Časopis SAV Človek a spoločnosť: Recenzia knihy I. Popa: Malé dejiny Rusínov

 

Anna Virostková, virostkova@saske.sk

Je všeobecne známe, že Rusíni nikdy nemali vo svojich dejinách vlastný štátny útvar. Ich politické dejiny sú úzko späté s dejinami iných štátnych útvarov. Ivan Pop sa spolu s ďalšími iniciátormi usilovali o uznanie svojbytnosti Rusínov, o autonómiu Podkarpatskej Rusi na Ukrajine. Narazil však na tvrdý centralizmus a unitarizmus ukrajinskej politiky a ideológiu ukrajinského nacionalizmu a preto musel odísť. V roku 1994 odišiel do Českej republiky. Je autorom viacerých kníh o Podkarpatskej Rusi. Vydal Encyklopédiu Podkarpatskej Rusi, Stručnú históriu štátu, Dejiny Podkarpatske Rusi v datech, Podkarpatská Rus, osobnosti její histórie, vedy a kultury a spolu s P. R. Magocsim vydal i Encyklopédiu rusínskych dejín a kultúry. Združenie iteligencie Rusínov Slovenska vydalo I. Popovi tohto roku monografiu Malé dejiny Rusínov, ktorá obsahuje pohľad do histórie Rusínov v celom priereze dejín tejto malej národnostnej menšiny.

Autor pri spracúvaní dejín Rusínov chronologicky začína obdobím praveku, kedy bolo územie Rusínov súčasťou kultúrne homogenného regiónu nazývaného Horné Potisie, dnes Zakarpatská oblasť Ukrajiny (Podkarpastká Rus), časť východného Slovenska, karpatské predhorie juhovýchodného Poľska (Lemkovina), severná časť kraja Maramures v Rumunsku, a taktiež menšie enklávy v srbskej Vojvodine, srbskom a chorvátskom Sreme a v severovýchodnom Maďarsku (Mučoň, Komloška) a svoj bádateľský záber doťahuje do konca 50. rokov 20. storočia.

Značný priestor venuje I. Pop otázke karpatských Slovanov a začleňovaniu územia juhokarpatských Rusínov do Uhorska, ako aj kolonizácii na Podkarpatsku a východnom Slovensku. V nasledujúcich kapitolách sa okrajovo venoval rozpade uhorského kráľovstva po bitke pri Moháči, reformácii a protireformácii, ako aj obdobím protihabsburských vojen druhej polovice 17. storočia. I. Pop neobišiel ani 18. storočie, v ktorom zdôraznil osvietenské obdobie Márie Terézie a Jozefa II. Vyzdvihol najmä reformu školstva a vznik rusínskych štátnych škôl, v ktorých výučba prebiehala v rusínskom jazyku. Vysoko pozdvihol osobnosť Andreja Bačinského, užhorodského gréckokatolíckeho biskupa, ktorý bol poverený v rusínskych stoliciach školskou reformou. Spomenul aj ďalších významných rusínskych vzdelancov z toho obdobia, napríklad Michail Baluďanský, Peter Lodij, Vasilij Kukolnik a ďalší.

Autor je presvedčený, že vlastné politické dejiny Rusínov začínali v dobe rusínskeho národného obrodenia v 19. storočí. Z tohto obdobia vyzdvihol osobnosť Alexandra Duchnoviča – buditeľa Rusínov, ktorý je dodnes považovaný za najvýznamnejšiu osobnosť, na ktorú sa s úctou odvolávajú aj súčasníci. Oceňujem autorove vnímanie historických súvislostí a faktov. Chronologicky neobišiel ani významný historický medzník 1867 – vznik Rakúsko-Uhorska, kde si všímal aj postavenie Rusínov.

Monografia I. Popa je štylisticky rozdelená na 38 kapitol s úvodným slovom Jána Lipinského (za vydavateľa Združenia inteligencie Rusínov Slovenska) a v jej závere je uvedený výberový zoznam použitej literatúry. Celá publikácia obsahuje 137 strán.

Práve 20. storočie je dominantným obdobím Popovej monografie. Prvá svetová vojna zohrala v dejinách jednotlivých národov veľký zvrat, nevynímajúc Rusínov. Predovšetkým koniec prvej svetovej vojny zmenil politickú mapu vo svete. Na základe mierovej zmluvy z 10. 9. 1919 bola Podkarpatská Rus začlenená do Československej republiky, kde sa prakticky celý politický a kultúrny život rusínskej spoločnosti koncentroval. Autor sa v tomto období dotkol aj rusínskych politických strán či volieb v roku 1925, ktoré zaznamenali na Slovensku úplný prepad. Okrem politickej roviny sa I. Pop venoval aj kultúrnej otázky a to jazykovej.

Ďalej autor pokračuje v chronologickej línii bádaním v oblasti druhej svetovej vojny, venuje sa Podkarpatskej Rusi v Československej exilovej politike a doťahuje postavenie Rusínov v povojnovej Európe. Veľký význam pripisuje vzniku Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny, ktorú nazval ochrankyňou práv všetkých „Ukrajincov“. V závere I. Pop konštatuje, že od konca 40. rokov 20. storočia nastupuje v dejinách Rusínov „doba temna“, doba denacionalizácie i etnocídy vo všetkých štátoch, ktoré si rozdelili územie Rusínov.

Na rozdiel od iných neštátnych národov a národností Európy, Rusíni nemajú v susedstve svoj materský štát, ktorý by ich zastupoval na medzinárodnej scéne. Monografiu uzatvára výrokom:  „Rusíni žili, žijú a žiť budú!“

Kniha Malé dejiny Rusínov je zaujímavým dielom, ktoré po rôznych stránkach rozširuje vedomosti pre čitateľov o dejinách Rusínov. Súčasťou celej knihy sú rôzne fotografie významných osobností či dôležitých udalostí a tie ju robia ešte pútavejšou. Vedecko-populárna publikácia je napísaná historickou metódou.
Bezpochyby sa stane významným zdrojom inšpirácií tak pre akademickú a univerzitnú obec, ako i pre všetkých záujemcov, ktorí sa zaujímajú o Rusínov.   

Zdroj: http://www.saske.sk/cas/zoznam-rocnikov/2011/2/5935/
Človek a spoločnosť č.2 /2011,
internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied