Chvála učenia (sa)

Ladislav Šimon, germanista, prekladateľ, vysokoškolský pedagóg | 06.04.2017 17:00

Nedávno sme si ako každý rok pripomenuli Deň učiteľov a narodenie učiteľa národov Jana Amosa Komenského. Pri uvažovaní o našom školstve by sa zišlo zopakovať nejednu z jeho myšlienok. Povedzme tú, že ak má byť náprava úspešná, musí byť komplexná a všestranná, lebo "ak nebudeme súčasne napravovať všetko, čo vzájomne súvisí, nikdy sa nedostaneme dopredu".

 

Naša rodina je pedagogicky zaťažená v rozsahu troch generácií priamych potomkov, a navyše niekoľkých, čo sa cestou pridružili. Preto nečudo, že pri stretnutiach aj mimo nich výchova a vzdelávanie bývajú predmetom (aj konfrontačných) debát. Dosť sa naproti tomu čudujeme, že o reforme školstva nielen hovoria, ale ju aj čiastočne pripravujú jednotlivci (že vraj odborníci, ale sú to skôr naivní amatéri), ktorí chcú úprimne naše školstvo zlepšiť, ale sú od jeho skutočných problémov na míle (anglické či námorné?) vzdialení, možno si realizujú svoje predstavy, ale často sú to chiméry alebo (v najlepšom prípade) vzdušné zámky. Dožičil by som im tráviť deň čo deň pred žiakmi napríklad na základnej škole, kde sa zišli zástupkyne a zástupcovia zo všelijakých vrstiev našej rozvetvenej spoločnosti.

 

Ani naša rodina nemá naporúdzi účinné recepty, hoci sa zakaždým vyskytne množstvo viac či menej zodpovedných návrhov. Našťastie sa nebudú nikdy realizovať. Na druhej strane by však prípadné zlaté zrnká nemuseli či nebodaj nemali zapadnúť prachom zabudnutia.

 

Problém prvý – motivácia

Všetci hovoria unisono – naši žiaci všeobecne stratili záujem o učenie sa, nevidia dôvod, prečo by si mali napchávať do ešte krehkých hlavičiek tony nezáživných znalostí, keď môžu bez toho veľmi slušne vyžiť. Mnohí so žiačikmi, ktorých zlí učitelia pečú na horúcom ražni požiadaviek školských osnov, prejavujú súcit. Ale veď súcit s chudákmi je nanajvýš pozitívna ľudská vlastnosť. Preto sa aj prezident republiky pozastaví, keď škola – podľa jeho názoru – žiada od jeho potomka zbytočnosti. Chystaná reforma má všetky tieto neduhy odstrániť. Naozaj? Nech je to už akokoľvek, podarilo sa nám znížiť autoritu vzdelania v našej spoločnosti natoľko, že to vzbudzuje až údiv a úžas. Má to nielen vonkajší efekt, že žiakom nezáleží na známkach, ktoré sú im – spravodlivou či nespravodlivou – odmenou za školské výkony, ale prevláda aj všeobecná mienka, že uplatnenie v praxi a školské výsledky sú také od seba vzdialené veličiny, že uvažovať o nich vôbec nestojí za reč. Napraví tento galimatiáš slovné hodnotenie výsledkov žiakov? Pochybujem. Učiteľská zložka našej rodiny to skôr pokladá za ďalšie nezodpovedné týranie učiteľov.

Nepochybne sú to závažné problémy, ktorými sa zaoberá pedagogická veda. Aspoň by sa mala zaoberať, ale v spoločnosti si zatiaľ nezískala ani autoritu, ani popularitu. Možno ju mala, ale stratila ju. Prečo? Zaujímame sa o skutočné či vymyslené kauzy, v ktorých sa každý vyzná, pri ktorých je každý vyšetrovateľom, prokurátorom i sudcom, je to zábavné, je to divadlo pre masy a obyčajne si „zabúdame“ klásť otázku, ako to všetko vplýva na mladú generáciu ktorá – ako každé pokolenie – vstupuje na javisko života s určitým očakávaním, predstavami, áno, aj s ideálmi, ktoré postupne (možno aj programovo) stráca.

 

Kým si však všetky rozhodujúce úrovne spoločnosti neuvedomia nevyhnutnosť vzdelávania a nezačnú praktizovať princíp permanentného osvojovania si znalostí, kým takáto motivácia neprevládne, budeme len hovoriť o ďalších reformách.

 

Problém druhý – selekcia

Otázka, čo má človek vedieť, trápi ľudstvo odjakživa – predovšetkým zoči-voči skutočnosti, že ľudský mozog – odhliadnuc od individuálnych odlišností – všeobecne a zďaleka nemá dostatočnú kapacitu na uskladnenie faktov, ktorými nás štedro obdarúva zákerný svet. Pochopiteľná požiadavka selekcie je nerozlučne prepojená s príslušnými kritériami: Čo, prečo a ako si mám vybrať?

Mne blízkej školopovinnej osoby som sa spýtal, aké školské predmety má najmenej rada. Odpoveď ma prekvapila. Nebol to dlhoročný strašiak našej mládeže – matematika, ale bol to dejepis a zemepis. Darmo som sa usiloval, darmo som argumentoval, že ja som tieto predmety miloval, reakciou bol iba ironický úškrn. Pre mňa to bol dôvod na zamyslenie. Prečo je našim dnešným frekventantom škôl všetkých stupňov jedno, ako sú rozložené rôzne javy nielen na vzdialenej zemeguli, ale aj v ich najbližšom okolí? Prečo nepociťujú potrebu orientovať sa? Prečo odmietajú utriediť historické fakty aspoň do tej miery, že si nepletú prvú svetovú vojnu s druhou? Akoby sme sa zrazu ocitli v nehistorickom, ba antihistorickom čase, ktorého plynutie nás nemusí zaujímať. Iba keď niekto vymyslí nejakú v podstate nelogickú akciu, radi sa k nej bez rozmýšľania pripojíme, lebo od nej očakávame dobrodružstvo, napätie a množinu afektov? Nie je to náhodou aj preto, že neúnosne málo vieme?

 

Istý múdry človek si položil otázku, kto sa dnes môže či má pokladať za vzdelanca. Odpoveď ma prekvapila rovnako ako vyššie spomínaná. Za vzdelanca sa môže pokladať ten, čo sa vyzná v histórii, po druhé ten, kto dobre pozná základné diela svetovej literatúry, po tretie ten, kto ovládne fakty potrebné pre každodenný život – o tom, ako je nevyhnutné správať sa v každodenných situáciách. O všetkých týchto bodoch by sme mohli diskutovať. Napríklad o tom, čo si vybrať z histórie. Asi nebudeme vehementne uprednostňovať vzdialené fakty, ale sústredíme sa na základné udalosti a ich aktérov, a to v časovej postupnosti. Dejiny sú plné príbehov, ktoré môžu zaujať zvedavcov – a takými sú (alebo by aspoň mali byť) všetci mladí ľudia. Možno by si tu mohli vstupovať do svedomia učitelia histórie, ktorí by mohli byť sprostredkujúcimi rozprávačmi príbehov.

 

Druhá požiadavka je v našom kontexte nezvyčajná, ale je logická. Základné diela svetovej literatúry obsahujú skúsenosť, ktorú inak ťažko získame. Obsahujú alternatívy rozhodnutí, s akými zápasili generácie ľudí vo všetkých dobách a vo všetkých okolnostiach. Ak si ich čítaním osvojíme, sme prinajmenšom informovaní, aj keď si všetko podstatné musíme prežiť sami. Možno sa však nedáme len tak zmanipulovať. A navyše dostáva čitateľ aj nemalý bonus, naučí sa komunikovať a kultivuje si jazyk. Je naozaj veľa dôvodov myslieť si, že „sčítaný“ jednotlivec je prijateľnejší ako ten, čo sa odnaučil čítať. Na druhej strane je známe, že čitateľské schopnosti dnes upadajú, čo má hrozivé následky. Vyskytujú sa ťažkosti aj s pochopením relatívne jednoduchých viet, keď vieme, čo znamenajú jednotlivé slová, ale uniká nám zmysel výpovede. Čítanie nič nenahradí. Čo keby sa naše politické elity nevenovali iba podenkovým sporom, ale usilovali sa sústrediť na riešenie naznačených existenciálnych problémov? Lebo bez múdrej politiky to nepôjde. No politika si zväčša vyberá zrnká pomáhajúce dosahovať pragmatické ciele. Zatiaľ spoločnosť „veselo“ upadá.

 

Tretia oblasť vzdelanosti je na prvý pohľad najmenej sporná. Veď každé povolanie si vyžaduje určité znalosti, schopnosti a zručnosti. Ak niekto nemá ambíciu tieto požiadavky splniť, sám sa ocitá mimo hry a treba hľadať cestičky, ako sa mu dá pomôcť. No okrem špeciálneho vzdelania existuje čosi, čo by mal vedieť každý. Čiastočne ide o sústavu noriem, ale iba s normami nevystačíme. To, čo označujeme ako „všeobecné“ vzdelanie, spravidla umožňuje úspech praktického konania, ale aj komunikáciu medzi ľuďmi, ktorá je podmienkou vzájomného pochopenia.

 

Pri tejto komunikácii existujú otázky „dovolené“ a „nedovolené“. Ak chceme riešiť špeciálne problémy, potrebujeme na to poučených adresátov, ale všeobecná konverzácia si žiada rozhľadených, informovaných, ak chcete, „sčítaných“ ľudí, ktorí stále kultivujú sami seba. Netreba ani pripomínať, že všetky podobné postuláty sa dajú obísť, môžeme ich ignorovať, môžeme sa tváriť, že ich rešpektujeme, ale pretvárka sa časom vypomstí, ako sme svedkami v prípadoch niektorých našich politikov. Aj fiasko sa však môže tváriť ako hrdinstvo.

 

Problém tretí – dá sa ešte niečo robiť?

Pravdaže sa dá – optimizmus nám nik nemôže vziať. Recept nie je nový, treba sa vedieť učiť a treba sa vedieť naučiť. Ak sa niekto niečo naučí a zabudne to, lebo to momentálne nepotrebuje, nič sa nestane, ak to bude nevyhnutné, zopakuje si to. Už fakt, že sa niekto niečo naučil, je sám osebe nemalou hodnotou. A ak sa niekto naučí myslieť, táto hodnota sa znásobuje. Bez učenia sa to však nie je možné. Učenie sa nedá nahradiť ničím iným, aj keď si to možno niekto myslí.

Iná vec je, že niečo sa učíme ľahko, niečo nám ide ťažšie. Ospravedlňujem sa, že tu uvediem vlastný príklad. Boli časy, keď som vedel naspamäť súpisky všetkých československých ligových futbalových mužstiev vrátane vtedy slávnej maďarskej reprezentácie. Moje „učenie sa“ spočívalo v pravidelnom (asi pozornom) čítaní športových rubrík v novinách. Za tieto svoje znalosti som utŕžil veľa kritiky, ktorá hraničila s posmechom. Na čo ti je to? Nemôžeš sa učiť múdrejšie veci? To nemáš čo robiť? Dodnes som však presvedčený – hoci sa mi pri skúšaní pamäti vynárajú už len fragmenty spomínaných zostáv – že to bolo predsa len na niečo dobré a že som tieto znalosti nenadobudol nadarmo. Možno majú podobný pocit aj viacerí, ktorí vyznávajú Komenského zásadu „škola hrou“. Ktorým učenie nespôsobuje trápenie, ale sú natoľko zvedaví, že chcú vedieť čoraz viac. Ba hovorí sa, že sú „zvedavé“ a menej zvedavé národy. Zvedavé národy sa dajú rozpoznať podľa úrovne a návštevnosti knižníc, podľa odbytu náročnejšej literatúry, ale aj podľa úrovne školstva vrátane „univerzít tretieho veku“. Časy sa menia, učenie (sa) zostáva.

 

Problém štvrtý – čím začať?

O školách sa veľa hovorí, ale hriešne málo sa robí. V centre verejnej diskusie sa ocitli dve drogovo závislé devy, ktoré patria do rúk lekára, určite nepatria do rúk politikov. Akoby najpálčivejšou otázkou našich dní bola špeciálna pedagogika, ktorej úlohou je zaoberať sa podobnými prípadmi. O tej sa však v tomto ideologickom ošiali vlastne nič nedozvieme, zato sa zásadným, ale aj ukrutným spôsobom prezentujú politické pozície.

Ďalším problémom, ktorý hýbe mysľami našej reprezentácie, je „zlepšenie prípravy učiteľov“. Konečne našli kladivo, ktorým sa dá klinec udrieť po hlavičke (čo na tom, že je to detská hlavička). Hovorí sa o prísnejšom výbere uchádzačov o pedagogické štúdium, čo iste treba privítať. Ako učiteľ som prešiel viaceré fakulty pripravujúce učiteľov a môžem konštatovať, že na väčšine týchto zariadení neexistuje výber, ale nábor. Často sa stáva, že študentov študovaný odbor či špecializácia vlastne nezaujímajú ani neplánujú študované povolanie v praxi vykonávať. Horko-ťažko sa prinútia k priemerným výkonom, len aby sa udržali v režime štúdia. Na druhej strane sú naši študenti sympatickí, slušní, disciplinovaní a niekedy aj usilovní, ale máločo ich motivuje k nadpriemernosti. Česť výnimkám, ktoré sa ešte vždy – našťastie – vyskytujú. Výnimky sú aj tu „soľou zeme“.

 

Študenti si so sebou nesú všetko, čo zanedbala základná a stredná škola – a je toho neúrekom, čo pôsobí demotivačne. Ak si zosumarizujeme dnešnú situáciu, musia nám pripadať všetky reči o čarovných prútikoch ako nerealistická rozprávka. Ak chceme čosi dosiahnuť, čaká nás dlhá a niekedy aj úmorná práca.

 

Čím začať? Možno pozdvihnutím učiteľského stavu zo spoločenského suterénu na úroveň, ktorá by bola dôstojná. Myslím tým na dôstojné zaplatenie pedagógov, ale aj na dôstojnosť spočívajúcu v nemateriálnej oblasti. Možno nebudem priveľmi kacírsky, keď poviem, že tu by mali viac (pre seba) urobiť samotní učitelia. Vážnosť učiteľského stavu nie je len vecou politických orgánov (hoci to od nich treba žiadať a očakávať), ale aj samotných aktérov, ktorí sa každodenne prihovárajú svojim žiakom.

 

A tu sa znova vraciame na začiatok, teda k motivácii. Ona je alfou i omegou a ňou treba vari začať

 

Ladislav Šimon (1938)

 

Autor: Archív L. Šimona

V roku 1959 absolvoval štúdium slovenčiny a nemčiny na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Od roku 1968 bol vysokoškolským pedagógom na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove (teraz Prešovská univerzita). Časopisecky začal publikovať ako študent v Mladej tvorbe. Venuje sa prekladaniu básnických, prozaických a literárnoteore­tických textov z nemčiny a poľštiny, problematike expresionizmu v nemeckej literatúre, recepcii nemeckej literatúry na Slovensku. Preložil desiatky kníh, o. i. eseje Rainera M. Rilkeho, Eliasa Canettiho, poéziu Friedricha Hölderlina, či J. W. Goetheho, Za preklad básní Hansa Magnusa Enzensbergera a Heinricha Heineho získal Cenu Jána Hollého. Je autorom rozhlasových hier, rozhlasových poviedok a televízneho scenára o Františkovi Švantnerovi.

 

Zdroj:

https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/425616-chvala-ucenia-sa/

 

Ilustračné foto.

Autor: SHUTTERSTOCK