Cholera je výmysel, páni nás chcú otráviť. Ľudia sa nepoučia, vraví historička

Pred 190 rokmi vypuklo na východe povstanie.

Epidémie vo väčšej či menšej miere sužovali ľudstvo už pred tisícročiami. Jedna v Európe vypukla aj presne pred 190 rokmi. Vtedy ešte pre starý kontinent nepoznaná cholera zasiahla mnohé krajiny od Ruska až po Britániu. Na východnom Slovensku však mala špecifický priebeh. V krajine stále vládol feudalizmus, ľud bol chudobný a zákerná choroba všetko ešte zhoršila. Navyše sa medzi obyvateľstvom šírili dezinformácie, ktoré hnev poddaných voči vládnucej vrstve podnecovali ešte viac. Okolnosti nakoniec viedli k udalostiam, ktoré história pozná ako Východoslovenské roľnícke povstanie. Ohniskom vzbúr sa stal Zemplín v okolí Trebišova, kde sa do povstania zapojilo približne 78 obcí. Archeologička a historička NIKOLA RADOVÁ (NR) a historik DOMINIK FERENČÍK (DF) z Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína v Trebišove priblížili, ako sa takmer pred dvoma stovkami rokov proti epidémii bojovalo, prečo matky v Košiciach napadli mestského chirurga či aký mal starosta Nižného Žipova dôvod šíriť správy, ktorým sám neveril.

Aké sociálne pomery vládli na území dnešného východného Slovenska v čase príchodu epidémie cholery?

- DF: Drvivá väčšina obyvateľstva pracovala v poddanskom feudálnom pomere. Ich sociálna situácia nebola ani zďaleka ideálna. To si uvedomovali zrejme všetci, ale nie každý mal odvahu riskovať a povedať to nahlas. A vtedy bol dosť neúrodný rok, takže aj to málo, čo si dokázali ľudia vypestovať, sa, bohužiaľ, v ten rok nepodarilo. Veľká časť obyvateľstva pritom nemala ani vlastnú pôdu, z ktorej by mohla mať nejakú obživu, žili ako nádenníci. A po vypuknutí cholery sa to ešte zhoršilo. Dospeli do takého štádia, že si nemohli zabezpečiť ani základné potraviny. Mnoho z nich chodilo na sezónne práce na Dolnú zem, no zákaz vychádzania, ktorý platil v čase cholery, spôsobil, že prišli o celoročné príjmy. Teda okrem toho, že si potraviny nedokázali vypestovať, nemohli si ich ani zakúpiť, čiže úplne živorili.

Prvé zmienky o cholere pochádzajú z Ázie, do Európy sa choroba dostala v 19. storočí. Krajiny sa s ňou počas tejto epidémie stretli po prvý raz. Vedeli, čo majú robiť a ako reagovať?

- DF: Bol som dosť prekvapený, no vrchnosť vedela zareagovať na chorobu dosť dobre. Protiepidemické opatrenia boli podobné, ako sú dnes. V roku 1831, keď sa cholera do Európy dostala prvýkrát, sa na naše územie dostali ruské vojská, ktoré šli pomôcť potlačiť povstanie poľských kniežat, takže v oblastiach okolo Uhorska sa objavila skôr. Uhorská vrchnosť na to zareagovala uzavretím hraníc a zavedením kontroly na hraniciach. Angažovali dokonca samotných poddaných, zamestnávali ich ako strážnikov, ktorí mali za úlohu strážiť dôležité priechody, priesmyky a podobne. Aj lekári, hoci sa to z dnešnou medicínskou vedou nedá porovnať, mali aspoň akú-takú predstavu o tom, ako by sa dalo aspoň teoreticky šíreniu cholery zamedziť. Ale v praktickej rovine to šlo oveľa ťažšie. Obyvatelia, teda poddaní, odmietli spolupracovať. Odmietali aj základné hygienické návyky.

Aké boli príznaky choroby a aký mala priebeh?

- DF: Bola to napríklad triaška, slabosť, závraty, bolesti hlavy, nechutenstvo, úzkosť či strach. Z tých závažnejších to boli bolestivé kŕče, silné dávenie a zvýšené vylučovanie stolice. Dochádzalo k veľmi rýchlej dehydratácii celého tela a malo to rýchly priebeh.

- NR: Keď dochádzalo k rýchlym a prudkým hnačkám a dáveniu, organizmus sa veľmi rýchlo dehydroval. Do 12 hodín dochádzalo k zlyhávaniu obličiek a potom k smrti.

Aké boli v tom čase spôsoby liečby?

- DF: Komisári, zodpovední za distribúciu informácií, vydávali obežníky, aby sa k ľuďom dostali odporúčané spôsoby liečby. V podstate to bolo viac-menej o prevencii. Odporúčali, napríklad, aby bola nakazená osoba izolovaná, a keď už počty presahovali únosné čísla, zriaďovali sa lazarety. Pri liečbe šlo o také bežné postupy, zraziť teplotu pacienta, potiť sa a podobne. Využívali sa rôzne ľudové recepty na bylinkové čaje, zábaly, obklady a, prirodzene, aj dostupné lieky, ako bol bizmutový prášok na kŕče či ópium na zmiernenie bolestí.

Spomínali ste, že po praktickej stránke bol s opatreniami problém. Šlo len o to, že ľud odmietol dodržiavať nariadenia, alebo v tom bolo aj niečo iné?

- DF: Stopercentne by sa tomu tak či tak nedalo zabrániť, veď ani dnes nedokážeme stopercentne zabrániť šíreniu koronavírusu. Ale myslím si, že vtedy zohralo najdôležitejšiu úlohu to, že obyvatelia, či už vedome alebo nevedome, nedodržiavali nariadenia - pohybovali sa medzi župami a, napríklad, nedodržiavali odporúčania prevárať pred konzumáciou vodu, keďže cholera sa zdržiavala hlavne v infikovanej vode. Ale šírila sa aj potravinami, napríklad konzumáciou rýb, ktoré v infikovanej vode žili.

Myslím si však, že zlyhala aj komunikácia, keďže k mnohým sa tieto opatrenia ani nedostali a ďalší sa rozhodli ich ignorovať. Rady a odporúčania lekárov o tejto chorobe a o užívaní liekov sa stretli s nepochopením. Ľudia boli nastavení tak, že im lekári chcú ublížiť.

- NR: Zemepáni vtedy začali dezinfikovať studne chlórom. Keď to poddaní videli, mysleli si, že ich chcú otráviť.

Aké vzťahy vládli medzi pánmi a poddanými? Malo obyvateľstvo dôvod veriť napríklad v to, že ich šľachta chce hromadne všetkých otráviť?

-DF: Časť obyvateľstva tomu verila určite. Použil by som k tomu prípad jedného z obyvateľov, Michala Pavúka z obce Nižný Žipov.

Bol to bývalý richtár, a hoci nevedel čítať ani písať, bol všeobecne považovaný za inteligentného a bol rešpektovaný. Stal sa šíriteľom informácií o tom, že zemepáni sa snažia poddaný ľud otráviť. Ale kronika spomína, že on sám týmto rečiam neveril. Aj mnohí ďalší to zneužili na to, aby ľudí podnietili k rebélii, aby povstali proti pánom a využívali na to všelijaké prostriedky. Zemepánov obviňovali z toho, že ich chcú zabiť a zhabať ich majetky. Neskôr do toho zatiahli lekárov, úradníkov a aj Židov, ktorí im údajne predávali otrávené potraviny.

Dalo by sa teda povedať, že v tej dobe existovali dezinformátori, ktorí cielene podnecovali nepokoje v radoch roľníkov?

- DF: Áno, určite pochopili silu toho, že ak ľudia takej informácii uveria a prijmú ju ako pravdivú, pomôže to ich veci. Povedal by som, že aj Michal Pavúk, hoci sám týmto informáciám neveril, tým zrejme sledoval vyšší cieľ, a to vymanenie sa z poddanstva, respektíve aspoň zlepšenie sociálnej situácie.

Prvotný začiatok vzbury nastal vraj v Košiciach pri podávaní liekov. O čo konkrétne šlo?

- DF: Neboli to len Košice. Už skôr sa objavujú lokálne vzbury, proti ktorým bolo nasadené aj vojsko. Napríklad v Pešti povstali študenti a mestská chudoba a v Miškovci remeselníci. V Košiciach, ktoré spomínate, šlo o vzburu, kde dav zložený zo žien, hlavne matiek napadol mestského chirurga. Ako som už spomínal, lekári mali vedomosti o určitých spôsoboch a liekoch, ktoré mohli, avšak nie stále museli, pri cholere pomôcť. Konkrétne tento mestský chirurg, volal sa Lehotský, prehnane nútil deti užívať lieky, o ktorých si myslel, že sú v boji s cholerou efektívne. Pretože mala cholera taký rýchly priebeh, veľakrát nebol zhoršený stav a prípadne aj smrť pripísaný chorobe, ale naopak liekom.

- NR: Ale na druhej strane treba povedať, že užívanie bizmutového prášku, ktorý považovali za účinný proti cholere, síce pôsobil priaznivo proti kŕčom, ale vo veľmi vysokých dávkach bol veľmi toxický. Pomáhal teda k tomu, aby sa stav zhoršoval. Práve bizmutový prášok bol jeden z prvých liekov, ktorý lekári začali používať. V Košiciach teda šlo o poberanie nadmerného množstva bizmutového prášku.

Od prvej vzbury v Košiciach nabralo povstanie masový charakter približne o dva týždne neskôr. Čo sa za ten čas dialo v krajine?

- DF: Ako som spomínal, vzbura vypukla aj v Pešti a Miškovci a povstanie začalo sériou lokálnych vzbúr, hlavne v dedinách okolo Trebišova. Centrom sa stala obec Nižný Žipov, kde sa do povstania dostal spomínaný richtár Pavúk. Odtiaľ sa šírilo aj priamo do Trebišova. Na začiatku augusta 1831 sa tu zhromaždilo asi 2 300 obyvateľov. Začali chytať skupiny ľudí, ktorých označili za travičov. Išlo napríklad o židovských obchodníkov, o mestských úradníkov, dokonca aj o samotného trebišovského richtára - čiže o ľudí, ktorí mali určitý vplyv na ich život a o ktorých si mysleli, že urobili niečo, aby im uškodili.

Došlo aj k stratám na životoch?

- DF: Áno, došlo. Povstanie netrvalo dlho, asi len dva týždne, ale malo masový charakter. Konkrétne v Trebišove bolo zastrelených jedenásť povstalcov.

- NR: Povstalci zasa rabovali kaštiele a kúrie a máme zmienky aj o tom, že šľachtu zabili. Mrzačili telá, odsekávali im ruky a nohy a podobne. Na šľachte sa prakticky vypomstili.

To znie dosť impulzívne a agresívne. Mala vzbura aj nejakú stratégiu, alebo šlo skôr o emočný výbuch s cieľom vybiť si zlosť?

- NR: Nebolo to organizované, skôr chaotické, a preto aj došlo k rýchlemu potlačeniu. Keď povstalci videli, že idú cisárske vojská, vedeli, že je zle. Ako to opisuje Jonáš Záborský vo svojom diele Hlovík medzi vzbúreným ľudom, vzbúrencov musel potom zachrániť farár, ktorého tiež trýznili. Keď videli prichádzať vojsko, báli sa o život.

Prichádzajúce vojsko teda Východoslovenské roľnícke povstanie nakoniec potlačilo. Aké to malo dôsledky?

- NR: Povstalci boli potrestaní. Vynesených bolo 119 rozsudkov smrti, z toho 64 na Zemplíne. Samozrejme, dostávali tresty ako palicovanie, dereš, bičovanie korbáčom. Dokonca je zmienka o tom, že na Spiši bol jeden povstalec dva roky zavesený na strome a telo mal obalené v plátne, ktoré museli meniť. Keď obesili Michal Pavúka, máme zmienku, že jeho matka musela zaplatiť za to, že bol vo väzení a aj za popravu.

Pôvodným cieľom povstania bolo zlepšiť sociálne pomery, eventuálne až zrušiť poddanstvo. Pohlo sa po vzburách niečo v tejto oblasti, čo už pozitívnym alebo negatívnym smerom?

- NR: Jedným krokom bolo zmiernenie trestov, aby nebolo viac rozsudkov smrti. Cisár František I. Habsburský dal príkaz súdom, aby nedávali také prísne tresty, sudcovia sa totiž na povstalcoch v podstate mstili. A tým druhým, že povstanie vyvolalo otázku zrušenia poddanstva.

Teda vzbury vo svojej podstate splnili cieľ, pre ktorý vznikli.

- NR: Áno.

V mnohom z toho, čo tu odznelo, vidieť paralely aj so súčasnosťou. Ako sa na súčasnú situáciu pozeráte ako historici a ako ju interpretujete na základe vedomostí o tom, že podobné veci sa diali už aj pred 190. rokmi?

- DF: Ľudia budú možno argumentovať tým, že sa to porovnávať nedá, ale môžeme vidieť, že opatrenia boli podobné - uzavretie hraníc, kontroly na hraniciach, karanténa pre tých, čo ležali v lazaretoch. Dokonca bol i zákaz bohoslužieb či konania pútí. Hovorí sa, že história sa opakuje a vidíme, že je to pravda. A asi vždy sa nájde jedna skupina obyvateľstva, ktorá bude hľadať niečo, čo tam možno ani neexistuje.

- NR: Ako kolega spomínal, odhliadnuc od politiky a od všetkého, čo sa dnes deje, opatrenia boli takmer navlas rovnaké. I to, že ľudia si mysleli, že cholera je výmysel. Čo sme si mysleli o korone aj my. Ľudia sa asi nikdy nepoučia.


DANIELA MARCINOVÁ

Zdroj:
https://dolnyzemplin.korzar.sme.sk/c/22709451/cholera-je-vymysel-pani-nas-chcu-otravit-ludia-sa-nikdy-nepoucia-vravi-historicka.html?ref=trz

Foto: Východoslovenské roľnícke povstanie
Zdroj:www.obechaniska.sk