Cesta do záhuby

Janko Lipinský zo Združenia inteligencie Rusínov Slovenska mi pred istým časom zavolal. Povedal mi, že pokračujú tretím rokom v projekte Čemerica, ktorý je zameraný na ochranu ľudských práv, na ochranu práv národnostných menšín a ich právo na používanie a vzdelávanie sa vo svojom jazyku.  V rámci tohto projektu bolo naplánovaných aj  šesť  prednášok na gymnáziách v regióne severovýchodného Slovenska, znamená v regióne, kde Rusíni žijú. Otázka bola jednoznačná, či by som šiel tieto prednášky pre študentov na stredných školách odprezentovať. Po niekoľkých sekundách rozmýšľania som ponuku prijal, musím však povedať, že s „malou dušou“.

     

Prednáška pozostáva z toho, že si deti najprv pozrú dokumentárny film „Jozef a jeho bratia“ (Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, réžia: Anna Hlaváčová, 2009) a potom na osnove histórie, takmer od „rusínskeho Adama“, cez spoločný štát Čechov, Slovákov a Rusínov,  smutný osud Rusínov v komunistických krajinách po 2. Svetovej vojne, až po znovuobrodenie Rusínov po roku 1989,  objasňujem posluchačom, aké zlé rozhodnutie je urobiť z niekoho človeka druhej kategórie, len na základe jeho príslušnosti k národnostnej menšine, aké neblahé následky prináša, keď vám niekto predpíše, akej národnosti  máte byť, aký je váš materinský a literárny jazyk... Jednoducho, snažím sa im vysvetliť to, že  je neprípustné, aby sa niečo podobné ešte opakovalo a zdôrazňujem, aby práva, ktoré dnes máme a ktoré sa dotýkajú práv národnostných menšín a ich ochrany, nebrali ako niečo samozrejmé. Lebo situácia sa môže zo dňa na deň zmeniť, tak ako sa to zmenilo neraz v minulosti. A tiež to, že len niekoľko kilometrov od našej slovenskej hranice práva ešte nie sú samozrejmosťou ani dnes, lebo Rusíni - autochtónny  národ Podkarpaťa, ktoré Beneš akoby len lusknutím palcov dal  Stalinovi, hoci mu Rusíni pomáhali oslobodiť Československo,  nie sú na Ukrajine dodnes uznaní.   

              

Malú dušu som mal z jednoduchej príčiny. Zo všetkých strán počúvame, ako dnes mladí ľudia nemajú záujem o históriu, nemajú záujem  o riešenie vážnych vecí, baví ich len internet, počítače, hry, zábava... a mohol by som pokračovať. Znamená to, že som sa obával, aká bude ich reakcia, keď  k nim príde nejaký „Rusnačok“, aby im vysvetlil zložitú históriu svojho národa a aby v nich vzbudil záujem o práva národnostných menšín a v tom aj o práva  Rusínov.  Zmýlil som sa.  A som veľmi rád. A navyše som bohatší o dva základné fakty.
           

Fakt prvý. Po prednáškach  na štyroch školách viem, že sa stretávam s pozitívnou reakciou mládeže. So záujmom si pozrú film o smutnej Optácii, keď na osnove lži obetovali v Prahe náš národ, vyviezli ho na Ukrajinu, obrali ho občianstvo Československa, len preto, aby Stalin dovolil vrátiť sa Čechom z Volyne do Československa. So záujmom počúvajú o histórii Rusínov, o tom aké je dôležité, aby nikto nebol posudzovaný na základe toho, že je príslušníkom národnostnej menšiny, aké dôležité je, aby mu nikto nediktoval, akej je národnosti a aký je jeho materinský jazyk. So záujmom počúvali, so záujmom reagovali.  Nechcem ani rozoberať môj šok z toho, že po prednáške ma čakal aplauz a popravde poviem, že ani neviem prečo...  
     

Fakt druhý. Ten je o niečo smutnejší. Medzi školy, na ktorých sa prednášky uskutočnia, boli vybrané aj gymnázia v Snine a vo Svidníku. Vždy v úvode sa opýtam, a to rovnako, aj keď som bol doma na gymnáziu v Prešove, či je tu niekto Rusín. Zatiaľ, čo v Snine, ktorá nikdy nebola rusínskym mestom a Rusíni tam vo väčšej miere prišli nútene, počas výstavby vodného diela Starina, keď naše obce "zaliala" voda, prihlásila sa k Rusínom takmer polovica študentov. Vo výkladnej skrini komunistickej ukrajinizácie, vo Svidníku,  sa mi ku Rusínom prihlásilo možno päť deti. Opýtal som sa, či sú prítomné aj iné národnosti. Nie. Zvyšok - boli všetci Slováci. Len neskôr som sa dozvedel, že Slováci s rusínskymi priezviskami. Jeden z týchto Slovákov mi hovoril, že na tom, že Slováci majú výhodnejšiu pozíciu v spoločnosti, ako menšiny,  nie je nič zlé, lebo Slovensko patrí Slovákom. Vysvetlili sme si to. Nakoniec porozumel.              

 

Z týchto dvoch faktov nám vychádza toto. Po prvé, keď nám budú dnes kolegovia zo Zväzu Rusínov- Ukrajincov či iných „Objednaní/zjednotení“ hovoriť, že im ide vlastne o to isté, teda zachrániť našu kultúru  (rozumej rusínsko-ukrajinskú či lemkovsko-ukrajinskú) nech sa pozrú na plody svojej ukrajinizačnej práce napríklad v spomínanom Svidníku. Realita je taká, že sa im podarilo len jedno. Nová generácia deti sa nehlási ani ku Ukrajincom, ani ku Rusínom, ale ku Slovákom. Blahoželám ekumenistom, že sa im podarilo urýchliť proces asimilácie, lebo takýto je skutočný výsledok  ich roboty. V Snine, kde ich nebičovali ukrajinizátori, ale skôr miestne obyvateľstvo, ktoré Rusínov nedobrovoľne vysťahovaných z dedín nevítalo práve s kyticami kvetov, skôr práve naopak,  si náš národ uchoval svoju identitu v oveľa väčšej miere a preniesol ju na svoje deti. 

 

A po druhé, nevyhovárajme sa na mladých ľudí, že nemajú záujem. Postavme sa pred zrkadlo a povedzme si otvorene, kto tu naozaj nemá záujem. Keď si zrátame všetky tie, festivaly, koncerty, množstvo nezmyselných  projektov, ktoré sme za posledných 25 rokov urobili, koľko z nich bolo o tom, žeby sme chodili po školách a aby sme naším, ale i slovenským  a poľským deťom odovzdali niečo o nás, aby majorita o nás vedela o niečo viac a aby naše rusínske deti sa hrdo hlásili ku svojím koreňom. A nerátam teraz výuku jazyka. Píšem len o osvetovej práci. Deti majú záujem o to, čo im ponúkame. Pokiaľ však na strane ponuky nie je nič, alebo veľmi málo, potom nehovorme, že mládež nemá záujem, ale otvorene priznajme, že záujem nemáme my. Nemáme záujem o detí! Keď to nezmeníme, tak toto je cesta do našej záhuby.   

 

Peter Medviď, Prešov

Článok bol napísaný ako komentár "Vstupná inventúra" pre lemkovské rádio lem.fm  a jeho znenie v rusínskom jazyku nájdete aj tu: http://www.holosy.sk/put-do-zaguby