Bývalý železničiar hľadá po lesoch samorasty

 

Hoci bývalý železničiar Jozef Marton z Ruského Potoka žije v kraji, kde je stromov nadostač a drevo sa hodnotí hlavne podľa toho, či je alebo nie je vhodné do kozuba, on v ňom vidí fantastické, neraz až bizarné tvary. Po horách chodí rád a vždy mu niečo padne do oka.

 

Samorasty rôznych veľkostí a tvarov vystavoval na letnom festivale v priestoroch sninského kaštieľa.

 

Jozef Marton “ušiel” z mesta do Ruského Potoka pred dvanástimi rokmi. Ako sám hovorí, do ticha. Od roku 1969 pracoval na železnici ako rušňovodič. Po celý čas pracoval s motormi a užil si hluku nadostač.

 

Keď sa rozhodoval, kde na dôchodku relaxovať, voľba padla na prírodu, na hory. „Vrátil som sa do detstva. Po horách chodím, odkedy som sa naučil chodiť,” hovorí.

 

Buk je schopný zázrakov

S úsmevom dodáva, že na dedine je úplné ticho len vtedy, keď je sviatok a polovica dediny je preč.

 

„Žiadny traktor, zvuk uhlovej brúsky, večný kvílivý spev cirkulárky. To je východoslovenský ľudový hudobný nástroj. Spieva v každom dvore,” dodáva žartom.

 

Po horách sa túla rád a často. „Nevyhnutne natrafíte na nezvyčajné, fascinujúce prírodné tvary. Buk je schopný doslova zázrakov. V starých Bukovských lesoch nájdete aj štyri stromy zrastené takým bizarným spôsobom, že sa pri nich musíte pristaviť a obdivovať ich,” hovorí.

 

Najkrajšie kúsky samorastov sa dajú nájsť pri lesných cestách, v sutinách, kadiaľ prešiel buldozér.

 

„Povytŕhal korene stromov zo zeme. Pekné kúsky nájdem pri prerezávke, keď sa odstraňujú nepotrebné konáre či stromy,” vysvetľuje.

 

Nádory sú fascinujúce

Ani „ideálne” stromy, smreky, nerastú rovnako. „V prírode nenájdete dva totožné exempláre. To je pre mňa zaujímavé. Keď niečo zbadám, v duchu vidím, kde a do čoho by som to mohol zakomponovať. Tu v tomto kraji, kde je dreva dostatok, sa hodnotí tak, či je alebo nie je vhodné do kozuba. Mňa však neprestáva fascinovať,” hovorí.

 

Svoje čaro majú nádory na kmeňoch stromov. Jozef Marton má v zbierke takmer dokonalé ucho, smejúcu  či škľabiacu sa ľudskú tvár.

 

Najviac práce dá odstrániť z dreva nepotrebné časti a samorast ošetriť. Bývalý železničiar vie, ako na to a času má dosť.

 

A jeho záľuba má ešte jednu pridanú hodnotu. „Pohyb na čerstvom vzduchu, v prírode. Nesedíte v krčme, pred počítačom. A pritom vidíte toľko krásy,“ uzatvára.

 

Jana Otriová

 

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/7369150/byvaly-zelezniciar-hlada-po-lesoch-samorasty.html