Bývalému pétépákovi Mikulášovi Ridošovi dodnes nikto nepovedal, prečo tridsať mesiacov nosil čierne

Sedemdesiatpäťročnému pánu Miku­lášovi Ridošovi z Humenného, rodákovi zo Stakčínskej Roztoky, sa ešte aj dnes tisnú do očí slzy, keď si spomenie na vojenčinu. Keď sa v apríli 1951-ho roku dostavil spolu s ostatnými mládencami na "asentírku", netušil, čo mu osud nachys­tal. "Vyšli sme von na dvor. Zrazu prišiel akýsi dôstojníček a pýtal sa na Ridoša. Veru, tu som. Tak poďte so mnou, povedal. V školskej triede na poschodí sedela komisia. Začali sa ma vypytovať na rodinu. Že koho mám za hranicami. Môj bratranec ušiel v 49-tom roku, aj tetu, maminu sestru, som mal v Amerike. Riadne ma vyobracali. Odpovedal som popravde. Všetko si pozapisovali. Pätnásteho mája som dostal povolávací rozkaz," rozpráva pán Ridoš. A tak sa začala jeho "pétépácka" odysea. "Nikto o ničom nevedel. Z našej dediny som bol prvý pétépák. Nastúpil som do vlaku bez toho, aby som vedel, kam až docestujem. Odviezli ma do Mimoňa, až za Českú Lipu. V Liberci na nás čakalo vojenské auto. Čata chlapov sme bývali v jednej izbe v bývalých maštaliach narýchlo prer­obených na ubytovne. Stále sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Až kým nám neukázali čierne výložky," hovorí pán Ridoš. Po dvadsaťjednodňovom prijímači a následnej prísahe zobudil o štvrtej ráno mladých odvedencov budíček. "Autom nás odviezli na stanicu, kde nás naložili do "dobytčákov" a vystúpili sme až v Moste. Po dvoch dňoch nás podelili, kde koho. S našou čatou som sa dostal do Domažlíc," spomína pán Ridoš. Ocitol sa na stavbe. "Väčšinou boli medzi nami študenti, právnici, synovia podnikateľov, farári. Z nadriadených sa nikto s nami nebavil. Žiadne vysvetľovanie, žiadne odporovanie. Mnohí z nás sa cítili ako trestanci, veď sme nikomu nič neurobili. Pridelili nás k jednotlivým majstrom. Dostal som sa k železiarom. Robili sme armatúry. Pracovali sme od šiestej ráno do druhej, na úkol." Výhodou podľa slov pána Ridoša boli dôstojníci, poväčšine bývalí frontoví vojaci, ktorí mali pochope­nie. Až neskôr prišla nová garnitúra mladých dôstojníkov, ktorí prehnane dbali na disciplínu a dokazovali svoju moc. Cestovanie pána Ridoša s čiernymi výložkami po republike sa však ešte neskončilo. "Po troch mesiacoch nás poslali do Boru u Tachova, na hranicu. Deväť mesiacov sme po piatich chlapoch bývali v maringotkách. Na stavenisku nebolo ničoho. A všade dookola les. Stavali sme kasárne. Tam som bol až do odchodu do civilu." I ten prišiel až po nepríjemných udalostiach. "Mal som končiť v máji 53-ťom. Namiesto toho - nástup! Prečítali nám paragraf 39, odstavec si už nepamätám, že sa nám služba predlžuje. Dokedy? Vraj na dobu neurčitú. Nikto z nás nevedel, kedy sa dostaneme domov. Až keď sme v novembri dostavali kasárne a nastúpili do nich noví regrúti, pustili nás," spomína pán Ridoš na mesi­ace, ktoré boli najťažšie a najdl­hšie. Je pravda, že za "nútenú prácu" dostávali pétépáci plat, ale pán Ridoš hovorí: "Platili nás ako chceli, podľa stanovenej normy. Mesačne nám sťahovali osemsto korún za stravu a šatstvo. Spočiatku nám peni­aze vyplácali na ruku, neskôr - aby sme ich všetky nepomíňali a neprepili, veď liter rumu stál vtedy 450 korún - polovicu nám ukladali na knižku. Ale veď aj doma som za ten čas bol zarobil. Išiel by som tam, kde by dali viac. Nebol by som zavretý v kasárňach, v neistote." Pocit vydedencov navyše umocňovalo niekoľko na prvý pohľad možno bezvýznamných skutočností. "Nesmeli sme sa spoločne fotografovať, ani vlast­niť fotoaparát. Nesmeli sme domov napísať číslo útvaru. Nemali sme pri sebe zbraň, všetky boli pod zámkou. Len v čase menovej reformy sme boli v pohotovosti, lebo v Čechách ľudia protestovali. Niekoľko nocí sme spali oblečení, obutí. Aj dovolenky sme mali len podľa zásluh a pracovných výsledkov," tisnú sa pánu Ridošoví slová z úst.

Svojvôľu štátnej moci pocítil pán Ridoš nielen ako pétépák. Správne tuší, že k nálepke "politicky nespoľahlivý" mu pomohlo ešte jedno rozhodnutie. "Odmietol som prebrať zväzácky preukaz. Veď som nepodpísal prihlášku, tak nič nepreberiem, povedal som na mládežníckej schôdzi. Zakázali mi po deviatej hodine večer vychádzať z domu," hovorí. Je presvedčený o tom, že k čiernym výložkám mu dopomohol aj vtedajší predseda emenvé, ktorý s príliš­nou horlivosťou informoval členov komisie o "triednych nepriateľoch". "Doma som raz pomáhal kosiť jednému môjmu kamarátovi, ktorý mal gazdovstvo a tiež bol pétépák. Vypil som si. Stretli sme sa s predsedom, ja s kosou na pleci. Pohádali sme sa. Bol som rozhodnutý, zoťať mu tou kosou hlavu. Našťastie ma ujco odtia­hol. Bol by som si narobil len ďalšie prob­lémy," vysvetľuje pán Ridoš. Finančné odškodnenie pokladá za správne. Ako kompenzáciu za "vydede­nie" zo spoločnosti, za nútenú prácu, za svojvoľné predlžovanie služby, za neisto­tu, za dlhé odlúčenie od rodiny. "On nieje vojak, on je v pracovnom tábore," ukazo­vali na mňa doma v dedine prstom," dodáva pán Ridoš, ktorý na svoju vojenčinu nezabudne do konca života.