Bleskový rozhovor s Denisou Margétovou - hosťom besedy ZIRS v Bratislave

Predstavte nám v krátkosti históriu rusínskych obci na Horehroní?
Čiastočné, ale veľmi riedke osídlenie existovalo na Horehroní už skôr. Gemer, ktorého súčasťou bolo aj gemerské Horehronie však najviac ovplyvnila valašská kolonizácia (14. – 17. stor.). Na Horehronie sa tak dostali Rusíni a na valašskom práve vznikla väčšina obcí. Rusíni boli pre Horehronie okrem etnického, aj náboženským elementom. Východný obrad sa však nezachoval na celom území. Na západné obce mala silný vplyv reformácia, neskôr katolizácia. Kým západná časť prišla v tomto období o východný obrad, na východe sa napriek tomu dodnes zachoval.

Čo bolo predmetom Vášho výskumu a akými metódami ste pracovali?
Hlavným cieľom bolo analyzovať stopy rusínskeho osídlenia na Horehroní na základe historických a náboženských súvislostí, tradičnej ľudovej kultúry, dialektu a vlastných mien. Snažila som sa dokázať, že Rusíni na Horehroní, nepatria len do minulosti, ale že sa s ich vplyvom možno stretnúť aj v 21 stor. Pracovala som s teoretickými prameňmi. Informácií o Rusínoch na Horehroní je však pomerne málo, preto som prácu dopĺňala vlastným výskumom – rozhovormi s informátormi.

Ako ovplyvňovali Rusíni národné povedomie na Horehroní?
Dnes sa o národnom povedomí v súvislosti s Rusínmi na Horehroní dá len ťažko hovoriť. Horehronie v náboženskom ohľade silno ovplyvnila latinizácia, v ohľade národnom to bola v priebehu histórie maďarizácia, potom slovakizácia. Preto dnes o povedomí možno hovoriť najmä v náboženskom ohľade, aj to len na hornom Horehroní. Osobne ma mrzí, že sa nielen Rusíni, ale aj iné etniká, ktoré dotvárali ráz Horehronia, opomínajú. Ja osobne rusínstvo v sebe, aj na Horehroní cítim. Najviac si ho uvedomujem v oblasti ľudovej kultúry, kde sa zachovalo množstvo špecifík poukazujúcich na rusínsku kolonizáciu v oblasti.

Na besede ste spomínali prebiehajúci konflikt medzi veriacimi gréckokatolíckej cirkvi. Čo je podstatou tohto sporu? Je to spor generačný?
Jablkom sváru je liturgický jazyk. Začiatkom 90-tych rokov odmietol gréckokatolícky kňaz v Telgárte slúžiť omše v cirkevnoslovančine. Podobná situácia nastala aj v Šumiaci. Po r. 1989 sa tu vrátili k uniatizmu rodiny, ktoré po jeho zákaze v 50-tych rokoch prešli do rímskokatolíckej farnosti a zvykli si tam na slovenské omše. Preto kňaz, aby vyhovel aj tejto skupine veriacich prestal slúžiť cirkevnoslovanské omše. Vzniesla sa však vlna nespokojnosti a v Šumiaci i Telgárte sa zvýšil počet pravoslávnych veriacich. Na rozdiel od telgártskej farnosti, šumiacky kňaz na situáciu zareagoval a obnovil omše v oboch jazykoch. Nepoznám aktuálnu situáciu v Telgárte, ale mám pocit, že zmena sa tu prijala ľahšie ako v Šumiaci, kde je dodnes medzi milovníkmi slovenčiny a cirkevnoslovančiny spor. Tí prví sa poväčšine identifikujú ako Slováci, druhí ako Rusnáci. Nedá sa hovoriť o probléme generačnom. V oboch táboroch sa nájdu ľudia všetkých generácií. Je to o možnosti voľby. V poslednom období však pozorovať čiastočné zlepšenie situácie. Dočasne spravuje šumiacku farnosť kňaz z Telgártu, a preto nie je možné robiť stále oba druhy omší. Snaží sa vytvoriť medzi oboma skupinami veriacich tolerantnejšiu atmosféru, preto sa slovenská a cirkevnoslovanská liturgia strieda, čo spôsobuje, že si aj početnejší (majú približne tri štvrtiny z celkového počtu) „Slováci“ viac začali zvykať na „rusnácku“ omšu.

S akými reakciami hodnotiteľov svojej bakalárskej práce ste sa stretli?
Veľmi ma potešilo, že sa práca stretla s pochopením a uznaním u hodnotiteľov na fakulte, ale aj mimo nej. Písať o Rusínoch na Horehroní som do istej miery vnímala ako výzvu, keďže sa na toto etnikum v súvislosti s Horehroním pri písaní rôznych prác pozabudlo. Cítila som, že sa otvorila nová téma, medzi čitateľmi práce to zarezonovalo, čo ma teší. Je to však téma oveľa širšia ako len to, čo sa zmestilo do bakalárskej práce. Preto sa chcem problematike určite venovať ďalej.

Ďakujem pekne za rozhovor a v mene Rusínov, aj za otvorenie zabudnutej témy.

-jl-