Cenzorka. Režisér Kerekes nakrúcal s vrahyňami

Režisér Kerekes nakrúcal s vrahyňami: Táto skúsenosť ma neopísateľne zmenila
Premiéra v Benátkach je veľký úspech.

Zavraždili z vášne. Zavraždili svojich manželov, priateľov alebo ich frajerky. Svoj trest si odpykávajú v ukrajinskej väznici. Viaceré z nich sa tam stali matkami a sú si vedomé toho, že keď ich deti dovŕšia tri roky, úrady im ich odoberú.

Slovenský režisér PETER KEREKES si vypočul stovky ich príbehov a nakoniec podľa nich nakrútil hraný film, v ktorom samy hrajú.

Nazval ho Cenzorka, pretože dôležitou a prekvapivou postavou je v ňom aj dôstojníčka, ktorá číta ich korešpondenciu, počúva ich konverzácie s návštevami a citlivo prežíva ich osud.

Je veľkým úspechom pre slovenskú kinematografiu, že Cenzorka mala mesiac pred uvedením do slovenských kín premiéru na prestížnom festivale v Benátkach, kde je práve teraz sústredený celý filmový svet. Tam sme režiséra telefonicky zastihli.

"Po tejto skúsenosti som už iný Peter Kerekes," zhodnotil nakoniec.

Niekoľko rokov ste sa pohybovali v prostredí, kde žijú väzenkyne, ktoré boli odsúdené za vraždu. Ako ste sa medzi nimi cítili?

Samozrejme, na začiatku to bolo zvláštne. Cítili sme trochu strach, trochu ostych. Nakoniec sme si zvykli a musím sa priznať, že niekedy mi to prostredie chýba.

V rozhovore v roku 2017 som vám hovoril, že nakrúcame v mužskej väznici. Nebol som však spokojný s materiálom a v podstate sme začali celý film robiť nanovo v ženskej base.

Prečo?

Neviem, možno som zlý režisér a neviem s mužmi pracovať. Nazbieraný materiál sa mi zdal plochý a povrchný, vedel som z neho urobiť dobrý trailer a to bolo všetko. Keď sme začali nakrúcať so ženami, bolo v tom viac zvedavosti a otázok.

Kým muži viac-menej napĺňali presne to, čo som chcel, u žien to bolo naopak. Nechal som ich preto, aby rozprávali svoje príbehy, a to sa stalo základom nášho filmu. Ich spovede boli nesmierne zaujímavé.

Na svoje hrdinky, hoci sú vrahyne, sa pozeráte s vrelým citom. Z čoho to vyplynulo?

Zaujímali ma najmä ženy, ktoré zabíjali zo žiarlivosti. Angličtina má na to krásny názov crime of passion, zločin z vášne.

Ako sa môže láska zmeniť na stav, že ste schopná vziať človeku život? K tomu som sa chcel dopátrať.

Príťažlivé pre mňa bolo aj to, že tieto ženy sú zároveň matky. Bude to znieť teraz ako klišé, ale je to tak: na jednej strane život vzali, na druhej strane život dali. Zabili svojich mužov, ale porodil ich deti.

Ako ženy vo väznici otehotnejú?

Niektoré už prišli do väzenia tehotné, to je aj prípad našej hlavnej postavy. Niektorým sa zase podarilo podplatiť strážcu, aby im pomohli zorganizovať nejaké stretnutie - buď s vlastným, alebo s iným mužom. Počuli sme rôzne príbehy.

Viete po rusky?

Áno. Patrím ku generácii, ktorá sa ešte po rusky učiť musela. Z ruštiny som mal síce štvorku, ale aj tá štvorka stačila na to, aby som vyrozumel všetky dôležité veci.

Ženy vás nechali nakrúcať aj vo veľmi intímnych situáciách. Čím ste si ich získali, že vám to dovolili?

Myslím si, že to bol čas. Najprv mi všetky hovorili tú istú pesničku: pochádzajú zo zlého prostredia, dostali sa do nešťastnej životnej situácie.

Ale keď som sa vracal a opakovane kvôli nim prekonával veľkú vzdialenosť, získali pocit, že o ne mám skutočný záujem. Boli otvorenejšie.

Nakoniec sa stali aj ony spoluautorkami filmu, preto sa v anglickej verzii volá 107 matiek.

Vo filme ich však toľko nevystupuje.

Nie. Ale asi toľko sa ich pri našich návštevách premlelo.

Od každej sme si niečo požičali. Od jednej príbeh, od druhej dialóg, od tretej vetu alebo len gesto, či spôsob, ako sa díva z okna.

Väznica sa ľuďom zvyčajne spája s represiou, býva to uzavretá inštitúcia. Ako to, že vás do nej Ukrajinci púšťali?

Keď sme im povedali, že nakrúcame hraný film, všetci nám vychádzali v ústrety. Pri niektorých scénach chodili za nami a vraveli: ale prosím vás, to sa takto nerobí. My to robíme takto!

Paradoxne, v rámci hraného filmu sa správali úplne autenticky, na nič sa nehrali. Chceli, aby ich práca vyzerala čo najpresnejšie, aj keď s tým bola spojená prísnosť a brutalita.

Váš film je síce hraný, ale divák neustále pochybuje, či to predsa len nie je dokument. Ako by sa podľa vás mal hraný film nakrúcať?

Neviem. Keby som to vedel, nakrúcam len hrané filmy. Páči sa mi, keď je vo filme presná štylizácia, ako napríklad vo filme Grandhotel Budapešť (režiséra Wesa Andersona, pozn. red.). Keď sa, naopak, film hrá na realitu, som alergický na všetky nepravdivé, neautentické nuansy.

V Cenzorke sme preto niektoré scény nakrúcali nanovo a nanovo obsadzovali, až kým som im neuveril. Kým som neuveril každému gestu, každej drobnosti. To bolo pre mňa dôležité.

Nie je náročné vyskúšať si hraný film práve v takom špecifickom prostredí a uzavretom prostredí?

Skôr by som povedal, že je to veľmi ľahké. Je to síce náročné na čas, ale na druhej strane sa tak dajú získať dialógy, ktoré by ste nikde inde nenašli. Napríklad v scéne, kde sa dve ženy rozprávajú o tom, ako zavraždili frajerku svojho priateľa. Je to nesmierne intenzívne.

Veľmi ťažko si viem predstaviť hercov, ktorí by to vedeli v takej jednoduchosti a sile zahrať. Väzenkyne nie sú profesionálky, nie vždy majú náladu a Oféliu by asi zahrať nevedeli. Ale seba vedeli zahrať najlepšie.

Objasnime to: všetky ženy hrajú samy seba?

Nie. Všetky hrajú samy seba, len herečka, ktorá hrá hlavnú väzenkyňu, je profesionálka.

Ani cenzorku nehrala profesionálna herečka?

Nie. Cenzorka je podplukovníčka a operačná dôstojníčka.

Naozaj ešte existuje vo väzení funkcia cenzora, ktorý číta listy? Čo má v listoch hľadať a škrtať?

Musí dávať pozor na veľa vecí. V listoch môžu byť všelijaké zakázané informácie, čísla SIM-kariet, rôzne informácie o prebiehajúcom procese. Samozrejme, väzni vedia, že ich listy sú cenzurované, zakázané informácie prúdia inými kanálmi.

To je však len časť jej roboty. Operačný dôstojník musí riešiť rôzne problémy a je dobré, ak je dva kroky pred nimi. S väzňami vedie psychologické rozhovory, dáva pozor, aby väzni niekoho neterorizovali, snaží sa zistiť, či niekto nemá samovražedné sklony, kto sa s kým pohádal - prosto, musí vedieť absolútne o všetkom.

Zdá sa, že väzenie z vášho filmu je celkom vľúdne prostredie, že tam vlastne ani nie je zle. Ako ste ho vnímali?

Vyzerá to trochu ako pioniersky tábor, je tam záhradka aj miesto na cvičenie. Toto väzenie a väčšina tých, čo sme navštívili, nie je také, ako ich poznáme z filmov, nie sú tam ľudia za mrežami, nie sú tam spoločné sprchy a podobne. Ak nie ste vo väzbe s najvyšším stupňom stráženia, realita je celkom iná.

Ale zrejme nie jednoduchá.

Spomenul som si tam na vetu, ktorú som sa učil na dejinách filozofie a ktorú som považoval za frázu: Peklo sú tí druhí.

Uvedomil som si, že naozaj platí. Žena je zavretá v izbe s ďalšími štyridsiatimi - vyjsť s nimi počas siedmich rokov nie je jednoduché. Zároveň som si uvedomil, že peklo sme my sami, lebo najťažšie je byť sám so sebou.

Možno aj preto väzenkyne súhlasili, že budú účinkovať v našom filme. Mohli sa s nami o to peklo podeliť.

Aj vás už po čase vítali a hostili? Ako vám dávali najavo, že sa tešia?

Nezabili nás. Žartujem. Samozrejme, tešili sa, že sa o ne niekto zaujíma. Nehostili nás, lebo nemali čím, takže skôr my sme nosili veci im. A bolo zaujímavé, čo im chýbalo. Okrem obligátnych cigariet to boli občas paradajky, drobnosti, ktoré tam nemohli zohnať.

Prečo sa filmári držia klišé pri nakrúcaní vo väzení? Vo vašom filme nie sú a o to je príťažlivejší.

Náš film vyzerá na papieri nuda. Ženy sedia oproti sebe a rozprávajú sa. Ženy stoja v rade a čakajú. To zaujímavé je v energii, ktorá pri nakrúcaní vznikla. Väzenkyniam môžete veriť všetko, aj mihnutie okom.

Spomínate energiu, ale dôležitý je aj pocit ľudskosti, ktorý do filmu vnáša postava cenzorky a čoraz viac ho ním ovláda. Viedla vás viera v ľudskosť?

Asi áno. Myslím si, že tento film ma zmenil. Už som iný Kerekes, než som bol predtým.

Neviem povedať, ako som sa zmenil, a možno práve to je tá zmena. Predtým som mával rýchle odpovede, dnes ich už nemám. Bojím sa ich. Videl som, aký vie byť život mnohoraký a mnohovrstevný. Komplikovaný. Takže na veci, čo sa dejú okolo mňa, sa už pozerám s väčším pochopením a toleranciou.

Sedíte s vrahyňou. Ale keď si vypočujete jej príbeh, pripustíte, že na jej mieste by ste možno konali rovnako. Aj keď je to jeden z najväčších hriechov. Som otvorený k iným formám života, iným názorom.

Takže príbehy, ktoré vás najprv príliš nepresvedčili, na vás nakoniec doľahli?

Áno.

Môžete nejaký spomenúť? Čo také strašné môže zažiť jedna žena?

Myslím si, že nič horšie... Vidíte, chcel som povedať, že nie je nič horšie ako to, keď vám po troch rokoch odoberú dieťa. Ale môže byť. Niekomu môže dieťa zomrieť.

Neexistuje jeden najhorší alebo najťažší príbeh. To som sa v base naučil - že utrpenie sa nedá kvalifikovať. Každé je individuálne, rôzne. Niekto trpí na samotke a niekto v obývačke pri matke, ktorá sa neustále pýta, kedy budete mať konečne deti.

V konečnom dôsledku je každé utrpenie rovnaké. Možno, že na fyzickej škále je rôzne, ale ľudia ho prežívajú rovnako. Asi.

Váš film vybrali do programu filmového festivalu v Benátkach, čo je jeden z najprestížnejších festivalov na svete. Ako bola zorganizovaná vaša premiéra? Veľkolepo?

Samozrejme, s festivalovým štandardom sa to nedá porovnať. Všade platia prísne opatrenia, kapacita kinosál je striktne obmedzená na päťdesiat percent. Riaditeľ festivalu mi povedal, že naša premiéra je vypredaná - takže keď som videl, že obsadená je len každá druhá stolička, bol som sklamaný. Potom som však pochopil, že to je maximum.

Dobrá správa je, že lístky na všetky naše predstavenia boli beznádejne vypredané. Všetko sa stokrát kontroluje, nič sa nedá oklamať, bez covid pasu sa nedá nikam ísť. Napriek tomu je tu príjemná, festivalová atmosféra.

Samotnú premiéru a tých niekoľko minút na červenom koberci som si však nemal ani kedy užiť. Stresovali ma praktické veci. Myslel som na štáb, aby mali všetci v poriadku akreditáciu a aby mali pozvaní hostia lístky. Na iné som kapacitu nemal.

Aké tu majú ľudia povedomie o slovenskej kinematografii?

Reflektujú ju, stále tu rezonuje Mira Fornay, ktorá tu v roku 2009 bola s Líštičkami. Pamätajú si aj naše koprodukčné filmy, vlani tu malo premiéru Pomaľované vtáča.

Nie sme tu zakaždým prítomní, čo je veľká škoda, lebo je to dôležitý festival, ale s nejakým filmom by sme sa tu mohli objaviť aj na budúci rok. Viem, že vznikajú zaujímavé projekty.

Prišli ste sem s príbehom, ktorý ste nakrúcali na Ukrajine. Nepopletú si vás tam s ukrajinským režisérom?

Ukrajina je na festivale silne zastúpená. V našej sekcii je francúzsky film Trenches, ktorý sa odohráva na Ukrajine, Nosoroh Oleha Sencova a náš film. Samozrejme, diváci si ma spájajú s miestom, kde sme nakrúcali, možno k mojej maďarskej a slovenskej identite pribudne aj ukrajinská.

KRISTÍNA KÚDELOVÁ
 
Zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/22734857/peter-kerekes-rozhovor.html?ref=w_neprehl

Foto:
Slovenský režisér a producent Peter Kerekes mal práve premiéru v Benátkach s filmom Cenzorka. Vlani sa podieľal aj na českom dokumente V sieti o sexuálnych predátoroch a násilí na internete. (Zdroj: SME - Marko Erd)