BISKUP P. P. GOJDIČ A GRÉCKOKATOLÍCKA CIRKEV ROKOCH 1939-1945

Peter Borza

Zánik Československa a vznik Slovenskej republiky priniesol veľa nových zmien do organizácie Gréckokatolíckej cirkvi na území Slovenska. Zmeny sa dotkli Prešovskej a Mukačevskej eparchie prostredníctvom ktorých boli spravovaní gréckokatolíci v Československu. Následkom Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 muselo Československo odstúpiť časť územia Slovenska Poľsku a Maďarsku. V prospech Maďarska pripadla časť Podkarpatskej Rusi. Tieto zmeny hraníc postihli viac Mukačevskú eparchiu ako Prešovskú eparchiu. Mesto Užhorod, kde sídlil Mukačevský biskup ako aj väčšia časť farností veľkej Mukačevskej eparchie pripadla Maďarsku po Viedenskej arbitráži.

Zostávajúcu čiastku Mukačevskej eparchie nachádzajúcu sa v okyptenej Československej republike na území Podkarpatskej Rusi a východnom Slovensku spravoval Svätou stolicou poverený apoštolský administrátor ThDr. Dionýz Nyarády (križevacky biskup) so sídlom v Chuste na Podkarpatskej Rusi.1 Apoštolská administratúra so sídlom v Chuste mala však krátke trvanie, keďže už 14. marca 1939 bola vyhlásená Slovenská republika a medzi novovzniknutým štátom a Maďarskom došlo k vojnovému konfliktu, ktorý vyústil do ďalších územných zmien v prospech Maďarska. Skoro celé územie Mukačevskej eparchie sa znovu ocitlo v rámci jedného štátneho útvaru – Maďarska. Na území Slovenska zostalo 47 farností, pre ktoré Svätá stolica zriadila administratúru a zverila ju pod správu otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM.2

Vinou rozhodnutia z Viedne ako aj vojnového konfliktu prišla aj Prešovská eparchia o jedenásť svojich farností Hostovického a Košického dekanátu. Spolu sa tak za hranicami Slovenskej republiky ocitlo 11 171 gréckokatolíkov Prešovskej eparchie. Okrem farností nachádzajúcich sa v teritóriu Slovenskej republiky zostala pod správou prešovského biskupa aj farnosť v Prahe, ktorej podliehalo 11 226 gréckokatolíckych veriacich celého Protektorátu Čechy a Morava.3 Na druhej strane okolnosti súvisiace s vytvorením nového štátu priniesli aj vznik nových farnosti. Najvýznamnejšou bola farnosť v Bratislave, ktorá sa stala hlavným mestom Slovenskej republiky a sídlom najvyšších štátnych úradov. Tieto okolnosti boli azda najdôležitejším motívom k zriadeniu novej farnosti dňa 6. októbra 1939.4

V rokoch 1939 – 1945 pozostávalo Prešovské biskupstvo z 154 farností a 870 filiálok (tabuľka I.) a 47 farností Mukačevskej eparchie (tabuľka II.), ktoré sa nachádzali na území Slovenska a boli Svätou stolicou organizované ako Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie na území Slovenska. Pod vedením biskupa P. P. Gojdiča, OSBM sa tak spolu ocitlo 189 333 veriacich, ktorí žili v 201 farnostiach a 924 filiálkach na území Slovenskej republiky a Protektorátu Čechy a Morava.5

Biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM bol v poradí siedmim biskupom Prešovskej eparchie od jej vzniku v roku 1818 a súčasne posledným pred násilnou likvidáciou v roku 1950. V čase prevratných územno-politických zmien v rokoch 1938-1939 mal biskup P. P. Gojdič, OSBM za sebou jedno desaťročie spravovania Prešovskej eparchie. Svätá stolica ho 14. septembra 1926 vymenovala za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie. Vedenia eparchie sa ujal 20. februára 1927 a 25. marca 1927 v Bazilike sv. Klimenta v Ríme prijal biskupskú vysviacku.6 Za jedno desaťročie vo vedení Prešovského biskupstva nadobudol nemalé skúsenosti a prejavil hlbokú oddanosť gréckokatolíckym veriacim, ktorých bezhranične miloval. Jeho pozornosti neunikla ani po Európe sa zlovestne šíriaca nacistická ideológia, na ktorej zhubné účinky upozornil už 25. januára 1939 vo svojom liste adresovanom všetkým kňazom Prešovského biskupstva. V liste prvýkrát otvorene informoval duchovenstvo o nacistickej ideológii, ktorá je v priamom rozpore s učením Cirkvi o láske k blížnemu, rovnosti ľudí pred Bohom. Upriamil pozornosť na zločinnosť ideológie pohŕdajúcej človekom kvôli jeho príslušnosti k inému národu alebo rase.

Napísal: „Terajší, uvedomelý nacionalista sa nevie spriateliť s myšlienkou, že každý človek, či je biely alebo čierny, Tatár alebo Turek, je rovnakým stvorením Božím, a preto má rovnaké právo na život a na všetko, čo je mu milé, či už to je [rodná] reč, vzácne zvyky alebo starobylé milé tradície. Nechce uznať, že Stvoriteľ netriedil ľudí na skupinu vyvolených a skupinu druhoradých, že Spasiteľ sveta za každého zomrel, každého vykúpil a vyzdvihol k dôstojnosti dieťaťa Božieho. (...) Milovať svoje, to neznamená nenávidieť cudzie, to nedáva nikomu právo robiť inému krivdu, škodu, roztrpčovať, ujarmiť svojho blížneho“.7

List je vzácnym dobovým dokumentom o postojoch prešovského biskupa P. P. Gojdiča, OSBM k nacizmu a zároveň odhaľuje veľkosť jeho kresťanskej osobnosti. Upozornenie, ktoré predostrel svojim kňazom korešpondovalo so stanoviskom Svätej stolice vyjadreným v encyklike Mit brennender Sorge.8

Prvý rok existencie Slovenskej republiky prežívala hierarchia Gréckokatolíckej cirkvi v zápase o svojho biskupa, ktorý sa stal terčom nebývalého útoku zo strany štátnej moci, ale žiaľ aj z radov vlastného duchovenstva. V auguste 1939 vzniklo memorandum gréckokatolíckych duchovných Slovákov, v ktorom duchovní vyjadrili nespokojnosť s postupom otca biskupa voči gréckokatolíkom Slovákom. Riaditeľ policajného riaditeľstva v Prešove, označil memorandum za sťažnosť proti administrátorovi Prešovskej eparchie a súčasť akcie na utvorenie slovenského biskupstva v Prešove.9

Hrozba rozdelenia biskupstva podľa národnostného princípu bola iste vážnym dôvodom k tomu, aby biskup potom zaujímal značne obozretný postoj k organizovaniu rôznych akcií pod hlavičkou gréckokatolíkov Slovákov. Záujem na zachovaní jednoty biskupstva viedol biskupa P. P. Gojdiča, OSBM k rezervovanému postupu voči duchovným slovenskej národnosti, ktorý bolo badať pri vzniku spolku Jednoty sv. Cyrila a Metoda v máji 1941. Po prvotných obavách napokon biskup tento spolok slovenských gréckokatolíkov podporoval a tým napomohol k pozdvihnutiu duchovnej a kultúrnej úrovne gréckokatolíkov slovenskej národnosti.10

Jednota sv. Cyrila a Metoda sa stala navzdory rozpačitému začiatku a obavách hierarchie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku hybnou silou poháňajúcou náboženský a kultúrny rozkvet gréckokatolíkov. Hlavnou činnosťou spolku bolo vydávanie kalendára, podielových kníh a časopisu „Jednota sv. Cyrila a Metoda“. Od roku 1942 spolok organizoval cyrilometodské slávnosti v Michalovciach, na ktorých sa pravidelne zúčastňoval biskup P. P. Gojdič, OSBM. Po dvoch rokoch činnosti bolo v Jednote sv. Cyrila a Metoda 3000 riadnych a 96 zakladajúcich členov.11

Vláda Slovenskej republiky naďalej podnikala kroky na zdiskreditovanie a odvolanie administrátora Prešovskej eparchie. Zložky ministerstva vnútra zašli až tak ďaleko, že určitým spôsobom obmedzovali slobodu cestovania biskupa P. P. Gojdiča, OSBM. V auguste 1939 si plánoval cestu do USA, kde ho pozval gréckokatolícky farár Pavol Monkovič. Táto cesta mu mala byť podľa rozhodnutia Ministerstva zahraničných vecí za každú cenu znemožnená, keďže spomínaného duchovného pokladali za hlavného propagátora myšlienky veľkého Maďarska. Biskupovi sa to malo odôvodniť, ako odklad dovolenia k vycestovaniu do vtedy, kým USA neuznajú Slovenskú republiku. Ak by predsa trval na vycestovaní, tak mu mal byť odňatý cestovný pas.12

Koncom roku 1939 vrcholila kampaň na odvolanie biskupa P. P. Gojdiča, OSBM z úradu administrátora eparchie. V búrlivej atmosfére sa otec biskup rozhodol k podaniu abdikácie z vedenia eparchie, aby jeho osoba nebola, ako sám povedal, prekážkou dobrých vzťahov medzi Gréckokatolíckou cirkvou a Slovenskou vládou. Abdikáciu podal listom č. 51/1939 zo dňa 22. novembra 1939 adresovaným Svätému Otcovi do Ríma, aby Svätý Otec zveril správu biskupstva inej osobe, ktorá má absolútnu dôveru zo strany slovenskej vlády.13 Vatikán vyše polroka zrejme skúmal pozadie rezignácie a zvažoval alternatívy riešenia a napriek vzájomnej zhode otca biskupa a vlády Slovenskej republiky vo veci jeho abdikácie bola odpoveď Svätej stolice skutočným prekvapením pre obe strany. Namiesto uvoľnenia prišla menovacia bula zo dňa 19. júla 1940, ktorou bol biskup P. P. Gojdič, OSBM uvoľnený z postu apoštolského administrátora a zároveň menovaný za sídelného biskupa Prešovskej eparchie.14

Biskup P. P. Gojdič, OSBM sa po potvrdení vo funkcii ocitol pod drobnohľadom UšB, ktorá sledovala jeho činnosť. V dňoch 10. – 14. marca 1941 cestoval do Bratislavy, kde sa 12. marca zúčastnil slávnostnej bohoslužby v Dóme sv. Martina pri príležitosti výročia Svätého Otca Pia XII. Na slávnostnom obede, konanom na farskom úrade, rokoval aj s vatikánskym charge d´fer G. Burziom. Podrobné informácie o tejto ceste podali traja agenti UšB, ktorí ho nepretržite sledovali počas pobytu v Bratislave15. V nasledujúcich mesiacoch sa predstavitelia Slovenskej republiky pokúšali odstrániť Prešovského biskupa z úradu diplomatickými cestičkami.16

Postavenie biskupa P. P. Gojdiča, OSBM sa menovaním za definitívneho Prešovského biskupa značne upevnilo, ale napätie medzi ním a predstaviteľmi Slovenskej republiky pretrvalo až do konca vojny v roku 1945.

Popri úsilí vládnych orgánov odvolať biskupa P. P. Gojdiča, OSBM z úradu administrátora Prešovskej eparchie bola najháklivejšou záležitosťou vo vzťahu medzi Gréckokatolíckou cirkvou a vládou Slovenskej republiky už od jej vzniku v roku 1939 snaha vstupovať do riadenia cirkvi. Za prvý incident, ktorý naznačil takýto postup vlády, možno považovať zásah Ministerstva školstva a národnej osvety v prospech kňazských svätení bohoslovcov slovenskej národnosti. Rozhodnutie o udelení sviatosti kňažstva pritom patrí výlučne do kompetencie biskupa. Zo strany ministerstva, však došlo k vytvoreniu neprípustného nátlaku za účelom vysvätenia týchto bohoslovcov. Administrátor Prešovskej eparchie P. P. Gojdič, OSBM bol o probléme svätenia bohoslovcov slovenskej národnosti upovedomený MŠaNO 11. októbra 1939 listom č. 27.059/1939-V. Samotné ministerstvo už mesiac pred tým viedlo tajné vyšetrovanie ohľadom daného problému, ale až v októbri pristúpilo k zaslaniu oficiálneho listu.17 Ministerstvo si vyžiadalo mená bohoslovcov, ktorým bola vysviacka odmietnutá, ako aj vysvetlenie príčin takéhoto postupu zo strany biskupstva. Zároveň žiadalo oznámiť, kedy biskupstvo hodlá usporiadať ich záležitosť s udelením sviatosti kňazstva a umiestnením vo farnosti na území Slovenskej republiky.18

Postup MŠaNO vyvolal oprávnené pobúrenie u biskupa P. P. Gojdiča, OSBM, ktorý na list obšírne odpovedal listom č. 274/1939 zo dňa 22. októbra 1939. Tu však spomína aj iné nedostatky, ktoré sa vyskytli vo vzájomných vzťahoch Gréckokatolíckej cirkvi a vládou Slovenskej republiky. Svoj postup biskup P. P. Gojdič, OSBM odôvodnil obsadením kňazských a kaplánskych miest na území Apoštolskej administratúry Mukačevskej eparchie, pričom podľa cirkevného práva, ako píše: „biskup nemôže vysvätiť kňaza bez kanonického titulu, to jest bez titulu benefícia, pretože v protivnom páde je povinný takto vysväteného kňaza vydržiavať z vlastných prostriedkov.“ V nasledujúcich riadkoch biskup P. P. Gojdič, OSBM vyratúval aj finančné problémy, ktoré mu bránia vydržiavať vysvätených kňazov z vlastných prostriedkov. Za týmito ťažkosťami boli aj opatrenia vlády Slovenskej republiky, ktoré mali znemožňovať prácu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Išlo najmä o zastavenie štátnej subvencie pre Gréckokatolícky učiteľsky ústav – Preparandiu a gymnázium v Prešove, ako aj krátenie dotácie pre sirotinec. O tieto ústavy sa potom muselo biskupstvo postarať z vlastných zdrojov.19

O riešenie stupňujúceho sa napätia medzi Gréckokatolíckou cirkvou a najvyššími úradmi Slovenskej republiky požiadal biskup P. P. Gojdič, OSBM aj prezidenta republiky ThDr. J. Tisu. V liste z 12. novembra 1939 hlavu štátu informoval o falošných obvineniach týkajúcich sa jeho ako aj seminára a gréckokatolíckych duchovných. Obvinenie MŠaNO prezentované v liste z 11. októbra 1939 označil za nepravdivé, zlobné obviňujúce a očierňujúce gréckokatolícke duchovenstvo i jeho biskupa. K týmto útokom sa pridali aj množiace sa bezočivé obvinenia na adresu duchovenstva a biskupského ordinariátu v slovenských novinách. K nastoleniu dobrých vzťahov neprospelo ani zatýkanie gréckokatolíckeho duchovenstva po vykonštruovaných obvineniach, ktoré prebiehalo počas celého trvania Slovenskej republiky.20

Popri bežných záležitostiach, ktoré vedenie biskupstva muselo denne vybavovať a tým zabezpečovať chod eparchie sa biskupovi P. P. Gojdičovi, OSBM spolu s duchovenstvom podaril zorganizovať dva výnimočné duchovné aktivity. Stali sa nimi Eucharistický a Mariánsky rok.

Eucharistický rok slávnostne vyhlásil biskup P. P. Gojdič, OSBM pastierskym listom č. 3440/43 z roku 1943: „Nastupujúci školský rok, od sviatku Krista Kráľa /31. októbra 1943/ až do sviatku Najsvätejšej Eucharistie /18. júna 1944/, vyhlasujem Eucharistickým rokom. Využime tento rok na zadosťučinenie Božej spravodlivosti, na vyprosenie čím skôr spravodlivejšieho sveta.“ 21

Slávenie Eucharistickeho roku v Prešovskom biskupstve prinieslo najmä mohutnú duchovnú obnovu veriacich a v neposlednom rade aj mocnú oporu pri prekonávaní vojnových udalostí od ktorých bolo Slovensko do roku 1944 v podstate uchránene. Slávnostne zakončenie Eucharistického roku sa uskutočnilo 18. júna 1944 v Prešove za účasti veriacich z celej Prešovskej eparchie. Ocenenie za zorganizovanie tejto krásnej duchovnej aktivity prišlo aj zo strany Svätej stolice. Biskup P. P. Gojdič, OSBM obdržal z nunciatúry v Bratislave pochvalný list, v ktorom sa písalo o radosti Svätého Otca z uskutočnenia Eucharistického roku. Zároveň otcovi biskupovi ako aj všetkým, ktorí sa podieľali na jeho uskutočnení poslal Svätý Otec svoje apoštolské požehnanie.22

Cez prechod zničujúcej vojnovej búrky mal veriacich preniesť Mariánsky rok vyhlásený po skončení roku Eucharistie. Zámer bol jednoznačný – odovzdať veriaci ľud i celú cirkev pod ochranu Matky Božej. Pastiersky list vydaný Prešovským biskupom P. P. Gojdičom, OSBM dňa 14. októbra 1944 znamenal začiatok Mariánskeho roku v Prešovskej eparchii. Slova biskupa Pavla hovoria jasnou rečou: „V našom hroznom nešťastí aj my, ku komu inému sa máme utiekať o pomoc a potechu, o skrátenie týchto dní Božieho trestu, ak nie k našej Nebeskej Matke, k Prečistej Panne Márii.“ Mariánsky rok slávnostne ukončili už po skončení druhej svetovej vojny počas veľkolepej púte v Ľutine. 23

Prešovský biskup P. P. Gojdič, OSBM a gréckokatolícke duchovenstvo sa v období Slovenskej republiky postavilo na obranu utláčaných a prenasledovaných. V liste chargé d´affaires G. Burziovi zo dňa 16. mája 1942ostro odsúdil deportácie židov a upozornil na krutosti, ktorých sa dopustili príslušníci HG na bezbranných židoch. Navrhol odstúpenie prezidenta J. Tisa alebo ak si to okolnosti vyžadujú aspoň jeho laicizáciu, keďže hrozilo, že vina za tieto ukrutnosti voči Židom padne na celú katolícku cirkev.24

V obrane Židov sa vyznamenali mnohí gréckokatolícki duchovní. Medzi nimi aj o. Michal Mašlej, vďaka ktorému sa len v Oľšavici zachránilo niekoľko desiatok ľudí, odsúdených na smrť v koncentračných táboroch. Dospelí, ale aj deti sa skrývali v horách. Hlad a zima ich prinútili zísť do dediny. Skrývali ich, kde sa dalo – v senníku, na povale, v drevárni alebo v komore... Všetci, ale prežili. Za svoju činnosť v prospech ohrozených ľudí bol vyznamenaný Československou vojenskou medailou za zásluhy I. stupňa v roku 1947 a titulom „Spravodlivý medzi národmi“ in memoriam v roku 1999. Gréckokatolícke farské úrady sa na mnohých farnostiach stali štábmi partizánskych odbojových skupín25. Biskup P. P. Gojdič, OSBM sa v roku 1944 počas púte v Ľutine stretol s partizánmi, ktorých približne 50 pristúpilo k sviatosti zmierenia a biskup P. P. Gojdič, OSBM ich podporil aj finančným darom.26

Blížiaca sa Červená armáda tlačila pred sebou aj veľké množstvo utečencov, medzi ktorými bolo aj duchovenstvo s rodinami. Biskup P. P. Gojdič, OSBM spolu so svojimi kňazmi sa usiloval týmto utečencom pomôcť v ich krajnej sociálnej núdzi. Pre všetky farské úrady vydal usmernenie, v ktorom požiadal kňazov Prešovského biskupstva aby na farskom úrade uvoľnili aspoň jednu izbu a tak ponúkli pomoc kňazovi a jeho rodine v ťažkej situácii. „Vmyslime sa drahí oltárny Bratia, do ich strašnej situácie, a to čo by sme v takom položení žiadali pre seba, urobme teraz pre nich.“27 Na otca biskupa sa s prosbou o pomoc obrátilo približne 120 duchovných aj s rodinami, z ktorých 58 sa mu podarilo umiestniť vo farnostiach Prešovského biskupstva. Utečencom zabezpečoval doklady, stravu, oblečenie ako aj základné hygienické potreby.28

Samotné bojové operácie na území Slovenska spôsobili aj nemalé hmotné škody na majetku Gréckokatolíckej cirkvi. Bombardovaním bola poškodená budova seminára, sirotinec, ale aj biskupská rezidencia. Podľa správy otca biskupa zo septembra 1944 bol najžalostnejší stav na dedinách na východnej hranici v okresoch Medzilaborce, Svidník, Bardejov, Stropkov, kde boli dediny vypálené, alebo pre stále prestrelky a bombardovanie úplne prázdne. Obyvateľstvo sa skrývalo v horách alebo bolo na úteku.29

********
Gréckokatolícka cirkev v rokoch 1939-1945 zaujala odmietavé stanovisko k nacistickej ideológii, ktorá sa snažila rozdeliť ľudstvo podľa príslušnosti k jednotlivým rasám a národom. Reprezentovaná svojim biskupom sa postavila na obranu menšín a duchovenstvo sa zapojilo aj do aktívneho odboja. Biskup P. P. Gojdič, OSBM ukázal veľkosť svojej osobnosti pri obrane utláčaných a pomoci ľuďom v núdzi. Napriek všetkým negatívam režimu Slovenskej republiky a napätiu, ktoré bolo badať vo vzťahu ku Gréckokatolíckej cirkvi kvôli podpore gréckokatolíkov Slovákov zo strany štátu, musíme konštatovať, že táto podpora sa neminula účinku a priniesla zásluhou činnosti spolku Jednoty sv. Cyrila a Metoda vzrast duchovnej a kultúrnej úrovne všetkých gréckokatolíkov.

*********
Príspevok odznel na medzinárodnej vedeckej konferencie Slovenská republika 1939 -1945 očami mladých historikov (14. - 15. 4. 2005), organizovanej Fakultou humanitných vied Univerzity Mateja Bel a Ústavom vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

spracované podľa: http://www.druhasvetova.sk

*********
1 Porov. ŠTURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989. Prešov 1999, s. 63.
2 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, inv. č. 74, sig. 20/1939. Oznámenie o ustanovení Apoštolskej administratúri z nunciatúri v Budapešti č. 2213/1939 zo dňa 13. apríla 1939.
3Porov. Schematizmus Prešovskej eparchie 1944, s. 113.
4Tamtiež, s. 112.
5Tamtiež.
6 Porov. ŠTURÁK, P.: Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM (1888 – 1960 ). Prešov 1997, s. 51-52. 272
7 AGKB Prešov, sign. 8, Prezidiálne spisy, rok 1939. Pastiersky list o rasizme a medzinárodnej situácii č. 400/39. Prešov, 25. januára 1939.
8 Porov. S úzkostlivou starostlivosťou. O postavení katolíckej Cirkvi v Nemecku. In: Encykliky Pia XI. (preklad Dr. M. Salatňay). Trnava 1937.
9 SNA Bratislava, fond (f.) 209, kr. 290. List prezídia policajného riaditeľstva v Prešove č. 7.764/39 prez. zo dňa 22. decembra 1939.
10 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, inv. č. 76, sign. 21, rok 1941. Správa o založení Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach. Schválenie stanov Jednoty zo dňa 17. mája 1941.
11 Porov. SIROCHMAN, E. – ZAJACOVÁ, S.: Ján Murín v srdciach zakotvený. Košice 2002, s. 27-28.
12 SNA Bratislava, f. 209, kr. 290. List Ministerstva zahraničných veci Slovenskej republiky č. 9690/1939 zo dňa 18. augusta 1939.
13 „Beatissime Pater! Infrascipus ad pedes Sanctitatis Vestrae provolutus profundissima venerantia et humilitate ferventissime exorat, ut ab administratione Dioecesseos Fragopolitanae /Presoviensis/ necnon Administraturae Apoastolicae Mukacensis - clementissime liberaretur. Propter mutatas circumstantias et politicas et dioecesanes necnon privatas meas bonum Dioceseos omnimoefflagitat, ut in locum infrascripti constituatur homo manus fortioris et fiduciam Gubernii absolute habens. Itero et itero preces meas humillimas et cum osculo SS. Pedum emorior Sanctitatis Vestrae filiorum minimus. Paulus Gojdic, OSBM, m.p.“ AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, inv. č. 74, sign. 51, rok 1939. Žiadosť o uvoľnenie z vedenia eparchie č. 51/1939 zo dňa 22. novembra 1939.
14Porov. J. E. Pavel Gojdič ČSVV. K jeho dvadcaťročnému jubileju so dňa jep. Posvjaščenija. Prešov 1947, s. 104.
15 SNA Bratislava, f. 209, kr. 290. Hlásenie o sledovaní otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM počas jeho návštevy Bratislavy v dňoch 10. – 14. marca 1941.
16 Porov. SZEKELY, G.: Totalitne praktiky národného socializmu na Slovensku voči Gréckokatolíckej cirkvi. Archív autora.
17 SNA Bratislava, f. 209, kr. 290. List policajného riaditeľa Prezídia policajného riaditeľstva v Prešove č. 5900/1939 zo dňa 11. septembra 1939.
18 SNA Bratislava, f. 209, kr. 290. List MŠaNO č. 27.059/39-V zo dňa 11. októbra 1939.
19 SNA Bratislava, f. 209, kr. 290. List Gréckokatolíckeho biskupského ordinariátu v Prešove č. 274/1939 zo dňa 22. októbra 1939.
20 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, inv. č. 74, sig. 34, rok 1939. List otca biskupa P. P. Gojdiča, OSBM zo dňa 15. septembra 1939.
21 Porov. ŠURÁK, P.: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989. Prešov 1999, s. 52.
22 Porov. POTAŠ, M.: Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla Gojdiča, OSBM. Prešov 2001, s. 94.
23 Porov. J. E. Pavel Gojdič ČSVV. K jeho dvadcaťročnému jubileju so dňa jep. Posvjaščenija. Prešov 1947, s. 142-144.
24 Porov. KAMENEC, I. – PREČAN, V. – ŠKORVÁNEK, S.: Vatikán a Slovenská republika (1939-1945). Dokumenty. Bratislava 1992, s. 124-125.
25 Porov. MAŠLEJ, J.: Michal Mašlej (1903-1986). In: BABJAK, J.: Zostaly verný IV. Košice 1999, s. 80-84.
26 Porov. POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 110.
27 Porov. POTAŠ, M.: Dar lásky. Prešov 2001, s. 345.
28 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, inv. č. 79, sig. 55, rok 1944. Zoznam umiestnených duchovných – utečencov v prešovskej eparchii.
29 AGKB Prešov, Prezidiálne spisy, inv. č. 79, sig. 49, rok 1944. Hlásenie biskupa Gojdiča o vojnových pomeroch v Prešove a škodách na cirkevných objektoch spôsobených bombardovaním.