Chvíle v posode

 

Aj keď bohyňou lovu bola bájna Diana, poľovníctvo je výsadou mužov. Na Slovensku máme 55-tisíc poľovníkov, z nich iba jedno percento predstavujú ženy. Medzi piatimi stovkami slovenských poľovníčok je aj Mária Kapráľová zo Stakčína. Povolaním chemická laborantka žila dlhší čas v Košiciach. Domov sa vracala cez víkendy a vtedy sa najradšej túlala po lese. Aj keď potulky lesom zbožňovala, chvíľami mala poriadny strach. Otec jej poradil, aby išla k poľovníkom.

 

„Povedal mi, že medzi poľovníkmi sa naučím nebáť sa a budem mať zo svojej záľuby aj nejaký úžitok.“ A tak si podala žiadosť o prijatie do poľovníckeho združenia. „Chlapi ma medzi seba prijali priateľsky a brali ma až veľmi rovnocenne. Niekedy mi bolo aj zaťažko držať s nimi krok v hone, či šliapať do kopca so zbraňou. Občas som si aj pomyslela, že trochu ľútosti z ich strany by nezaškodilo,“ s úsmevom spomína Mária a dodáva, že svetlým príkladom toho, ako by sa mal správať poľovník k poľovníčke bol dnes už nebohý pán Gezo. Trochu sa zamysli a urobí za témou bodku. „Na svete je málo originálov.“ Vzťah k prírode je len jedným z osobnostných predpokladov stať sa  poľovníkom. „Otec bol istý čas poľovník. Pamätám si, že už ako dievča som sa hrala s brokovými nábojmi,“ prezradila Mária. Vlastnú zbraň má už vyše dvadsať rokov. „Som skôr pozorovateľka a chovateľka zveri. Loviť by sa mali len výradové kusy. Nikdy by som si neovešala steny domu trofejami. Niet sa čím hrdiť a je to prežitok. Strelila som jeleňa, diviaka... Nie som ale pyšná na žiadny úlovok, stále je v tom smrť. Ulovené zviera beriem ako odmenu za čas strávený v lese, za starostlivosť o zver a jej prikrmovanie. Človek musí dávať, aby dostal,“ vyznáva sa. Členkou Poľovníckeho združenia Orol Stakčín je Mária od roku 1987. Keď začínala, bolo ich 25. Ako hovorí, taká veľká rodina, uvariť guláš na posedenie nebol problém. Dnes už áno, združenie má 65 členov a 8 čakateľov na členstvo. Raritou sú tri ženy v združení, z nich je jedna Košičanka, ďalšou je Máriina neter, ktorá je zatiaľ čakateľkou na členstvo. „Stav zveri v našom revíri je momentálne veľmi dobrý. Možno až prek vapivo dobrý. Zver robí aj škody na poľnohospodárskych kultúrach,“ konštatovala Mária a dodala, že medveďa, našťastie, nikdy nestretla. Stopy maca však videla viackrát. Na spoločných poľovačkách sa v ostatných rokoch podieľa málo, pretože sa stará o chorú mamu a jej dom. Chvíle v poľovníckom posede sú pre ňu tajomno - nádherným divadlom lesa a najväčším relaxom. Jej záľubou sú aj liečivé byliny a miešanie liečivých nektárov. „Vyžaduje si to veľa času a Boh ho tak zrýchlil. On však vie prečo...,“ pripomína. Poľovnícka uniforma Márii naozaj svedčí. „Mám rada zelenú farbu, dominuje v mojom šatníku spoločne s bielou,“ konštatuje a dodáva, že je typ ženy, ktorý nepodlieha módnym trendom, má svoj štýl a ten dostatočne vypovedá o nej. V skrini má modely, ktoré si sama ušila a povyšívala.

 

„Od 25 rokov nosím spodnice. Páčia sa mi odmalička. Mohla som mať deväť rokov, keď bývalá susedka nosila krojované široké sukne, pod nimi biele spodničky s madeirou a k tomu vypasovaný živôtik. Možno tam som našla svoj trend v obliekaní. Viem, že s pribúdajúcimi rokmi bude menej madeiry a viac strohosti, ale romantiku a rustikalitu si nedám zobrať žiadnym módnym poblúdením. Ľudové kroje, ktoré sa formovali stáročia, sú pre mňa vždy zdrojom inšpirácie. Kvalitné a krásne veci, ktoré mi sedia, nosím dlhé roky, sú súčasťou môjho ja,“ zdôraznila. Štýlom obliekania zaujala Mária Kapráľová aj známu fotografku Luciu Nimcovú, ktorá ju a jej modely zvečnila v ručne vyrobenej knihe Models by Maria v roku 2007 a predstavila na mnohých
výstavách.  

 

Mária Lopatníková