Chrám vo Valaškovciach sa zachránil akoby zázrakom

Valaškovčania, vysťahovaní rodáci a ich potomkovia, veriaci z okolitých obcí i vojaci, ktorí slúžia vo výcvikovom priestore, sa včera zišli na odpustovej slávnosti v chráme sv. Petra a Pavla vo Vojenskom obvode Valaškovce pri Humennom. Panychídou a kvetmi si na miestnom cintoríne uctili pamiatku zosnulých, ale aj slobodníka Vladimíra Zlatnického, ktorý tu tragicky zahynul v roku 2006.

Obec Valaškovce vysídlili v roku 1937 kvôli vojenskému obvodu. Z obce ostal iba cintorín a gréckokatolícky chrám zasvätený apoštolom Petrovi a Pavlovi. Už pätnásť rokov uplynulo od jeho novej vysviacky.

Valaškovčania postavili chrám v roku 1729. Keď museli nasilu opustiť svoje rodisko, nik sa ho neodvážil zbúrať. Chrám nie je zakreslený v žiadnych mapách a dokumentoch.

V sedemdesiatych rokoch tu zriadili tankovú strelnicu, ale strely sa chrámu vyhýbali. Slúžil ako sklad terčov a umelého hnojiva pre vojenské lesy a majetky.

„Prečo by mali ľudia cestovať do Lúrd za drahé peniaze, keď aj tu na Valaškovciach je malý zázrak – chrám, ktorý pretrval bez vážneho poškodenia,“ spomína generálmajor vo výslužbe Ján Čmilanský, ktorý  velil pred 15 rokmi 2. armádnemu zboru v Prešove.

Práve on stál pri zrode myšlienky obnovy chrámu. Prispeli na ňu aj Valaškovčania.

„Mali sme s ňou veľké trampoty. Jeden z Valaškovčanov ma zahlásil, že rekonštruujem pamiatku, ktorá neexistuje. Dostali sme 50-tisícovú pokutu, ktorú neskôr zmiernili na 5-tisíc slovenských korún. Musel som ich zaplatiť, ale teší ma, že sa chrám zachoval a vznikla nová tradícia odpustov,“ hovorí Ján Čmilanský, ktorý vynechal len dva ročníky kvôli pobytu v zahraničí.

Pani Anna v rodisku ozdravela
Prvá procesia išla k chrámu z letiska pred pätnástimi rokmi. Bol v nej aj Milan Onufer.

„Nevynechal som ani jeden rok. Narodil som sa už v Humennom, ale s rodičmi som často chodieval na tieto miesta. Teraz to tu všetko pozarastalo, ale pamätám si, že dom mojich rodičov stál neďaleko cintorína po ľavej strane,“ hovorí.

Osemdesiatštyriročná pani Anna Slováková musela opustiť rodisko, keď mala 9 rokov. Na odpustovú slávnosť prišla v sprievode vnučky Aničky a jej rodiny.

„Všetko mi ostalo v pamäti. Aj teraz mám všetko pred očami, kde aký dom stál, kto kde býval, ako sme žili. Zašla som na cintorín, kde je vyše storočný kríž. Hroby už ťažko rozoznať,“ hovorí s dojatím.

Ani ona nechýbala na prvom odpuste. „Mala som veľký strach ísť sem. Bolia ma kĺby, operované kolená. Ale tu som ozdravela. Cítim sa tu ako doma, akoby som sa tu len nedávno narodila. Nikdy nezapriem, že som  'stará ' Valaškovčanka,“ dodáva.

-jo-

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/6458075/chram-vo-valaskovciach-sa-zachranil-akoby-zazrakom.html