Centrum z minulosti...

Budovu na ulici Janka Borodača v Prešove si dobre pamätám od detstva. Dlhé roky slúžila ako budova Šarišského osvetového centra, kde sa organizovali rôzne kultúrne a spoločenské akcie, vernisáže, koncerty komornej hudby. Dokonca som tam raz aj súťažil v recitácii. Nikdy som nemal rád tieto súťaže a ani som sa nechcel na nich zúčastňovať. Vždy to ale skončilo tak, že ma do nej dotlačila učiteľka slovenského jazyka, ktorú som mal rád, ale aj logika mi vždy velila a pred očami mi rozťahovala veľký transparent: Premýšľaj, keď pôjdeš, tak potom nemusíš do školy! A to je vážny argument pre každého študenta. Pamätám si, že na tejto súťaži som nezískal žiadne ocenenie. Súťažiť v jednoznačnej prevahe krásnych mladých dievčat je pre mladého recitátora ťažké nielen preto, že sa mu začnú potiť ruku a zabúda text, ale aj preto, že porota bola obsadená presne naopak, čo znamená, že prevahu v nej majú chlapi.

A tiež si myslím, že táto súťaž je poslednou udalosťou, ktorú spájam s budovou Šarišského osvetového centra. Budova potom dlhé roky stála len tak, opustená, bez života. Vždy, keď som kráčal popri nej, bolo mi smutno, že dom s takým kultúrnym potenciálom blízko centra je bez života. Od piatku to už nie je pravda. Otvorili tu Slovensko-ukrajinské centrum - Centrum ukrajinskej kultúry. Budova konečne môže ožiť. Nemal by som nič proti tomu. Ukrajina je našim susedom, v Prešove má svoj konzulát a dobré vzťahy je potrebné udržiavať a zveľaďovať. Potiaľ je všetko v poriadku. Ale keby nebolo „ale“. A tých "ale" je v celej situácii niekoľko...

Prvé „ale“, ktoré mi však žily až tak netrhá, no aj jemu je potrebné venovať pozornosť, je skutočnosť, že Slovenská republika založila toto centrum na základe cezhraničnej spolupráce, na ktorú poskytla peniaze Európska únia a to v rámci reciprocity, lebo Slovenské centrum v Užhorode už existuje niekoľko rokov. Lenže, aká je to reciprocita, keď Slovenské centrum v Užhorode je v budove slovenskej školy, kde má kultúrne centrum vyhradené dve či tri miestnosti, ale Ukrajinské centrum dostane v centre Prešova veľkú budovu, kde sa dá zriadiť kultúry dom rovno s hostelom? Pritom v Prešove jestvuje Spojená škola Tarasa Ševčenka s vyučovacím jazykom ukrajinským, kde v rámci reciprocity mohlo Slovensko urobiť to isté. Dobre sme veľkorysí, veď sme bohatá krajina Európskej únie a navyše sa ukážeme ako dobrý sused. To z čoho je mi nevoľno najviac, je ale skutočnosť, že centrum Ukrajinskej kultúry nie je vlastne centrom ukrajinskej, ale ukrajinizačnej kultúry.

Celá tragikomédia sa začala v roku 2010, keď krajský parlament v Prešove odhlasoval, že je potrebné spomínanú budovu dať za symbolickú sumu do prenájmu so zámerom založenia centra. A len taká drobnosť, prenajímateľom sa stal Zväz Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky. Otázka znie: Prečo? Prečo v Užhorode pri popri Slovenskom centre funguje škola i slovenské spolky, ale na Slovensku dostane centrum do správy organizácia, ktorá sa nehlási priamo k Ukrajincom, lebo si je vedomá toho, žeby ich všetkých zostalo desať, ale naďalej operuje cez spojovník a pokračuje v ukrajinizácii Rusínov? Prečo toto centrum nezískala ukrajinská organizácia, ale pokračovatelia komunistickej politiky odnárodňovania a falzifikácie histórie Rusínov?

No to najhoršie ma čakalo až na samotnom otvorení centra. Za účastí takých predstaviteľov obidvoch krajín ako Petra Buriana, štátneho tajomníka MZV SR, Pavla Hamžíka, veľvyslanca SR na Ukrajine, Petra Chudíka prešovského župana, či ministra kultúry Ukrajiny Leonida Novochaťka, predseda Rusínov-Ukrajincov Peter Sokol perlil jednu lož za druhou, priamo naživo, pred novinármi i všetkými účastníkmi... Medzi iným povedal, že Prešov je historické ukrajinské centrum, kde majú Divadlo Alexandra Duchnoviča, ktoré hraje v ukrajinskom dialekte... Mám veľkú chuť navštíviť ich a zaplatiť im veľmi silnú kávu, aby sa zobudili. Hoci dať im čiapkov po hlave by to bolo iste efektívnejšie, ale keďže som pacifista, je to pre mňa neprijateľné. A uvedomujem si, že to isté by bolo potrebné urobiť aj s predstaviteľmi našej krajiny.

Peter Sokol takými rečami nielen porušuje slovenské, ale i medzinárodné právo a oni sa pozerajú a s úsmevom na tvárach si s ním podávajú ruky a preberajú zlaté vyznamenania. To, že Peter Sokol i jeho organizácia spí a nejako si neuvedomuje, že hovoriť o Rusínoch-Ukrajincoch a rusínsko-ukrajinskej kultúre je protiprávne, lebo my sme uznaní ako samostatná menšina na Slovensku a oni keď chcú, nech si robia ukrajinskú kultúru a nech si neprivlastňujú našu, je jedna strana mince, jedna vec. Ale keď sa nato prizerá štát, ktorý im ešte vytvára podmienky na ich protirusínsku činnosť, napríklad formou budovy, je to veľmi smutné...

Že ešte dnes, 18 rokov po kodifikácii, nazve niekto náš jazyk, v ktorom hraje naše divadlo (mimochodom aj to si dodnes privlastňujú), ukrajinským dialektom, jazyk ktorý je zapísaný do Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorý ma byť pod ochranou tak Slovenskej republiky, ako aj všetkých ostatných krajín, ktoré chartu ratifikovali a Európska únia dá takejto organizácií 500 tisíc eur na rekonštrukciu ich centra, to je už do neba volajúca nehoráznosť. Hlavne, keď sa v Európe dnes chránia kadejaké menšiny, zdá sa, že o tej našej v Bruseli ešte nikto nepočul...

Gratulujem Slovensku, že vie byť také dvojtvárne, na jednej strane uznáva Rusínov a na druhej podporuje organizáciu, ktorá pošliapáva ich základné ľudské práva. A blahoželám zároveň aj Európe, že na jednej strane ochraňuje hocikoho a na strane druhej, finančne podporuje (hoci bruselskí byrokrati nemôžu o tom ani tušiť) organizáciu, ktorej členovia šliapu po Európskej charte o menšinových alebo regionálnych jazykoch. A takýto stav nie je len u nás, paralely vieme nájsť aj v Poľsku, Srbsku...

Keď som pred rokmi odchádzal z recitačnej súťaže zo spoteným rukami, nebol som smutný, že som nič nevyhral. Dôležité pre mňa bolo, že som nemusel ísť do školy. Keď som minulý piatok po dlhých rokoch odchádzal z tej istej budovy, nemal som spotené ruky, nebol nato dôvod. Ale odchádzal som smutný. Nie z toho, že túto nehnuteľnosť sme nezískali my, ale z toho, že zase prehral zdravý rozum, domáce i medzinárodné právo. Takéto ukrajinizačné centrum patrí do minulosti, nie do demokratickej súčasnosti.

Peter Medviď, Prešov, 31.10.2013 ( Článok bol napísaný ako komentár "Vstupne do kontroly" lemkovského radia lem.fm )

Zdroj: http://www.holosy.sk/tsenter-z-minulosti