Černobyľ 1986: Impérium zaskočil neviditeľný nepriateľ

Na jar 1984 nahrala britská hudobná skupina Ultravox jeden zo svojich najväčších hitov Dancing With The Tears In My Eyes (Tanec so slzami v očiach). Postavy vo videoklipe k tejto skladbe prežívajú posledné okamihy po explózii v jadrovej elektrárni. O dva roky neskôr sa podobné scény odohrávali v ukrajinskom Černobyle. Ale nebol to film.

 

Černobyľská jadrová elektráreň Vladimíra Iľjiča Lenina mala byť pýchou sovietskeho režimu. Bola jednou z najväčších na svete. V noci 26. apríla 1986 tu došlo počas experimentu k havárii. Dve explózie úplne zničili štvrtý reaktor jadrovej elektrárne.

 

Tam, kde stála pred chvíľou budova reaktora, teraz z otvoru stúpal do výšky 1000 metrov ohnivý stĺp nabitý zmesou rádioaktívnych častíc. Až ráno však odhalilo celú skazu. A to najhoršie ešte len malo prísť.

 

Tragédia v Černobyle priniesla smrť a ochorenia a načas spochybnila, či má vôbec zmysel získavať energiu z jadra. Trauma z černobyľskej katastrofy bola taká hlboká, že ju mnohí považujú za prvý krok k rozpadu Sovietskeho zväzu.

 

Počas niekoľkodňového následného požiaru po havárii sa do ovzdušia uvoľnilo približne 9 ton rádioaktívnych prvkov. Jedovatý mrak najviac zamoril územia Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, ale vzdušné prúdy ho niesli ďalej do Európy, aj nad Československo... Zmytý dažďom do pôdy kontaminoval rastliny, zvieratá i ľudí.

 

Oslavy 1. mája v Kyjeve päť dní po havárii v Černobyle. Nikto z týchto ľudí netušil o hroziacom nebezpečenstve.Oslavy 1. mája v Kyjeve päť dní po havárii v Černobyle. Nikto z týchto ľudí netušil o hroziacom nebezpečenstve. (zdroj: SITA/AP)

Len žiadnu paniku

 

Podľa oficiálnych údajov zahynulo v prvých hodinách a dňoch po havárii 31 ľudí, väčšinou hasičov a pracovníkov elektrárne, ktorí mali v osudnú noc na štvrtom reaktore službu.

 

K obrovskému nárastu počtu obetí černobyľskej tragédie došlo v dôsledku utajovania a trestuhodného zavierania očí pred faktmi. Katastrofa ukázala zvrhlosť režimu, ktorý vystavil nebezpečenstvu vlastné obyvateľstvo.

 

Na druhý deň po havárii bola sobota, slnečný jarný deň. Mestečko Pripiať vzdialené od černobyľskej elektrárne iba tri kilometre, žilo bežným životom. Deti sa hrali na ihriskách, dospelí vyrazili na nákupy alebo sa prechádzali po uliciach. V tej chvíli už mali byť zapečatené okná a dvere na domoch a ľudia mali konzumovať jódové tabletky, ktoré potláčajú účinky rádioaktivity. Nikto však také rozkazy nevydal.

 

Ľudia z vedenia elektrárne i stranícki funkcionári boli nervózni, ale váhali. Držali sa hesla „len žiadnu zbytočnú paniku“. Panika však bola na mieste.

 

Vojaci plukovníka Vladimira Grebeňuka, ktorý mal na starosti civilnú ochranu, namerali večer po havárii pri elektrárni šesťstotisíckrát vyššie hodnoty rádioaktivity, než je normál. Odborníci v Kurčatovovom Inštitúte atómovej energie v Moskve boli z týchto údajov v šoku.

 

Tridsaťšesť hodín po havárii obyvateľov Pripiate odviezli z mesta autobusy. Evakuácia bola pokojná, iba starší ľudia nechápali, prečo musia odísť. Neverili v neviditeľného nepriateľa. V roku 1941 padali z neba bomby, teraz nepadalo nič, teda aspoň si to mysleli.

 

Až 3. mája vyhlásili úrady oblasť v okruhu 30 km okolo elektrárne za „zakázanú zónu". Z miest, ktoré boli najviac postihnuté radiáciou, vysídlili viac než stotisíc ľudí. Presné údaje nie sú známe.

 

Ľudia Černobyľa

Viktor Brjuchanov – riaditeľ Černobyľskej jadrovej elektrárne (ČJE). Po havárii ho najskôr zbavili členstva v komunistickej strane a neskôr odsúdili na desať rokov (neodsedel si ani polovicu) so zdôvodnením, že prejavil roztržitosť a zbabelosť, keď neprijal opatrenia zodpovedajúce závažnosti vzniknutej situácie.

Nikolaj Fomin – hlavný inžinier ČJE. Vypracoval sa najmä vďaka funkcii tajomníka strany. „Pravdepodobnosť havárie je asi taká, ako že nás zasiahne meteorit,“ vravel. Odsúdili ho na desať rokov ťažkých prác, ale pre nervové zrútenie ho čoskoro prepustili.

Anatolij Ďatlov – zástupca hlavného inžiniera Fomina v osudnú noc riadil experiment. Neústupčivý, hrubý voči podriadeným. Po výbuchu dostal obrovskú dávku ožiarenia, ale prežil. Z desaťročného trestu si odsedel štyri roky. Zomrel v roku 1995 na infarkt.

Valerij Legasov – jeden z otcov sovietskej jadrovej energetiky, vyšetrovateľ havárie. Krátko po katastrofe riadil záchranné práce, v Černobyle strávil tri mesiace. Zhromaždil množstvo správ a výpovedí, s ktorými sa neskôr mohol zoznámiť celý  svet. Na druhé výročie havárie spáchal samovraždu. 

Alexander Juvčenko – jeden z mála ľudí, ktorý bol v blízkosti výbuchu a prežil. Často vystupuje ako svedok hroznej noci. Dodnes trpí následkami z ožiarenia. Na dni, ktoré strávil po havárii na 6. rádiologickom oddelení moskovskej nemocnice, spomína takto: „Najhoršie bolo počúvať, ako tam ľudia jeden za druhým umierajú. Čakal som, kedy prídem na rad. Nie som veriaci, ale vtedy som sa každý večer modlil, aby som sa ráno zasa zobudil.“

 

Osudové okamihy katastrofy

Na 26. apríla 1986 bolo v Černobyle naplánované odstavenie reaktora číslo 4 pre pravidelnú údržbu. Táto príležitosť mala poslúžiť na test turbogenerátora reaktora, či je schopný vyrábať dostatočné množstvo elektriny na napájanie bezpečnostných systémov reaktora (predovšetkým vodných čerpadiel) aj v prípade, že dôjde k výpadku energie z reaktora i z vonkajších zdrojov. Konštruktéri elektrárne počítali s tým, že roztočená turbína v takom prípade poskytne dostatok energie potrebnej pre bezpečné odstavenie reaktora. Experiment sa mal uskutočniť ešte pred spustením reaktora, ale politický tlak na rýchle uvedenie elektrárne do prevádzky spôsobil, že sa viacero testov odložilo.

26. apríla 1986

0.00 Do elektrárne nastupuje nočná zmena Alexandra Akimova. V riadiacom centre elektrárne dochádza čoskoro k sporu medzi operátormi Akimovom a Toptunovom na jednej strane a hlavným inžinierom Anatolijom Ďatlovom na druhej o tom, pri akom výkone je ešte bezpečné začať test.

0.31 Akimov upozorňuje Ďatlova, že hladina výkonu klesla pod bezpečnostný limit 700 MW, ale Ďatlov je neústupčivý – chce vykonať test pri výkone iba 200 MW.

0.38 Počas prípravy testu majú operátori problémy s udržaním stability výkonu reaktora, ktorý prudko klesol až na 30 MW. Namiesto odstavenia reaktora operátori zapínajú prídavné čerpadlo, aby dosiahli zvýšenie výkonu. Reaktor sa úplne zastavil. Nahnevaný Ďatlov prikazuje operátorom vytiahnuť regulačné bórové tyče. Toptunov s Akimovom oponujú, no napokon pre obavy z prepustenia ustupujú a poslúchnu.

0.42 Ďatlov vymenil Toptunova pri riadiacom pulte za Borisa Stoľarčuka. Za päť minút výkon stúpne na 200 MW. Ďatlov je spokojný.

1.23 Bezpečnostná skúška sa začína. Tepelný výkon reaktoru je na 200 MW. Operátori odpojujú prívod pary do turbíny, ktorá teraz zotrvačnosťou poháňa čerpadlá chladenia a potom sa dopúšťajú hneď niekoľkých chýb. Vypínajú rôzne bezpečnostné systémy a prudko znižujú prietok vody do reaktora. Výkon reaktoru prudko stúpa, čím rastie teplota a tlak v aktívnej zóne, tlak dokonca nadvihuje 350 kg ťažké uzávery palivových tyčí.

1:23:40 Obsluha stlačením tlačidla AZ-5 aktivuje ochranu pre havarijné odstavenie reaktora, vysunuté tyče sa zasúvajú späť, ale vplyvom deformácií, ktoré sa diali vo vnútri, sa nezasunú do požadovanej polohy.

1:23:44 Prvá explózia, ktorú spôsobila kritická zmes vodíka a kyslíka, odhadzuje 1200 ton vážiace oceľové veko reaktora a rozbíja strechu haly. Druhá explózia, ktorú spôsobila časť paliva, je ešte silnejšia než prvá.

1:35 Na miesto prichádzajú prví hasiči a vrhajú sa do boja s ohňom na streche turbínovej haly, aby sa požiar nerozšíril na ďalšie bloky. Viacerí za to zaplatia životom. Po troch hodinách sa požiar podarilo uhasiť. Z rozbitého a rozžeraveného reaktora však naďalej uniká rádioaktivita.

8:00 Do černobyľskej elektrárne nastupujú na všetky štyri bloky nové pracovné zmeny, 286 mužov pokračuje v prácach na výstavbe 5. a 6. reaktora.

27. apríla

14.00 Sovietska vláda necháva 30 hodín po havárii evakuovať mesto Pripjať, ktoré sa nachádza len tri kilometre od elektrárne. Vyše štyridsaťtisíc ľudí navždy opúšťa svoje domovy.

28. apríla

Z Moskvy vyšlú generála Antočkina a jeho letku 80 vrtuľníkov. Vojaci na palubách vrtuľníkov holými rukami zhadzujú do útrob zničeného reaktora 80 kilogramové vrecia s pieskom. V priebehu niekoľkých dní zhodia na reaktor 800 ton dolomitu, karbit boričitý, 2400 ton olova a 1800 ton piesku a ílu. 

29. apríla

Švédska ministerka energetiky telefonuje šéfovi Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energetiku Hansovi Blixovi, že v blízkosti jadrovej elektrárne Forsmark  namerali výrazne zvýšené hodnoty radiácie, ktoré musia pochádzať zo zahraničia. Blix sonduje situáciu u Poliakov, neskôr u Rusov. Večer Moskva prvýkrát informuje o jadrovej havárii a oznamuje túto správu celému svetu.

 

BORIS VANYA

 

Foto:

Oslavy 1. mája v Kyjeve päť dní po havárii v Černobyle. Nikto z týchto ľudí netušil o hroziacom nebezpečenstve. (zdroj: SITA/AP)