Blahoslavený vladyka Pavel (1888-1960) - Muž zlatého srdca

 

Pri krste dostane meno Peter. Príznačne. Rozhodne sa pre kňazstvo. Neskôr, už ako kňaz, vstupuje do Rádu sv. Bazila Veľkého a prijíma rehoľné meno Pavel. Je láskavý, pozorný a má rád ľudí.. Nazvú ho „mužom zlatého srdca“. A hoci sa nerád háda ako biskup mnohokrát dvíha hlas voči nespravodlivosti. Zatknú ho a obvinia z velezrady. Mučia ho. No on vytrvá až do konca.

Blahoslavený Peter Pavol Gojdič.
V roku 1926 je menovaný apoštolským administrátorom prešovskej eparchie. „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených“, vytyčuje si program a začína pastierskym listom k 1100. výročiu sv. Cyrila a Metoda. Veľmi miluje svoj východný obrad. O rok nato je ustanovený za biskupa s titulom harpašský /Ecclasiae Harpasenae – Malá Ázia/. Konsekrácia sa uskutoční  v Chráme sv. Klimenta v Ríme na sviatok Zvestovania Panne Márii. Jeho biskupské heslo znie „Boh je láska, milujme ho!“ Počas súkromnej audiencie mu pápež Pius XI. daruje zlatý kríž so slovami „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v tvojej biskupskej službe“. Prorocké slová. Budúcnosť im dá za pravdu. Do bodky.
 

Eucharistia, úcta k Božskému Srdcu a Panna Mária Klokočovská sú jeho duchovnými piliermi. Zriaďuje nové farnosti. Stavia sirotinec v Prešove. Zakladá gréckokatolícke gymnázium.  Podporuje učiteľskú akadémiu, seminár, internáty ... Vydáva časopis Blahovistnik, Da prijdet carstvije Tvoje. Podporuje vydavateľstvo Petra.
 

V januári 1939 píše list svojim kňazom. Varuje ich.  „Terajší, uvedomelý nacionalista sa nevie spriateliť s myšlienkou, že každý človek, či je biely alebo čierny, Tatár alebo Turek, je rovnakým stvorením Božím, a preto má rovnaké právo na život a na všetko, čo je mu milé, či už to je rodná reč, vzácne zvyky alebo starobylé milé tradície. (...) Milovať svoje, to neznamená nenávidieť cudzie, to nedáva nikomu právo robiť inému krivdu, škodu, roztrpčovať, ujarmiť svojho blížneho. (...)“  V apríli je menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. Pod vplyvom zložitých okolností Gojdič žiada  pápeža o abdikáciu. Pius XII. abdikáciu neprijíma. Naopak! Ustanovuje ho za prešovského sídelného biskupa. 8. augusta 1940 je v Prešove slávnostne intronizovaný.
 

V čase, keď Slovenský štát prijíma tzv. Židovský kódex a začína s transportami Židov, biskup Gojdič opäť píše list. Tentokrát vatikánskemu chargé d’affaires  v Bratislave. A opäť varuje.  „Hlboko nás zarmútili krutosti, ktorých sa dopustili pri deportácii židov na východnom Slovensku orgány takzvanej Hlinkovej gardy, poverené vykonávaním nariadenia o deportácii nešťastného židovského ľudu. Barbarstvá páchané na tomto biednom ľude prevyšujú každú nehumánnosť a pripomínajú nám činy komunisticko-boľševické v Rusku, Španielsku a v Mexiku. Zmienené pomery sú veľmi zarmucujúce i pôsobením zvláštnych okolností; hovorí sa, že sa násilnosti páchané na Slovensku vyvolávajú zámerne, aby sa pred verejnou mienkou dokázalo, že ku zmieneným krutostiam nedošlo ani v Maďarsku, kde vládne protestant, tým menej v Nemecku, kde vládnu svetské osoby, navyše príslušníci národnosocialistickej strany, ale jedine na Slovensku, kde je na čele vlády katolícky kňaz, kde popredné miesta má v rukách klerikálna strana pomenovaná podľa apoštolského pronotára Hlinku. ... Preto som pokladal za svoju povinnosť podať vznešenej Apoštolskej nunciatúre ... správu o tej veci ...  ponížene prosím, aby ráčila láskavo dosiahnuť u Sv. Apoštolskej Stolice, že by táto svojim milostivým zásahom primäla veľadôst. pána prezidenta našej republiky, ako katolíckeho kňaza k tomu, aby sa zastavili hore spomenuté ukrutnosti páchané na židoch ...
Keby toto nebolo možné, nech Svätá Stolica ráči vyzvať veľadôst. pána prezidenta, aby sa vzdal svojho úradu a odovzdal ho svetskej osobe, nech ódium z uskutočňovania nariadení tzv. „židovského kódexu“ nepadne na hlavu katolíckeho kléru, resp. na celú katolícku cirkev. Ak by si však vyžadovali okolnosti a záujmy cirkvi, ako aj odvrátenie väčšieho zla ohrozujúceho blaho cirkvi, aby veľadôst. pán prezident Tiso ostal na svojom mieste a vykonával prezidentský úrad, bolo by potrebné, aby bol nútený vrátiť sa do svetského stavu, a tým by sa dokázalo, že cirkev rozhodne nesúhlasí s hore spomenutým zaobchádzaním vlády so židmi.“ (3)
 

Košický rabín Jossi Steiner (2) svedčí, že biskup Gojdič, počas vojnových rokov, mnohých Židov pokrstil a ukrýval. Nabádal aj iných, že je ich kresťanskou povinnosťou robiť takisto. Okrem toho dal pokyn kňazom v prešovskej gréckokatolíckej eparchii, aby poskytovali podľa svojich možností pomoc rasovo prenasledovaným.

Ale vrchol golgoty ešte len prichádza. S nástupom komunizmu. Biskup Gojdič odmietne zrieknuť sa katolíckej viery a jednoty s pápežom. Odmieta prestúpiť aj s veriacimi na pravoslávie.  Gojdič prehlási (1) „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená“. V roku 1950 je gréckokatolícka Cirkev postavená mimo zákon a biskupa zatknú. Vo vykonštruovanom procese spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom je odsúdený na doživotie za vlastizradu. Ruzyň, Valdice, Ilava, Leopoldov. Psychický nátlak a ponižovanie. Najpodradnejšie práce. No on sa nesťažuje. Komunistom sa nepodarí zlomiť ho. A hoci počas vyšetrovania po niekoľkomesačnom mučení podpísal vnucované zápisnice, neskôr svoj podpis odvolá. Spoluväzňovi povedal, že v tej chvíli bol ochotný „podpísať všetko, okrem zrieknutia sa Boha“(1).

 

Na sústavné návrhy komunistov stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Česko-Slovensku a môcť sa vrátiť do biskupského paláca, nikdy nepristúpi. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej Antonínom Zápotockým mu zmiernia trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Vtedy má biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav je zlý. Ďalšie žiadosti o amnestiu, vzhľadom na zdravotný stav a vek, sú zamietnuté. Gojdič prijíma svoj údel ako vôľu Božiu. „Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech On rozhodne“(1), povie. Pri príležitostí jeho 70-tín mu do väzenia posiela telegram pápež Pius XII. Ubezpečuje ho, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Veľké povzbudenie!
 

Boh dopustí, ale neopustí. O umierajúceho biskupa sa postará spolubrat Alojz Vrána. Vladyka Pavel umiera 17. júla 1960, v deň svojich narodenín. Tak si to želal a Boh mu toto želanie splnil. Má 72 rokov. Umiera na následky mučenia a zlého zaobchádzania. Pochovajú ho na väzenskom cintoríne v Leopoldove. Bez mena a bez pôct. Pod číslom 681.

4. novembra 2001 pápež Ján Pavol II. na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlási Petra Pavla Gojdiča za blahoslaveného ako mučeníka viery. V roku 2008 mu v Yad Vashem udelia titul Spravodlivý medzi národmi. Pozostatky blahoslaveného rusínskeho gréckokatolíckeho biskupa a mučeníka Gojdiča sú uložené v kaplnke Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove.

„Celé peklo povstalo proti mne, ale žiadna pekelná sila nevyrve mi zo srdca moju dôveru v Teba, lebo Ty si dobrý a laskavý Boh a silný Pán“. (5)
 

Link: http://www.postoy.sk/node/4552

 

Zdroje:
1. http://www.gojdic.wbl.sk/
2. http://spravy.pravda.sk/rabin-biskup-gojdic-preukazal-odvahu-dsm-/sk_domace.asp?c=A080121_122942_sk_domace_p12
3. http://www.postoy.sk/gojdic_vatikanu
4. http://www.upc.uniba.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=540:bl-peter-pavol-gojdic&catid=69:profily-svatych&Itemid=65
5. http://test.grkatpo.sk/?pavol_peter_gojdic
IN: Poznačili storočie. Post scriptum 2011.