Československo mohlo mať aj kráľa, takto sa vyrovnalo s nechceným dedičstvom monarchie

Československo mohlo byť pôvodne kráľovstvom, stalo sa však republikou. Znamenalo to tvrdý úder pre šľachtu, dovtedy privilegovanú vrstvu spoločnosti.

Búrlivý potlesk a ovácie sprevádzali slová premiéra Karla Kramářa, keď na pôde Národného zhromaždenia vyhlásil: „Dynastia habsbursko-lotrinská stratila všetky práva na český trón. A my, slobodní a voľní vyhlasujeme, že náš štát československý je slobodnou československou republikou.“

Nový štát bol v tom čase už viac než dva týždne realitou a rovnako ako voči Habsburgovcom sa chystal postupovať aj proti aristokracii ako takej. Členovia šľachtických rodov sa museli zmieriť s tým, že žijú v štáte postavenom na myšlienke rovnoprávnosti, v ktorom už nemajú privilegované postavenie, nehovoriac o tom, že zakrátko mali prísť aj o nemalú časť majetkov.

I keď ešte niekoľko mesiacov predtým mohlo byť všetko úplne inak.

Kráľovstvo alebo republika?
„Československý kráľ prijal vo svojom sídle predstaviteľov popredných šľachtických rodov, ktorí ho ubezpečili o svojej oddanosti korune a novému štátu.“

Dnes je to naozaj fikcia, no aj takto mohla pred sto rokmi znieť jedna z novinových správ. Ani tí, ktorí vznik samostatného Československa počas prvej svetovej vojny pripravovali, totiž dlho nemali jasno v jeho štátoprávnej forme.

Dokonca aj budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý spolu s Edvardom Benešom presadzoval republikánsku formu budúceho štátu, mal sprvu iný názor. V októbri 1914 sa v Holandsku stretol s britským publicistom, historikom a slavistom Robertom Setenom-Watsonom, ktorému prezentoval plán na vytvorenie nezávislého československého kráľovstva s anglickým, dánskym, belgickým alebo srbským princom na tróne.

Karel Kramář sa pre zmenu orientoval na Rusko a ako budúceho československého panovníka chcel vidieť člena tamojšej cárskej rodiny. Mikuláš II. už krátko po vypuknutí vojny, v auguste a septembri 1914, niekoľkokrát prijal delegácie Čechov a Slovákov žijúcich v Rusku, ktorí ho nielen podrobne informovali o postavení oboch národov v rámci habsburskej monarchie, ale hovorili s ním aj o možnosti vytvorenia samostatného československého kráľovstva, na čele ktorého by stál práve niekto z Romanovcov. Táto možnosť však prestala byť aktuálna po revolúcii v Rusku v roku 1917.

„Názory sa vyvíjali podľa priebehu vojny a toho, kto bude rozhodujúcim garantom nového štátu,“ vysvetľuje pre HN historik Roman Holec. „V prípade Ruska, Británie či Talianska, ktoré bolo favoritom Milana Rastislava Štefánika, bola v hre konštitučná monarchia. Nakoniec však rozhodujúcu úlohu zohrali Francúzsko a USA s republikánskym zriadením. To bolo napokon z hľadiska rozvoja demokratických mechanizmov ideálnym riešením,“ dodáva.

V roku 1918 sa tak v oficiálnych dokumentoch už jednoznačne objavilo deklarovanie budúceho československého štátu ako republiky. Najskôr v máji v Pittsburskej dohode a potom aj v októbrovej Washingtonskej deklarácii. A práve v tej sa objavila aj formulácia, z ktorej bolo zrejmé, aké postavenie bude mať v Československu aristokracia: „Šľachtické výsady budú zrušené“.

Nový štát neprivítali
Ako je to pri prevratoch bežné, aj v prípade vzniku Československa platilo, že nový režim chcel presvedčiť o svojej legitimite okrem iného tým, že v maximálnej miere negoval režim predošlý. Šľachta bola jednak oporou bývalej monarchie a v rámci nej taktiež privilegovanou spoločenskou vrstvou a ako taká do ideológie demokratického štátu hlásajúceho rovnosť nezapadala. V jej postojoch, či už k habsburskému panovníckemu domu, alebo po prevrate k novej republike, však boli rozdiely.

„Tým zásadným bola existencia takzvanej českej historickej šľachty, teda šľachty, ktorá si mohla aj v novom štáte nájsť platformu z hľadiska lojality k národu, z ktorého vzišla. Na Slovensku bola šľachta etnicky cudzím, teda neslovenským elementom. Z toho sa odvíjal jej vyslovene negatívny postoj k novému štátu. Lojalita k panovníckemu dvoru bola v Uhorsku z historických i štátoprávnych dôvodov predsa len voľnejšia. Na druhej strane Rakúsko bolo pre Habsburgovcov v novembri 1918 už stratené a o uhorský trón sa ešte dalo zabojovať,“ hovorí Roman Holec.

Negatívny postoj šľachty na Slovensku by sa podľa jeho slov určite nezmenil ani v prípade, ak by Československo vzniklo ako konštitučná monarchia. „Maďarská a cudzia šľachta by novú monarchiu nemali dôvod vítať. V Čechách a na Morave by bol vývoj trochu komplikovanejší a možno by tamojšia šľachta vedela vo väčšej miere koexistovať s novým štátom ako monarchiou, najmä keď v Rakúsku a v Nemecku vznikli republiky,“ myslí si.

Prakticky bezprostredne po zrode nového štátu sa v stále revolučnej atmosfére začala v spoločnosti šíriť verejná kritika šľachty, ktorú podporovali jednak nové elity a v nemalej miere aj noviny. Jej najväčšími „hriechmi“ boli napríklad silná konzervatívnosť, ktorá bola v rozpore s demokratickými požiadavkami spoločnosti, absencia národného cítenia či neúčasť v odboji počas svetovej vojny. Česká spoločnosť jej vyčítala aj silný katolicizmus a prevažne odmietavý postoj k odkazu husitstva, na Slovensku sa účinným prostriedkom kampane stalo obviňovanie šľachty z iredenty, vedenej snahou o návrat k starým pomerom a k politickej a ekonomickej moci.

Zrušili ju zákonom
Práve snaha nového štátu vyrovnať sa jednoznačne s bývalou privilegovanou spoločenskou vrstvou viedla k tomu, že už 10. decembra 1918 Národné zhromaždenie prijalo zákon o zrušení šľachtictva, radov a titulov.

„Šľachtictvo a rady, ako aj všetky z nich plynúce práva sa rušia, rovnako aj tituly, ak boli udeľované iba ako vyznamenania. Bývalí šľachtici nesmú používať svoje rodné meno s prídomkom alebo dodatkom, vyznačujúcim šľachtictvo,“ píše sa v jeho prvom paragrafe.

Dôvod, prečo bol práve takýto zákon snemovňou prijatý ako jeden z prvých, bol podľa historika jasný. „Nová republika sa potrebovala vymedziť voči monarchii. Najjednoduchším spôsobom bolo etablovať demokratické štruktúry a mechanizmy moci a rovnako zrušiť všetky stavovské výsady a rezíduá feudalizmu, ktoré pochádzali ešte z bývalého štátu. A pripravovali sa aj ďalšie ekonomické opatrenia na elimináciu ich hospodárskeho vplyvu,“ približuje Roman Holec.

Spomínaný zákon, napriek rýchlosti, ako bol schválený, mal iba takpovediac deklaratívnu funkciu a neboli v ňom uvedené žiadne sankcie za jeho porušenie. Tie pribudli až po novelizácii v apríli 1920. Za úmyselné verejné použitie šľachtického titulu mal vinník zaplatiť pokutu od 50 do 15-tisíc korún, prípadne mohol byť potrestaný väzením v dĺžke od 24 hodín do 14 dní. K ďalšiemu sprísneniu zákona došlo v roku 1936, keď pôvodné znenie nahradilo nové, ktoré pamätalo už aj na zákaz používania erbov. Napriek hrozbám však k porušovaniu zákona bežne dochádzalo.

„Šľachta používala tituly na vizitkách, v poštovom styku i na úmrtných oznámeniach. Nepoznám však jediný prípad, že by bol za to niekto postihnutý,“ hovorí Roman Holec. Podľa jeho slov boli tituly len akousi hračkou, nad ktorou sa dali privrieť oči, no rozhodujúca bola eliminácia politickej a ekonomickej moci šľachty.

Prišli o pôdu a stratili vplyv

Pozemková reforma
Zákaz používania šľachtických predikátov bol iba prvým krokom. Aktom, ktorý nielen de iure, ale aj de facto rozložil v Československu šľachtu ako spoločenskú vrstvu a oslabil jej pozície, bola napokon pozemková reforma. V jej dôsledku prišla o svoje rozsiahle pozemkové vlastníctvo ako tradičný zdroj vlastnej hospodárskej sily.

Už v novembri 1918 si štát zabezpečil kontrolu nad majetkom šľachty vydaním zákona, ktorým jej ho zakázal predávať či prevádzať vlastníctvo na iné osoby. V apríli 1919 potom prijalo Národné zhromaždenia zákon, na základe ktorého bola zabraná pôda. Hranica bola stanovená na 150 hektárov poľnohospodárskej alebo 250 hektárov všetkej pôdy.

„Programovo bolo potrebné eliminovať politický, spoločenský a hospodársky vplyv šľachty ako opory bývalého režimu,“ pripomína Roman Holec. „Vzhľadom na to, že mala väčšinou, a na Slovensku všetka, cudzí pôvod, dôležitý bol aj nacionálny rozmer. Rovnako dôležitý bol rozmer sociálny, veď na Slovensku sa väčšinovo maďarskej šľachte vzala pôda a výhodne predala roľníkom, a to nielen slovenským, ale aj maďarským, čím si štát mohol menšinu získať na svoju stranu,“ vysvetľuje.

Okrem pozemkovej eliminovala hospodársky vplyv šľachty v Československu podľa historika aj menová reforma a opatrenia v priemysle, ako nostrifikácia a repatriácia akcií. Jej spoločenský vplyv sa úplne eliminovať nepodarilo, lebo šľachta vo svojich sídlach tradičnou charitou suplovala mnohé sociálne funkcie, na ktoré štát nemal prostriedky.

S opatreniami namierenými proti aristokracii sa jej predstavitelia vyrovnávali rôzne. Našli sa jednotlivci, ktorí sa pokúsili vstúpiť do služieb nového štátu, prípadne aj do politiky, najmä v rámci národnostných strán, to však boli výnimky. Na Slovensku sa väčšina z tých, ktorí neodišli do Maďarska, kde im majetky zostali, prípadne inam do zahraničia, teda najmä tí, čo mali majetky iba tu, utiahli do izolácie. Podľa historika viedli čulý spoločenský život, venovali sa charite, verejne sa však neangažovali a zotrvali v pasívnej rezistencii.

ANDREJ ŠIMONČIČ 

Zdroj:
https://history.hnonline.sk/nove-dejiny/1784286-ceskoslovensko-mohlo-mat-aj-krala-takto-sa-vyrovnalo-s-nechcenym-dedicstvom-monarchie

Foto:
Hneď po vyhlásení republiky začali ľudia spontánne odstraňovať a likvidovať všetky symboly rakúsko-uhorskej monarchie.
Zdroj: WIKI COMMONS