1 je Svätý Štefan. Aké typické slová používali ľudia v Novej Sedlici a okolí či Zakarpatí? O nich, ale aj o mnohom inom v niektorom z nasledujúcich vydaní.

(JB)