Bojová cesta Vasiľa Mochnackého

Kapitulácia Nemecka ho zastihla so svojou jednotkou pri Kroměřiži. Aj napriek tomu, že sa oficiálne skončila vojna, československí, rumunskí a sovietski vojaci na Morave ešte niekoľko dní zvádzali boje s fašistami a medzi nimi aj skúsený vojak Vasiľ Mochnacký z Bogliarky. Výraz skúsený je na mieste, pretože jeho cesta v boji za slobodu začala v deň vypuknutia Slovenského národného povstania. Narodil sa 21. mája 1921 v Bogliarke v okrese Bardejov. Po vyštudovaní hájnickej školy v Liptovskom Hrádku sa dlho neohrial ako lesník v Lukove a 1. októbra 1943 narukoval k 2. rote 5. pešieho pluku do Levoče. Neskôr po výcviku ho poslali do účtovníckeho kurzu a tak ako účtovník na hospodárskej správe pluku si veru nemohol sťažovať na vojenskú službu. V lete 1944 všetci už vedeli, že sa niečo chystá, pretože len k samotnému pluku do Levoče bolo postupne povolaných okolo dvetisíc záložníkov.

Večer 29. augusta 1944 prišiel rozkaz nastúpiť a velitelia ich stručne oboznámili s udalosťami na Slovensku a s tým, že pluk sa zapája do povstania. Na základe dobrovoľnosti mnohí sa rozhodli odísť domov a nebojovať. Väčšina pluku sa však na nákladných autách odsunula do Popradu. Na veliteľstve v Poprade jednotku odvelili na horný tok Hrona na vytvorenie obrany pred postupujúcimi Nemcami. Teraz už príslušníci 1. Československej armády na Slovensku svoju prvú povstaleckú noc prežili pod lesom pri Hranovnici neďaleko Popradu. Ráno prešli cez Nízke Tatry do údolia Hrona, kde sa stretli s nepopisateľným chaosom. Pred Nemcami tu ustupovali dezorientovaní slovenskí vojaci a s nimi veľké množstvo civilistov. Spomína, ako do toho chaosu vstúpil legendárny povstalecký veliteľ kapitán Staňek a prevzal velenie. Takmer dva mesiace pod jeho velením odrážali útoky nemeckých vojsk pri Telgárte, a dokonca na niekoľko dní dobyli Nemcami obsadený Telgárt späť.

25. októbra1944 už neboli viac schopní odolával obrovskej presile a tak posledným fungujúcim vlakom ustupujú na Banskú Bystricu. Je mu jasné, že idú v ústrety Nemcom a tak s ďalšími priateľmi vyskakuje z vlaku. Pod vedením Janka Krajeca putujú lesmi do Štitníka, odkiaľ pochádzal. V Štitníku ešte neboli Nemci a tam mu dali civilné šaty a vystavili falošnú legitimáciu. Cestami necestami cez Spišskú Novú Ves, Levoču a Prešov dorazil peši, občas na povoze do rodnej obce. Mal šťastie a nikde ho po ceste nekontrolovali. Jeho druhovia z vlaku skončili v nemeckom zajatí a v koncentračných táboroch v Rakúsku, mnohí z nich sa domov nikdy nevrátili.

Po prechode frontu sa vo februári 1945 prihlásil ako dobrovoľník do československej armády. 28. februára 1945 narukoval v Poprade k 7. údernému práporu 4.československej samostatnej brigády. Súhrou osudu sa opäť dostal na výcvik do Levoče, kde v októbri 1943 začínal svoju vojenskú pút. Po ťažkých bojoch pri Bobrovci, Martine, Polome, Strečne... sa v máji 1945 prebojoval prápor na Moravu, kde 11. mája 1945 aj preň zazneli posledné výstrely najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva. 17. mája 1945 sa zúčastnil slávnostnej vojenskej prehliadky v Prahe, ale jeho vojenská služba neskončila. V júli jeho rota je odvelená do Dunajskej Stredy na ochranu pohraničia a v novembri do Dolného Kubína. Z Dolného Kubína sa desiatnik Vasiľ Mochnacký 6. februára 1946 vracia do civilu k svojmu lesníckemu povolaniu.

V roku 1948 ho poslali do Strednej rybárskej školy vo Vodňanoch v ČR. Po návrate sa oženil a usadil v Kružlove, kde žije s manželkou dodnes. Rybárstvu sa nakoniec nevenoval a pôsobil ako lesník v Lukove, Kružlove a viac ako dvadsať rokov ako riaditeľ lesného závodu Slanec, odkiaľ v roku 1981 odišiel do dôchodku. Vo svojich 83 rokoch sa s ťažkým srdcom rozlúčil aj so svojím celoživotným koníčkom a v minulom roku predal aj svoje poľovnícke pušky. Je dlhoročným funkcionárom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a k množstvu jeho medailí a vyznamenaní v týchto dňoch pribudli ďalšie. S pribúdajúcimi rokmi prajeme pánovi Vasiľovi Mochnackému pevné zdravie a veľa radosti v kruhu rodiny.