Chaos v totálnej slobode /recenzia/

Dobropis rusínskeho súboru z Prešova ukročil do abstrakcie.

Keď Blaho Uhlár pred rokmi zavrhol tzv. pravidelnú dramaturgiu a začal rozvíjať dekomponované divadlo, šokoval témami i u nás nevídanými postupmi kolektívnych improvizácií. Už krátko pred rokom 1989 naplno vypovedal o stavoch a postojoch ľudí v neslobodnej spoločnosti. Najjasnejšie vo vtedajšom prešovskom Ukrajinskom národnom divadle inscenáciou Sens nonsens (1988) či v trnavskom Divadle pre deti a mládež Predposlednou večerou (1989). Po roku 1990 vytvoril najvýraznejšiu alternatívu k oficiálnej kultúre, divadlo Stoka. Z neho vyrástla väčšina z dnes aktívnych divadelníkov – hľadačov.

Po rokoch sa Uhlár opäť vracia do Prešova. Po Prelude (2003), v ktorom viac-menej varíroval svoje staršie skeptické témy, prameniace v spoločenskom i osobnom živote, predstavil Dobropis. Názov našepkáva, že Uhlár predsa ukáže nejaké benefity našej reality.

No za dobroprajným názvom sa skrýva úkrok do abstrakcie. „Tak, ako v abstraktnom umení nemožno konkretizovať, aj tu môžeme uvidieť neurčité obrazy, ktoré nás môžu zaujať a možno aj šokovať. V inscenácii neznie veľa slov a aj tie, ktoré počuť, neprinášajú nijaké vysvetlenie ničoho,“ hovorí sa v propagačných materiáloch divadla. Uhlár poskladal inscenáciu asi z 25 sekvencií. Drvivá väčšina z nich je prísne netematizovaná, mnohé spolu nesúvisia ani len formálne.

Lenže divadlo nie je to isté ako abstraktná báseň či abstraktný obraz. Aj keď sa chce dotknúť „iba“ pocitov diváka, malo by to „urobiť“ zrozumiteľným jazykom. V Dobropise Uhlár neartikuloval témy ani myšlienkovo, ani javiskovo vzrušujúce. Možno chcel vyjadriť pocity súčasníka, ktorý okrem svojej osamotenosti nepozná nič iné. To by mohli evokovať nezrozumiteľné „monológy“ Igora Lattu či „promenáda“ poloodhalenej ženy v zástupe ponáhľajúcich sa občanov. Iné obrazy, najmä tie na podklady z hudobnej klasiky, sú ešte „voľnejšie“. A tak sa divák v totálnej slobode vlastne poľahky stratí. A nepomôžu mu ani – na takýto typ divadla inak mimoriadne disponovaní - herci Divadla Alexandra Duchnoviča. Škoda.

Zdá sa, že dekomponované divadlo dnes už ukazuje iba svoje obmedzenia. Blaho Uhlár je však režisér, ktorého skúsenosti by v spojení s „klasickejšou“ drámou, napríklad absurdnou, mohli priniesť pre celé naše divadlo toľko túženú obrodu.

Blaho Uhlár a kol.: Dobropis
Hrajú: Zuzana Haľamová, Ľudmila Lukačíková, Daniela Rusinková, Svetlana Škovranová, Sergej Hudák, Igor Latta, Ľubomír Mindoš, Jozef Pantlikáš, Vasiľ Rusiňák, Jozef Tkáč

Premiéra 14. marca 2008 v divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Oleg Dlouhý (Autor je divadelný kritik)

Zdroj:
http://kultura.sme.sk/clanok.asp?cl=3796318