CESTA DO VLASTI BOLA DLHÁ

Na budove Obecného úradu v Ubli visí od 8. mája 2008 pamätná tabuľa s takýmto textom: „V obci Ubľa sa narodil publicista Viktor Bodnár (1922 – 1990), aktívny bojovník proti nacizmu v rokoch druhej svetovej vojny. Vďačíme Ti za odvahu a statočnosť.“ Kto bol ten človek, ktorý sa v tejto pohraničnej dedine tak hlboko zapísal do análov histórie boja proti fašizmu a následne aj budovania vojnou zničenej republiky?

Viktor Bodnár sa narodil 3. novembra 1922. Po absolvovaní základnej školy sa stal pekárenským učňom v Banskej Štiavnici. Cez deň roznášal pečivo a večer chodil do meštianskej školy. Po rozbití Československa Ubľu, ako aj ďalšie slovenské obce, obsadili horthyovci. V auguste 1939 sa preto vrátil späť do rodiska. Doma sa stretol s redaktorom a rodákom Jozefom Havelkom, ktorý podporil jeho zámer ujsť „na východ“. Horthyovcov nenávidel, a tak 17. októbra 1939 spolu s kováčom Ferom Gerlašinským tajne utiekli do Sovietskeho zväzu. Jeho sny sa tam však nenaplnili. Zatkli ho, mysleli si, že je špión. Neveril, že by ho mohli podozrievať. Až keď ho transportovali do gulagu, pochopil. Za polárnym kruhom bol tri roky a tri mesiace. Na vlastnej koži zažil „golod i cholod“, ako hovoria Rusi. Rúbal drevo v lese, normy boli veľmi tvrdé. Keď raz rozvážal jedlo a neukradol ani krajec chleba, hlavný pekár ho vzal k sebe do kuchyne, a tak sa mu podarilo prežiť toto kruté obdobie. V roku 1943 sa Viktor Bodnár dobrovoľne prihlásil do československej vojenskej jednotky v Buzuluku – v nádeji, že sa vráti domov. Cesta do vlasti bola však pridlhá... S nebohým Bodnárom som síce pracoval vo Východoslovenských novinách v Košiciach, o svojich životných peripetiách však nerád rozprával. Až jeho dcéra Ing. Alica Fecková, ktorú som prednedávnom náhodne objavil v Bardejove, mi porozprávala viac o otcovom živote.

„V Svobodovom armádnom zbore bol otec najprv prieskumníkom – samopalníkom a neskôr tankistom. Spomínal, nie raz, ako v tanku museli niekedy presedieť aj viac dní, ako počas príprav na boj na Odre museli za noc svoj tank zakopať alebo ako išlo ich 14 tankov proti 60 nemeckým...,“ načrela do otcových spomienok. Pri Charkove si Viktor Bodnár zlomil ruku. „Keď bol otec v nemocnici, prišiel ho navštíviť aj veliteľ Svoboda. Priniesol mu čokoládu Moskva. Jej chuť zostala otcovi v ústach navždy a v ušiach slová: „Synku, brzy se uzdrav, my tě potřebujeme...“ Do Prahy Viktor Bodnár nedošiel. Jeho účasť vo vojne sa skončila 26. apríla 1945 vo Veľkej Polome. „Museli sa tam premiestniť cez bažiny. Tri zo štyroch tankov im zapadli. V lese vyťali viaceré jedle, s pomocou ktorých tanky dostali z bahna. Trvalo im to celú noc. V boji bol otec ťažko ranený,prišiel o oko,“ zaspomínala pani Alica. Po vojne Viktor Bodnár pôsobil v armáde a neskôr ako novinár. Za svoju činnosť dostal viaceré vojenské a civilné vyznamenania. Mal hodnosť podplukovníka v zálohe. „Spomínam si, aké bolo pre otca dôležité, že človek musí byť vždy spravodlivý a čestný. Žiaľ, dnes sú najdôležitejšie široké lakte a kto z koho... Často mi napadne, čo by asi na to všetko, čo sa dnes deje, povedal otec.

O frontové pamätníky sa dnes už pomaly nemá kto starať. Deti v školách nie sú vedené k tomu, aby si pripomínali túto časť našej histórie. Keď som v USA navštívila Pearl Harbor, kde Američania 7.12.1941 na Havajskej základni Tichomorského loďstva USA prehrali boj s Japonskom, a videla som pamätník padlým hrdinom a množstvo suvenírov, úlomkov z granátov a záberov z bojov – pripomenulo mi to naše niekdajšie izby revolučných tradícií. Po prehliadke nám v kinosále premietli zábery z vtedajších bojov a prišiel nás pozdraviť staručký veterán. Závidela som Američanom, ako úctu tam venujú tejto historickej udalosti,“ uzavrela svoje rozprávanie pani Alica.

Jozef Hrubovčák