Bolestné spomienky na vysťahovanie z Blažova: Nikto sa nás nič nepýtal

Obec Blažov (okr. Sabinove) ostala spolu s Čertežom a Blažovskou Dolinou už len v spomienkach a historických dokumentoch. V Levočských vrchoch, na miestach, kde kedysi stáli, bol dlhé roky priestor vojenského pásma. Domovy im vzali, ale nie spomienky.

 

TICHÝ POTOK. Mária Iľaščíková má 77 rokov. Žije v Tichom Potoku, pochádza však z Blažovskej Doliny. Z obce, ktorá už dnes neexistuje.

 

Bolo to v 50. rokoch minulého storočia. V lesoch Levočských vrchov určil vtedajší režim priestor na vojenské pásmo. Podľa archívnych prameňov „ako hlavný dôvod presídlenia bolo uvádzané, že ide o obranu štátu.“

 

Na samotné sťahovanie si Mária spomína veľmi živo. Mala vtedy 13 rokov.

 

„Bolo to niečo strašné, veľmi strašné. Nikto, kto to neprežil, si nevie ani len predstaviť, o čom to bolo. Máš svoje živobytie, domček, pole. Ľudia robili a žili z toho, čo získali. A zrazu niekto príde a vysťahuje ťa. Neboli to žiadne jednania, pohovory sa nerobili,“ spomína na vtedajšie spôsoby režimu.

 

Trinásťročné dievča tieto okamihy intenzívne prežívalo. Písal sa rok 1952, bol koniec školy, na sklonku júna. 

Na naloženie a balenie vraj nebol zvlášť čas, skrátka ich naložili.

 

„Žiadne pohovory, ľudia sa aj bránili, ale nepomáhalo im to. Jednoducho prišli vojaci s autami, naložili a vyviezli,“ hovorí Iľaščíková.

 

Tí vysťahovaní to nemali v nových domovoch vždy jednoduché. „Častokrát na nich kričali – ako si sa mi tu strčila do dvora? Mali to veľmi ťažké, niektorých prijali, niektorých nie. Nikto sa však neprisťahoval len tak, lebo chcel.“

 

Pokúsili sa o návrat

Vysťahovaní sa však „neodstrihli“ úplne, naopak, stále sa snažili byť v obraze. „Tí ľudia aj spoza hraníc sledovali, čo sa deje, počúvali rádio, a tak si to vyrátali, že sa po dvoch rokoch vrátia. Stalo sa, objednali si autá a raz v noci sa vrátili. Avšak nie všetci.“

 

Niektorí sa za ten čas už usadili, kúpili si domy. Najviac ľudí presťahovali do Hencoviec, mnohých do Sobraniec, Sabinova či Lipian, ale i blízkych obcí – Tichého Potoka, Brezovice, Torysy, Krivian, Orkucian, Šarišských Michalian, Lúčky, niektorí ostali v Kendiciach.

Domy zrovnali so zemou

Pri svojom návrate s nimi už vtedajší mocnári začali komunikovať.

 

„Potom s nimi už jednali inak, dobre. Škoda, že tak neurobili už predtým. Režim im vybavil v Žakovciach pozemky a postavili im tam domy. Ľudia si sami na ne chodili robiť, platili ich, kým si tie domy nepostavili.“

 

A ako dodáva, keď príbytky postavili, už Blažov opustili navždy. Prišli buldozéry a niekdajšiu obec i blízke osady zrovnali so zemou.

 

Dnes sú na tých miestach lúky a stromy. Lokalita patrila roky do vojenského pásma Javorina.

 

Na niektorých miestach sú ešte pozostatky z pivníc či posledné rozpadajúce sa torzá obydlí.

 

Cerkov odpálili

Máriina rodina ostala žiť v najbližšej obci, ktorú sťahovanie nezasiahlo. V Tichom Potoku.

 

„Otec robil vo vojenských lesoch kočiša. Hovorilli mu, aby nešli nikam, vraj koho ku koňom len tak zoženú?“ spomína.

 

Jej rodičia žili v Blažovskej Doline, 3 km od Blažova. Dolina bola podstatne menšia, aj do cerkvi chodili do Blažova. Dnes už na jej mieste stojí len kríž.

 

„Len pred prevratom ju vystrelili, podmínovali ju. Bola krásna, velikánska. Blažoviani hovorievali, že keby ju neboli odstrelili, tak by sa tam vari aj boli vrátili a opravili ju.“

 

Spomienky na grófku

Pani Mária si živo spomína aj na krásny kaštieľ, ktorý mali v Blažovskej Doline. Vraj na jednej strane vlastnili lesy miestni obyvatelia, na strane patrili grófke. Tá vlastnila i honosnú budovu.

 

„V Blažovskej Doline bol krásny kaštieľ, fontána, jednoducho veľká paráda. Z Maďarska tam chodievala grófka, v kaštieli mala vodovod, krásne kúpeľne,“ zaspomínala.

 

Keď však prišli Nemci, vraj sa to raz od kahanca chytilo a začalo horieť. Pre Nemcov vraj chodili varievať aj ženy z Doliny.

 

Kaštieľ i okolie vraj bolo vždy krásne, čisté a upravené. „Keď to vyhorelo, už sa o to nemal kto starať, prebrali to vojenské lesy, všetko skrachovalo.“

 

Raz do roka sa stretávajú

Ani po rokoch spomienky na vtedajšie časy neblednú. „Niektorí si mysleli, že vysťahovaným dali neviem čo. Ale predstav si, že máš niečo, čo si ťažko nadobudol za celý život a zrazu ťa len tak vysťahujú...“ spomína so smútkom Mária.

 

V súčasnosti sa na mieste každý rok v auguste stretávajú rodáci a ich potomkovia. Na mieste vybudovali kaplnku, tam, kde kedysi stál chrám, je dnes na znak drevený kríž.

 

Dnes na miestach niekdajších obcí a života v nich už ostala vo vrchoch len tichá príroda a bolestné spomienky.

 

 

Autor: Mária Pihuličová

 

Zdroj: http://sabinov.korzar.sme.sk/c/8152703/bolestne-spomienky-na-vystahovanie-zblazova-nikto-sa-nas-nic-nepytal.html