Čo majú spoločné Mária Terézia, Jozef II. a komunisti? 

Všetci nám brali sviatky

Ľahšie je sviatok do kalendára pridať, ako ho z neho odstrániť. Najmä ak ide o sviatok, ktorý vyjadruje základné hodnoty a idey, na ktorých sa formoval národ alebo vznikal štát. Symbolizujú totiž jeho identitu. Čo sa však nedá povedať o niektorých iných sviatočných dňoch. Často im chýba obsah, zmysel, niet ich čím naplniť. Tradícia takýchto "sviatkov-nesviatkov" sa v našich končinách tiahne ešte z čias Uhorska.

Vladimír Jancura

Už vtedy sa zrejme rodilo široké povedomie o tom, že takpovediac kompletný štátny alebo cirkevný sviatok musí byť zároveň dňom pracovného pokoja. Preto odňatie tohto atribútu mohli „čujnejšie“ vrstvy spoločnosti i niektoré jej vplyvné kruhy chápať ako degradovanie sviatku na polosviatok či dokonca narušenie zabehaného chodu v štáte. A stavali sa na odpor.

Presadiť zmenu dokázala iba silná štátna autorita. Panovníčka Mária Terézia takouto autoritou nepochybne bola.

Cirkevné sviatky znížila na polovicu
Na sklonku svojho panovania, v roku 1772, cisárovná usúdila, že tých sviatočných dní je v jej podunajskej ríši akosi priveľa. Týkalo sa to – okrem nedieľ – najmä niekoľkých desiatok prikázaných cirkevných sviatkov, ktoré boli zároveň voľnými dňami. Preto požiadala Svätú stolicu o výrazné zníženie ich počtu.

Treba poznamenať, že úsilie Márie Terézie reformovať sviatkové právo nebolo vo vtedajšej Európe ojedinelé. Podľa slovenského historika Petra Šoltésa práve v tom čase silneli na viacerých osvieteneckých dvoroch snahy o zníženie počtu sviatočných dní. Dialo sa to aj pod vplyvom novovekých ekonomických teórií, ktoré v tom videli istý zdroj zvýšenia produktivity hospodárstva.

Panovníčka pôvodne chcela zredukovať viac ako 30 cirkevných sviatkov (v jednotlivých diecézach to bolo rozdielne) na 19. S pápežom Benediktom XIV., ktorý spočiatku váhal s rozhodnutím, sa napokon dohodla, že sa všetky sviatky rozdelia do dvoch kategórií. Počas sviatočných dní 1. kategórie sa veriaci povinne zúčastňujú svätej omše a nesmú vykonávať žiadne ťažké práce a obchodovať. Na sviatky 2. kategórie nie je účasť na bohoslužbách záväzná a dovoľuje sa pracovať.

Toto riešenie pripadalo pontifikovi ako rozumné a nakoniec súhlasil so zaradením až 16 sviatkov do prvej kategórie.

Za panovania Jozefa II. (syna Márie Terézie) v rokoch 1780 až 1790 nadobudli náboženské reformy radikálnejší charakter. Rušili sa nielen sviatky, ale i omše a pobožnosti, štát dokonca predpisoval, ako sa majú sláviť.

„Na zoznam zakázaných sa dostala i jedna z najväčších katolíckych slávností – Vzkriesenie na Bielu sobotu a nemenej obľúbená ďakovná pobožnosť v posledný deň roka,“ približuje Šoltés. S týmito zmenami začal cisár vo viedenskej diecéze, ale v roku 1787 platil nový bohoslužobný poriadok už aj v Uhorsku, čiže aj na území dnešného Slovenska.

Ktovie, ako ďaleko by bol panovník – reformátor zašiel, keby nebol zomrel predčasne na tuberkulózu. Jozefovi nástupcovia pod tlakom biskupov postupne zmierňovali jeho zákazy a nariadenia. Trvalo však takmer sedem desaťročí, kým dostali rozhodovanie o liturgických veciach plne pod svoju kontrolu. Do značnej miery sa im podarilo obnoviť aj pôvodný počet cirkevných sviatkov, ktoré boli zároveň voľnými dňami.

„Je to útok proti oltáru“
Naši predkovia potom zažili ďalšie zásadné zmeny v sviatkovom kalendári až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Habsburská monarchia sa vtedy zmenila na súštátie a Uhorsko v ňom dostalo značné právomoci. Okrem iného si mohlo určiť sviatkový kalendár.

Uhorský snem (parlament ) prijal v roku 1891 zákon, ktorým zrušil 12 cirkevných sviatkov – dní pracovného pokoja.

Ak pred touto reformou malo Uhorsko 30 štátnych sviatkov, po nej ich zostalo 12. Hlavný štátny sviatok (ktorý sa neoslavoval v rakúskej časti ríše) sa slávil 20. augusta, na výročie kanonizácie svätého Štefana. Uhorský snem však zachoval v kalendári aj celoríšsky sviatok – 18. august. V ten deň sa oslavovali narodeniny cisára Františka Jozefa I.

Spravidla sa rušili menej významné, predovšetkým katolícke sviatky. Napríklad na 2. február pripadajúce Hromnice – Obetovanie Pána, alebo na 25. marca – Zvestovanie Pána či na 6. decembra – svätý Mikuláš. Preto sa nemožno diviť, že z cirkevných kruhov a z tlače blízkej katolíckemu kléru zaznela na adresu reformátorov ostrá kritika.

Život bez sviatkov je ako dlhá cesta bez hostinca.
- Hérakleitos z Efezu

„Je to útok proti oltáru“, napísal konzervatívny denník Budapesti Hírlap. Maďarský historik Péter Hanák upozorňuje na reakcie uhorských biskupov, ktorí v pastierskom liste napísali: „Zákon oberá veriacich o posvätný čas, štát nemá zasahovať do cirkevného kalendára.“

Vatikánsky nuncius sa obrátil na budapeštiansku vládu s nótou, v ktorej zdôraznil: "Uhorsko sa vydáva cestou laicizmu (odluky štátu od cirkvi – pozn. red.), podobne ako Francúzsko.“ Nuncius Anton Agliardi mohol argumentovať aj tým, že cisárska Viedeň ani zďaleka nezrušila toľko katolíckych sviatkov ako Budapešť.

Je zaujímavé, že vláda liberála Gyulu Szapáryho zdôvodňovala potrebu reformy neúnosnými stratami pracovného času. Poukazovali na to, že Nemecko, ale i Rakúsko majú väčší fond pracovného času.

V tých časoch uznávaný ekonóm Gyula Eötvös tvrdil, že hromadným rušením sviatkov získa uhorský priemysel „2–3 plné týždne produkcie ročne“.

Súčasný maďarský historik hospodárstva Miklós Lackó odhaduje prínosy vtedajšej reformy sviatkového práva od 1 do 1,5 percenta HDP.

Čo prevzala republika z monarchie
Vznik Československej republiky na troskách rozpadávajúceho sa Rakúsko-Uhorska sprevádzali revolučné udalosti i nápady.

Jeden príklad za všetky: už koncom marca 1919 podala skupina ľavicových poslancov v parlamente, príznačne nazvaná Revolučné národné zhromaždenie, návrh na zrušenie všetkých cirkevných sviatkov vrátane Vianoc a Veľkej noci.

Namiesto cirkevných sa mali zaviesť takzvané národné a občianske sviatky. „Aby verejné zriadenie bolo preniknuté duchom doby a zbavilo sa prežitkov predchádzajúcich období,“ uviedli navrhovatelia v zdôvodnení zákona. Predpokladá sa, že ho formuloval jeden z predkladateľov, známy český spisovateľ Alois Jirásek.

Za štátne sviatky navrhovali 1. máj (deň práce), 6. jún (deň upálenia Jana Husa) a 28. október (vznik ČSR). Rozdiel medzi počtom zrušených cirkevných a novozavedených občianskych sviatkov sa mal pracujúcim premietnuť do každoročnej platenej dovolenky. Poslanci nezaradili do návrhu ani jeden deň významný pre slovenský národ.

"Okrem averzie k náboženstvu viedol navrhovateľov syndróm centralizmu a bohemocentrizmu,“ predpokladá český historik konfesného práva Václav Valeš.

Našťastie, táto reforma kalendára napokon neprešla legislatívnym procesom, hoci väčšina vtedajšej vládnucej garnitúry bola za odluku štátu od cirkvi.

Parlament uzákonil jediný štátny sviatok – 28. október. Deň vzniku Československa, a tak to bolo ďalších šesť rokov.

Zákon z roku 1925 potom ustanovil ďalších 11 cirkevných sviatkov (okrem nedelí) za dni pracovného pokoja. Medzi nimi vianočné, veľkonočné a svätodušné sviatky.

Tento zákon okrem toho zaviedol kategóriu pamätných dní ČSR, boli štyri a takisto sa stali nepracovnými.

V tomto zozname síce nenájdeme 7. marec – narodeniny Tomáša G. Masaryka, ale za prvej republiky ho slávili (z úcty k prvému „prezidentovi – osloboditeľovi“) ako pamätný deň, nie ako štátny sviatok. V kostoloch a synagógach po celom štáte sa mali povinne konať slávnostné bohoslužby. Demokratická republika teda prevzala tradíciu typickú pre monarchie.

Čo je horšie, medzi toľkými sviatkami a pamätnými dňami sa nenašiel ani jeden, ktorý by stmeľoval československú spoločnosť. A zároveň ani jeden, ktorý by bol primárne slovenský, na čo upozornil pred siedmimi rokmi kolektív prevažne českých historikov – autorov publikácie Sláva republike.

Podľa tvorcov sviatkového kalendára mali túto úlohu plniť oslavy zasvätené svätému Václavovi alebo Cyrilovi a Metodovi, ale neslávili ich vo všetkých častiach štátu. Na Slovensku sa viac pripomínali narodenie a smrť Milana R. Štefánika alebo výročie Martinskej deklarácie, výročia týchto udalostí sa však do oficiálneho kalendára nedostali.

Manifestácie na deň narodenia Hitlera
Po rozbití Československa za ľudáckeho režimu sa u nás slávili tri štátne sviatky. Výročie vzniku slovenského štátu 14. marca, Sviatok práce 1. mája a Sviatok sv. Cyrila a Metoda.

Na 1. mája sa oslavovala najmä „národná práca“, podobne ako v nacistickom Nemecku. "Práca, ktorá sa rodí v národe, z národa a musí ostávať v celom národe,“ vysvetľoval jeden z ideológov režimu Jozef Paučo. V skutočnosti sa velebila ľudová strana a jej politika.

Ľudáci zachovali všetky cirkevné sviatky, zakotvené v zákone z roku 1925, akurát že zoznam sa rozšíril o voľný Veľký piatok, čím chcel režim vyhovieť požiadavkám evanjelickej cirkvi.

Okrem týchto sviatkov treba spomenúť dvoje štátnych slávností. Štvrtého mája to boli spomienkové podujatia venované výročiu tragickej smrti Milana R. Štefánika. Organizátori ich párkrát pričlenili k oslavám Sviatku práce. Štefánika však nepripomínali ako spoluzakladateľa Československa, ale ako „národného bohatiera“. S oslavami sa spájala púť na Bradlo a letecký deň vo Vajnoroch.

Oveľa pompéznejšie boli štátne oslavy narodenín Adolfa Hitlera 20. apríla. Pri tejto príležitosti sa konali masové zhromaždenia, účasť štátnych zamestnancov, členov ľudovej strany, Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže bola povinná. Alexander Mach nazval 20. apríl v roku 1944 "dňom vďaky ochrancovi a garantovi slovenskej samostatnosti .“ Po führerovi premenovali dovtedy Masarykovo námestie v Bratislave na Hitlerovo (dnes Hlavné námestie).

Gerlach sa stal Stalinovým štítom
V prvých rokoch po skončení vojny a obnovení ČSR platil sviatkový kalendár z prvej republiky. Okrem toho sa oslavovali výročia SNP a oslobodenia republiky Červenou armádou.

Aby toho nebolo málo, v našom kalendári sa neskôr pripomínal ako pamätný ešte aj Deň Sovietskej armády a sovietskych námorných síl (23. februára). A 21. decembra sa s pompou oslavovali narodeniny generalissimusa Josifa Stalina. V roku 1949, na jeho sedemdesiatiny, premenovali Gerlach na Stalinov štít.

Po prevzatí monopolu moci trvalo komunistom takmer tri roky, kým pripravili nový zákon o štátnych sviatkoch. Ich počet znížili na sedem. Patril medzi ne Nový rok (1. január), Sviatok práce (1. máj), Výročie oslobodenia Československa Sovietskou armádou (9. máj) a Deň vzniku Československa (28. október). Od roku 1975 ho však nahradil Deň znárodnenia, ktorý sa stal aj voľným dňom.

Prekvapuje, že štátnym sviatkom sa nestalo výročie "Víťazného februára“, ako propagandisti nazvali prevzatie moci KSČ vo februári 1948.

Sovietsky vzor tentoraz akoby neplatil, veď výročie októbrovej revolúcie sa v ZSSR oslavovalo ako štátny sviatok a bolo vždy dňom pracovného pokoja.

V československom kalendári síce Víťazný február označovali ako „významný slávnostný deň“ ale ak nepripadol na víkend, bol bežným pracovným dňom.

Zdá sa, že výročie Víťazného februára bolo skôr straníckym sviatkom. V predvečer jeho sláv sa konali slávnostné zasadnutia ÚV KSČ, ÚV KSS a ústredných orgánov Národného frontu. V krajoch, okresoch a mestách sa konali slávnostné zhromaždenia, usporiadané straníckymi orgánmi nižších stupňov za účasti Revolučného odborového hnutia (ROH). Vždy pritom asistovali jednotky Ľudových milícií z veľkých fabrík (,,ozbrojená päsť strany"), lebo to bol aj ich sviatok.

Ale veľká časť spoločnosti 25. február ako sviatok nevnímala, podobne ako dnes takto nevníma ani 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu. Keď pred dvomi rokmi sociológovia z agentúry AKO zisťovali, ktoré sviatky by ľudia boli ochotní zrušiť, najčastejšie dostávali odpovede, že 1. a 15. september a 17. november.

Podľa zákona z roku 1951 prestali byť všetky cirkevné sviatky – až na Vianoce a Veľkú noc – dňami pracovného pokoja.

Jeden zo scenárov vypracovaných v ústredí komunistickej strany predpokladal postupné odňatie statusu sviatku i Vianociam. "Novému človeku“ malo stačiť slávenie Nového roku s niektorými prenesenými vianočnými zvykmi. Podobne ako v Sovietskom zväze.

Predpokladalo sa, že tento transformačný proces potrvá niekoľko rokov, možno aj desaťročí. Ako napríklad v Bulharsku, kde Vianoce od roku 1968 prestali byť štátom uznaným sviatkom. V mnohých tamojších domácnostiach sa síce tajne zachovávali viaceré vianočné tradície, iné sa však preniesli na novoročné oslavy.

V Československu tento zámer nevyšiel.

V čom sme na špici EÚ
Po nežnej revolúcii sa zoznam sviatkov s voľným dňom rozšíril od roku 1990 o 5. júl (Deň slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda) a 24. december (Štedrý deň). Výročie oslobodenia Československa Sovietskou armádou sa premenovalo na Deň oslobodenia od fašizmu a presunulo z 9. na 8. mája. Po vzniku Slovenskej republiky počítal pôvodný návrh Mečiarovej vlády s tromi štátnymi sviatkami a ôsmimi ďalšími dňami pracovného pokoja.

V rozprave k predlohe zákona o sviatkoch odznelo niekoľko pozmeňovacích návrhov. S jedným prišiel poslanec za KDH Anton Neuwirth. Predniesol ho za celý svoj klub. Navrhol zaradiť medzi dni pracovného pokoja aj Veľký piatok, lebo je – ako povedal – hlavným sviatkom evanjelických kresťanov. „Myslíme si, že týmto by sme mali vyvážiť určitú nerovnováhu,“ dodal.

Možno sa len domnievať, že poslanec tým myslel nerovnováhu, ktorá vznikla zaradením sviatku Sedembolestnej Panny Márie medzi dni pracovného pokoja už vo vládnom návrhu. Schvaľovaním v parlamente prešiel napokon jeden i druhý cirkevný sviatok a dokonca ešte ďalšie dva: Zjavenie Pána – Traja králi (6. január) a Všetkých svätých (1. november).

Ak si teda niekto myslí, že povinnosť štátu sláviť toľko cirkevných sviatkov vo formáte voľných dní nastala až po uzavretí zmluvy Slovenska s Vatikánom v roku 2000, tak sa veľmi mýli. Všetko sa zbehlo o sedem rokov skôr a z iniciatívy Slovenskej republiky.

Nemožno nespomenúť, že práve poslenec Neuwirt rozprúdil v parlamente polemiku okolo otázky, či výročie SNP je správne zaradiť medzi sviatky. Označil ho za čierny deň v našich dejinách, lebo Slováci zdvihli zbraň proti Slovákom. Proti namietali aj niektorí národniari. Nakoniec však návrh poslancov Strany demokratickej ľavice prešiel väčšinou hlasov.

Vo schválenom zákone chýbal medzi sviatkami Deň oslobodenia od fašizmu. Zaradili ho medzi pamätné dní, sviatkom sa stal až v roku 1996. O päť rokov neskôr dostala Národná rada medzi štátne sviatky 17. november. Tým sa počet sviatočných dní „zaokrúhlil“ na 15, čo dostalo Slovensko do vedenia (spolu so Španielskom) v Európskej únii.

Aj v celkovom počte voľných dní ročne (spolu s víkendmi) sa Slovensko nachádza s Litvou, Rumunskom a Lotyšskom na špici rebríčka EÚ. Platí to aj o počte platených voľných dní.

A čo tak zrušiť štyri sviatky?
Už dlhšie sa preto u nás v odborných kruhoch i médiách diskutuje o rušení sviatkov. Diskusie sa ocitajú v slepej uličke, len čo príde na konkrétne dni. Hneď sa nájde tucet rôznych dôvodov, prečo to nie je možné.

Experti však nie sú zajedno ani v otázke, čo by tým štát získal. Väčšinou radia nemať veľké oči.

Predvlani zrušili v Dánsku pôvodne cirkevný sviatok Store Bededag (Veľký deň modlitby), v novších časoch známy najmä konzumáciou ohrievaných pšeničných buchiet (hveder). Vláda očakávala, že tým získa pre verejné financie každoročne tri miliardy dánskych korún. Skutočný efekt bol vlani takmer desaťkrát nižší. Medzinárodný menový fond ho odhadol na jednu až šesť stotín percenta HDP.

Väčšina „nákladov“ pri jednorazovom sviatku sa meria ako krátkodobý výpadok produkcie za daný deň. Časť sa doženie (posunom dopytu, resp. výroby), preto sa dlhoročný dosah na ročne meraný HDP často stiera. Tak to vysvetľujú experti MMF.

Trocha lepšie to vychádza, keď sa zrušia štyri štátne sviatky alebo zmenia na polosviatky (bez pracovného voľna), ako to údajne zamýšľa súčasná slovenská vláda v rámci druhej fázy konsolidácie verejných financií.

Isteže voľný čas nemožno merať len ekonomickými ukazovateľmi, ide tu aj o kvalitu života. Ako písal starogrécky filozof Hérakleitos z Efezu: "Život bez sviatkov je ako dlhá cesta bez hostinca.“ Na druhej strane nemožno bagatelizovať ani varovanie ekonómov: Môžeme sa zakrývať len takou veľkou perinou, na akú máme.

Vladimír Jancura

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/766882-presile-sviatkov-sa-postavila-uz-maria-terezia/

Foto: Oslavy narodenín Adolfa Hitlera prebiehali v ľudáckom štáte s veľkou pompou, hoci neboli štátnym sviatkom. Na zábere zhromaždenie pred budovou Mestského divadla (dnes stará budova SND) na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.  //zdroj: Slovenský národný archív, fond STK