Čo napísal biskup Gojdič prezidentovi z väzenia

List biskupa P. P. Gojdiča, OSBM (ČSW) prezidentovi A. Zápotockému z väzenia v llave

V Archíve Ústavu pamäti národa v Bratislave sa mi podarilo vypátrať vo fonde KS ZNB -S ŠtB v Košiciach list gréckokatolíckeho biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM (ČSW), ktorý napísal 18. mája 1956 ako väzeň z. č. (základné číslo) 1273 z NPT č. 1 (nápravno-pracovný tábor) v llave prezidentovi ČSR Antonínovi Zápotockému (1884 - 1957). Prezidentom ČSR bol po smrti Klementa Gottwalda roku 1953 do svojej smrti 13. 12. 1957. A. Zápotocký P. P. Gojdičovi na tento list neodpovedal. Bude treba vykonať výskum v Prahe k vybaveniu listu.

List je originálny vlastnoručný odpis biskupa P. P. Gojdiča. Nakoľko na autentický originál biskup P. P. Gojdič teda nedostal odpoveď od A. Zápotockého, resp. z Kancelárie prezidenta republiky, predmetný odpis prostredníctvom svojho brata ThDr. Štefana Gojdiča prepašoval z väzenia v llave, kde ho navštívil. Š. Gojdič s obsahom listu zoznámil ThDr. Štefana Rojkoviča s tým, aby prostredníctvom talianskeho veľvyslanca v Budapešti informoval pápeža Pia XII. (pápežom bol od 2. 3. 1939 do smrti 9. 10. 1958). Tento dokument zhabala Štátna bezpečnosť pri domovej prehliadke u Š. Gojdiča v Báči, okres Dunajská Streda, kde žil ako dôchodca vo františkánskom kláštore. Dr. Š. Gojdič zomrel roku 1968 a je pochovaný v Prešove.

T. Rojkovičovi sa podarilo s obsahom listu P. P. Gojdiča oboznámiť istých maďarských duchovných, ktorí prostredníctvom talianskej ambasády v Budapešti aj informovali pápeža Pia XII. T. Rojkovič aj kvôli tomuto listu bol vyšetrovaný a neskôr odsúdený. V Prešove ho vyšetroval v júli 1958 npr. Mazur, ktorý neskôr pracoval na Slovenskej archívnej správe v Bratislave. V rámci kontrolnej činnosti navštívil aj Okresný archív v Bardejove, za riaditeľovania Andreja Kačmárika.

Gojdičov list je mimoriadne cenný. Obsahuje pomerne konkrétne fakty krutého vyšetrovania Gojdiča v Prahe, ako aj údaje o jeho pomoci Židom za vojnovej Slovenskej republiky. Dodávam, že zachránení Židia najmä z Prešova po roku 1945 navrhovali podľa svedectva nedávno zomrelého Dr. Mariána Potaša, OSBM ako aj biskupa - exarchu Ivana Ljavinca z Prahy biskupovi Gojdičovi, že mu vybavia odchod do zahraničia, ale ten ponuku odmietol a neopustil biskupstvo v Prešove.

List je písaný úhľadne a dobrou slovenčinou, hoci P. P. Gojdič vychodil maďarské školy a úradnú korešpondenciu viedol aj latinsky a cirkevnoslovanský (duchnovičinou, rusínsky).

Text listu je rozsiahly a husto písaný perom. Nižšie sú uverejnené prvýkrát práve v Bardejovských novostiach jeho podstatné časti. Po vyše 50 rokoch... Autor (P. P. G.) miestami nedodržiaval odseky.
Odpis


Ilava 18. 5. 1956
Odsúdený Gojdič Pavel
z. č. 1273 t. č. NPT č. 1. Ilava
Vec: Revízia trestného procesu cestou milosti

Titl.
Kancelária p. prezidenta republiky Praha - Hrad

Podpísaný odsúdený úctivé prosí, aby jeho trestný prípad, zakončený rozsudkom Štátneho súdu v Bratislave bol podrobený revízii z milosti pána prezidenta republiky a na základe nového šetrenia vydané nové spravodlivé rozhodnutie o jeho vine a treste.

Na základe uzáverov XX. zjazdu KSSZ bolo aj u nás na najvyššom fóre KSČ a KSS zistené, že najmä v rokoch 1949- 1952 nastali vo vyšetrovaní našich bezpečnostných orgánov v príprave súdnych procesov, ako aj v samotnom súdnictve prehmaty, chyby, ktoré privodili nespravodlivé súdne judikáty, dotýkajúce sa hlboko života jednotlivcov a ich rodín. Aj ja, v rámci ušľachtilých snáh KSČ a našej vlády napraviť chyby a odstrániť pritom nespravodlivosť, dovoľujem si upozorniť na môj trestný prípad, na nedovolený postup vyšetrovacej metódy a nespravodlivé odsúdenie, ktoré bolo pripravené nesprávnym, nezákonným a nedovoleným postupom, ktoré mojím doživotným odsúdením a poškodením mojej dioecézie, hlboko zasiahli do verejného života na Slovensku.

V siedmom roku môjho väznenia sa mi konečne naskytla príležitosť požiadať pána prezidenta republiky o revíziu môjho trestného prípadu na základe veľkomyseľného rozhodnutia KSČ a vlády.

Dňa 28. 4. 1950 bol som zo svojej biskupskej rezidencie v Prešove eskortou vyvezený na Štrbské Pleso a odtiaľ do Baču (okres Šamorín) pri Bratislave a 15. júna 1950 ma previezli bezpečnostné orgány do trestného ústavu Valdice - Kartúzy, kde som bol prvý raz podrobený vyšetrovaniu. V druhej polovici mesiaca júna) 1950 som bol premiestnený do vyšetrovacieho útvaru MV Praha - Ruzyň, kde som bol druhý raz vyšetrovaný. Na základe tohoto vyšetrovania som bol dňa 15. 1. 1951 odsúdený Štátnym súdom v Bratislave k najťažšiemu trestu odňatia slobody na doživotie a iné vedľajšie tresty. Velezradu som mal spáchať vraj tým, že som spolupracoval s banderovcami (v liste benderovcami) a vraj na mojej biskupskej rezidencii bolo stredisko banderovského hnutia. Špionáž som mal spáchať tým, že som podával špionážne správy Vatikánu. - Je síce pravda, že najmä v roku 1944 prichádzali ku mne kňazi z Poľska, utečenci, ktorí utekali pred frontom na Slovensko, kde bol tu (v orig. tady) ešte pomerne pokoj - aby sa tu umiestnili. Je aj to pravdou, že ja ako príslušný biskup som sa týchto gréckokatolíckych kňazov - utečencov ujal a umiestňoval na uprázdnených farách a som sa tešil, že som mohol prideliť kňaza veriacim, ktorí ma o to veľmi prosili. Celá moja diecéza a zvlášť mesto Prešov môžu mi potvrdiť, že nebolo človeka, ktorému by, keď ma o niečo prosil, v hraniciach mojej možnosti (som) nepomohol, a to nielen mojím veriacim, ale každému. Židia za nemeckej okupácie húfmi prichádzali ku mne, a to nielen z Prešova, ale aj z iných miest, zo Spišského Podhradia, z Humenného, atď. a ani jednému som neodoprel pomoc; ich deti (som) umiestňoval v našich dioecez. inštitúciách, ich peniaze a cenné zlaté veci všemožne skrýval, aby zachránil ich pred zhabaním: hromadu odporúčajúcich dopisov som napísal mojim známym v Bratislave, ktorí mali voľný prístup k prezidentovi Dr. Tisoví - o „výnimku" pre tých, ktorí sa o to domáhali.

To všetko robil (som) čisto z lásky k blížnym, bez všetkej odmeny, hoci to dalo mne nemálo práce a starosti a zaberalo mnoho času. Keď tak som pomáhal ľuďom, ktorí boli mne úplne cudzí, tým viac som považoval za svoju povinnosť pomáhať mojim oltárnym bratom - gréckokatolíckym kňazom, ktorí vo svojom nešťastí sa obrátili ku mne. Ale keď pri vyšetrovaní som povedal, že to neboli žiadni banderovci, ale kňazi a že som im pomáhal jedine z lásky ku blížnemu a so žiadnym protištátnym úmyslom, vtedy (v orig. teda) zareval na mňa vyšetr. referent a vyzval ma, aby som sa neopovážil viacráz povedať to, že to som urobil z lásky k blížnemu a že to boli kňazi a nie banderovci. A takým spôsobom to, čo som považoval za najkrajší čin lásky k blížnemu, bolo mne ímputované za najhorší zločin - za velezradu.

Štátny súd kvalifikuje za trestný čin špionáže moje relácie, ktoré som podával cestou Apoštolskej nunciatúry v Prahe Svätej Stolici - Rímu. Tieto relácie podávané do Ríma sú obvyklé a zapadajú do normálnej funkčnej činnosti každého biskupa. Aj v mojom prípade išlo o normálne a bežné správy len cirkevnej povahy a vzťahujúce sa na moju dioecéziu a na kňazov a veriacich tejto dioecézie... ...Priznávam sa aj k tomu, že som bez osobitného povolenia ilegálne" rozosielal úradné diecezálne nariadenia, lebo to zapadalo do mojej kompetencie, a niet jediného dôkazu o protištátnom obsahu týchto nariadení, tým viacej, že prípadnú cenzúru sme považovali za nedovolený zásah do vnútrocirkevných vecí, keďže biskupský ordinariát bol privyknutý korešpondovať so svojimi kňazmi bez štátnej cenzúry...

...Pokiaľ ide o obvinenie z kolaborantstva s Nemcami, neprekračovalo toto môj obvyklý rámec pôsobenia, pokiaľ to nevyžadovali úradné záujmy dioecézie a Cirkvi. 0 žiadnom kolaborovaniu s Nemcami ani slovo nemôže byť. o čom najpresvedčivejšie osvedčuje ma môj postoj k židovskej otázke, moje všemožné - zhora už podrobne uvedené podporovanie a chráneníe Židov, o čom v prípade potreby (v orig. na prípad potreby) by mohli byť vypočutí Židiä v Prešove napr. rodina Fleischerova, rodina Grúňová - obchodník, Dr. Gutmann -lekár, Dr. Hirschfeld - lekár, Dr. Grosmann - advokát, Spitzer-Lukáč - obchodník v Poprade a mnoho iných...

(Ďakujem Ivanovi Banduričovi z Bardejova za zapožičanie publikácii o živnostníkoch, z ktorých sa potvrdila existencia týchto rodín a živnostníkov. Vo veci skutočnej záchrany Židov P. P. Gojdičom sa začal komplexný výskum v spolupráci so židovskými organizáciami na Slovensku a v Izraeli v rámci aktivít označovaných ako Spravodlivý medzi národmi).

P. P. Gojdič sa zmieňuje aj o spolupráci s profesorom S. T. Kolakovičom-Poglajenom, misionárom a organizátorom laického apoštolátu. Dodávam, že známy slovenský historik J. Jablonický nižšie uvedené konštatovanie P. P. Gojdiča potvrdil. Ústav pamäti národa v Bratislave pripravuje vedeckú štúdiu o Kolakovičovi. Priamo v ÚPN som upozornil na Gojdičovo vyjadrenie v liste o ňom:

„Moja spolupráca s Kolakovíčom sa v protokole o vyšetrovaní kvalifikuje ako ťažký zločin, hoci pre takéto posúdenie niet ani jediného objektívneho náznaku, kedže moja spolupráca bola čisto náboženskej - duchovnej povahy, bez akéhokoľvek zamerania na politickú činnosť, keďže som bol vždy úplne apolitický. Do žiadnej politickej strany som nikdy nenáležal a s politikou som sa vôbec nezaoberal, jedine svojmu arcipastierskemu povolaniu žil."

Veľmi dôležitým svedectvom je opis vyšetrovania, vlastne nadľudského utrpenia a mučenia P. P. Gojdiča vyšetrovateľmi. Toto svedectvo o vyšetrovacích metódach neskôr charakterizoval český historik európskeho formátu Karel Kaplán v monografii Nebezpečná bezpečnost. Doplšk, Brno: 1999, s. 210- 211 takto: „Hlavnou pracovnou metódou Štátnej bezpečnosti sa stala nezákonnosť... Do jej pracovnej bilancie patrí nevyčísliteľné množstvo občanov perzekvovaných rôznym spôsobom na slobode; tisíce rokov, ktoré neprávom odsúdení strávili vo väzení a niekoľko stoviek ľudských životov.

Perzekúcie, kruté fyzické násilie, fyzický nátlak boli v rozpore nielen so základnými občianskymi právami a ďalšími ustanoveniami, zakotvenými vo vtedajšej ústave, ale tiež v rozpore s platným trestným zákonom a trestným poriadkom a s ďalšími zákonmi a predpismi. Príslušníci Štátnej bezpečnosti sa dopúšťali trestných činov s vedomím, často aj z podnetu svojich nadriadených a velenia vrátane ministrov... Podľa vtedy platných zákonov sa Štátna bezpečnosť dopúšťala trestných činov najvyššieho stupňa. Najmä z tohto hľadiska bola Štátna bezpečnosť ako organizátor zločinov inštitúciou zločineckou. Túto svoju zločinnú činnosť mohla prevádzať v režime, s ktorým bola existenčne zviazaná, a naopak, v ktorom bujnela masová nezákonnosť a ktorý bol so zločinmi Štátnej bezpečnosti spätý a netrestal ich: nechcel alebo sa bál ich trestať".

P. P. Gojdič napísal: A teraz k vyšetrovacej metóde a protokolom o vyšetrovaní, na základe ktorých bol som odsúdený. Protokoly boli napísané veľmi chytro s určitým základom pravdy; ku každej takejto skutočnosti bol potom pripísaný v protokole a mne naimputovaný nepravdivý, skutočnosti nezodpovedajúci, zlomyseľný úmysel, že totiž kňazi, ktorí utekali z Poľska a prichádzali ku mne, boli banderovci; že keď som ich umiestňoval na uprázdnených farách, že som zakladal banderovskú sieť;“ že relácie podávané Svätej Stolici do Ríma boli špionážne správy; že peniaze, ktoré som dostal z Ameriky na opravu vojnou zničených cirkevných budov, som použil na podporovanie banderovského hnutia, atď

Že to všetko nezodpovedá pravde, o tom môže sa presvedčiť celá moja dioecéza, pred ktorou bol celý môj život otvorenou knihou; najmä moji spolupracovníci, úradníci biskupskej kancelrie, biskupského úradu, kanonici, ktorí vedeli o každom mojom kroku a počínaní. (P. P. Gojdič im dôveroval, ale spomedzi nich v biskupskej kúrii v Prešove a po niektorých farnostiach Štátna bezpečnosť zverbovala svojich spolupracovníkov. Medzi nimi bol najaktívnejší a doteraz neidentifikovaný spolupracovník s krycím menom Šavol, pozn. A. K.).

K podpísaniu protokolu o vyšetrovaní bol použitý taký zvláštny nátlak, ktorému som nemohol odolať. V noci ma bezpečnostné orgány zbudili, predložili mi bezomňa vyhotovený protokol asi o 45 stranách, s kategorickou výzvou, že musím tieto (strany) ihneď podpísať, že na ich obsahu sa nedá ani slovo zmeniť, lebo sú už vyššími miestami schválené a musia byť ráno o ôsmej hodine postúpené ďalej.

Nepomohlo moje ohradzovanie sa, že celý protokol je falošný a nepravdivý; pán referent trval na bezpodmienečnom podpísaní bez akýchkoľvek zmien. Poznal som dobre spôsoby svojho vyšetrovacieho referenta, ktorý bol ku mne milý a dobrý len vtedy, keď som mu všetko schvaľoval, čo on chcel a vymyslel. Pri sebamenšom mojom odpore, keď som sa dožadoval pravdivých skutočností, zmenil sa na zlého človeka. Reval na mňa, vyhrážal (sa mi 14-dennou korekciou, z ktorej vraj vyjdem zelený ako tráva ". Mal som za sebou už korekciu v Kartouzoch, v úplne temnom kazemate.

Deň a noc som musel chodiť alebo stáť v strede izby. Stále búchali mne. či na dverách, či na zašulavenom okne - jeden za druhým aj osem raz a mne vždy sa bolo treba hlásiť. Raz mi nariadili cez noc v kazemate urobiť 5 600 drepov a po každej oddrepovanej tisícke hlásiť to dozorčnému veliteľovi. Na začiatok tej drepovej komédie sa prišli traja podívať, ako bude starý - 62-ročný človek robiť drepy: ale keď som urobil asi 60 drepov a bol som už spotený, ostatné mne veľkodušne odpustili. Raz chytili ma za košeľu pod hrdlom, triasli so mnou a keď som upadol na zem, kopali do mňa.

Po osemmesačnom väznenia všetkých tortúrach vyšetrovacej metódy bol som duševne a nervové tak vyčerpaný, že som svoju vôľu nezvládol a nemal (som) duševnú silu odolať nátlaku a vyhrážkam vyšetrovacieho referenta, tým viacej, že hrozilo duševné a telesné zrútenie v temnici, do ktorej som mal ísť v prípade nepodpísanía protokolu. Proste moje duševné položenie bolo už tak zúfalé, že by som bol v stave podpísať svoj rozsudok smrtí, aby som odvrátil hrozbu korekcie a tortúry. Že už nebol som vedomý svojich činov, najjasnejšie dokazuje to, že na protokole som podpísal také (veci), čo pri normálnom duševnom stave ani jeden veriaci kresťan, tým menej biskup by neurobil, totiž podpísal som, že to všetko, čo (je) v protokole napísané a o čom som vedel, že nezodpovedá pravde, že som vypovedal bez všetkého nátlaku, úplne dobrovoľne a že som to hotový potvrdiť aj prísahou. Za tohoto stavu bol podpísaný protokol, ktorý bol podkladom rozsudku štátneho súdu zo dňa 10. - 15. 1. 1951, ktorý ma zbavil slobody na doživotie, okrem iných vedľajších trestov, medzi ktoré počítam aj zlikvidovanie mojej diecézy, čo (sa) ma najbolestnejšie dotýka.

O vyšetrovacej metóde a nezákonnostiach okolo nej som sa vďaka úskoku pána vyšetrovacieho referenta a mne z úradu prideleného obhajcu na hlavnom pojednávaní pred štátnym súdom nezmienil. Pán vyšetrovací referent využil všetky prostriedky k tomu, aby ma prinútil pridržiavať sa obsahu ním, bezo mňa. napísaného protokolu. Presvedčoval ma, že je v mojom záujme, aby som nevykonal nič proti, aby som všetko tak priznal, ako on napísal, že tak vyjdem dobre z celej veci, keďže - on povedal - .dobre pozná súdnu pragmatiku a mne chce len dobre". Po vyčerpanom duševnom stave bol som natoľko pod jeho nátlakom, že som mu skutočne uveril, pričom moju dôveru sa snažil získať malými pozornosťami, zvlášť, keď som mu prisľúbil, že podľa jeho rady sa budem pridržiavať textu protokolu a on ma uisťoval, že to bude len na môj prospech. Získal tým moju dôveru, lebo vo svojej dobromyseľnosti som si nevedel predstaviť človeka, ktorý by bol schopný takým zlomyseľným úskokom zničiť život nevinného človeka.

Veľmi smutnú úlohu zohral aj môj z úradu pridelený obhajca, ktorý ma na niekoľko minút navštívil pred hlavným pojednávaním. (Bol ním JUDr. Ivan Ottlyk, pozn. A. K.). Namietal som mu závady protokolu a on akoby dohovorený s vyšetrovacím referentom povedal, že sa nedá nič robiť, len treba sa .kajúcne priznať" ku všetkému, čo je uvedené v protokole. Poslúchol som oboch a stihol ma najťažší trest k radosti ľudí. ktorí od začiatku až do konca porušovali socialistickú zákonnosť...

Za činy. teda velezradu a špionáž, ktorých som sa nikdy nedopustil, bol som potrestaný najťažším trestom. Po vyhlásení rozsudku štátneho súdu som neohlásil odvolanie. Urobil som tak na radu mne prideleného advokáta, ktorý ma odhovoril od toho. lebo vraj za po/roka podáme žiadosť o milosť, na ktorej všetko úprimne napíšeme. Veril som mu, odvolanie som nepodal a na splnenie jeho sľubu čakám už šesť rokov.

Ako z mojich úctyplných riadkov, pán prezident sa mohol presvedčiť, že pri mojom vyšetrovaní nešlo o vyšetrenie pravdy, ale použiť všetky prostriedky, aby zákonnou formou zničili, ale zvlášť odstránili zo svojho úradu človeka, ktorého jediný .zločin" bolo to, že neopustil svoju cirkev, že nezriekol sa svojho náboženského presvedčenia. Dňa 25. 4. 1950 navštívi/a ma v Prešove trojčlenná delegácia, ktorá ma požiadala, aby som prestúpil do pravoslávnej cirkvi. A keď som to jej odmietol, už o tri dni, 28. 4. 1950 ma zaistili bezpečnostné orgány a vyviezli z Prešova na Štrbské Pleso a všetky gréckokatolícke majetky odovzdali pravoslávnym. Pri vyšetrovaní aj viac raz bolo mne delikátne dané na vedomie, že keď prestúpim ku pravoslávnym, ihneď zastavia ďalšie pokračovanie vo vyšetrovaní.

Dnes, keď sa vo všetkých ľudovodemokratických zemiach robia závery z XX. zjazdu KSSZ v záujme odstránenia chýb a nespravodlivosti vo verejnom živote, v záujme upevnenia socialistickej zákonnosti, považujem za potrebné v súvislosti s mojím procesom pozdvihnúť svoj hlas aj proti neodôvodnenému zlikvidovaniu prešovskej gréckokatolíckej diecézy a prosiť o nápravu tohto tak škodlivého a kompromitujúceho opatrenia našich úradov.

Tristotisíc dobrých občanov východnej časti našej republiky žijúcich zvlášť okolo Dukly a na poľskom pohraničí, ktorí nasadzovali svoje životy za úspech partizánskeho hnutia, v Slovenskom národnom povstaní a za obnovenie ČSR, boli pozbavení svojho najdrahšieho pokladu, svojej cirkvi, viery a gréckokatolíckej diecézy, hoci Ústava republiky zaručuje pre každého svojho občana slobodu vyznania a náboženského presvedčenia. Preto Vás. pán prezident, úctivé prosím, aby bola v záujme mojich veriacich napravená krivda obnovením gréckokatolíckej cirkvi, ktorá je na území ČSR dedičstvom slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda.

Pán prezident, svoj osud porúčam do Vašich rúk, presvedčený o Vašej úprimnej a objektívnej spravodlivosti. Ale i keď akokoľvek by ste rozhodol ohľadom mojej osoby, to je pre mňa len druhoradá vec, lebo ja som už 68-ročný, práceneschopný, šesťročným väzením zlomený starec, ktorý sa už dlho trápiť na tomto svete nebude, - ale čo pre mňa je omnoho vážnejšie a o čo veľmi Vás prosím, pán prezident, aby neušiel Vašej vzácnej pozornosti osud veriacich gréckokatolíckej die- cézy prešovskej, ktorí mali vždy, za každého režimu svoju slobodnú, štátom uznanú cirkev a ktorí teraz v slobodnej ČSR nútení sú tak odbavovať svoje náboženské výkony, ako odbavovali kresťania prvých troch storočí v katakombách. Zlikvidovaním ich diecézy, na čo vôbec nedali žiadnej príčiny, stala sa im veľká krivda, tristotisíc ukrivdených a ohorčených občanov je veľká a bolestná rana na organizme štátu, ktorá sa nedá inak vyliečiť, len tak, že vrátite im ich kostoly, farnosti, kňazov, a tým duševný pokoj, dôveru a oddanosť k našej ľudovodemokratickej republike a jej vláde.

Pán prezident, prosím Vás. aby ste posúdili všetky vyššie uvedené dôvody tohoto môjho podania a z hľadiska objektívnej pravdy a zachovania socialistickej zákonnosti na základe Vám zverenej najvyššej suverénnej moci nariadili revíziu môjho procesu a odstránenie chýb a nespravodlivostí, aké sa stali v minulosti s mojou diecézou, lebo aj dnes. práve tak, ako vo všetkých časoch a pre všetky štáty platí klasický princíp Justitia est fundamentum regnorum" (spravodlivosť je základ kráľovstiev, pozn. A.K )

Nie miliónové armády, nie atómové zbrane, tým menej násilie a teror, ale spravodlivosť je najstabilnejším a najtrvalejším základom štátov a mieru. Ráčte prijať, pán prezident, výraz mojej hlbokej úcty.

Prezident ČSR A. Zápotocký mlčal. Vzhľadom na to, že P. P. Gojdič nedostal odpoveď na svoj list z 18. mája 1956, napísal žiadosť o prešetrenie jeho vykonštruovanej trestnej veci na Revíznu komisiu pri Generálnej prokuratúre v Prahe aj 18. decembra 1956. Zopakoval v ňom niektoré fakty o mimoriadne brutálnych metódach vyšetrovania a nespravodlivosti rozsudku.

Kancelária prezidenta ČSR, Generálna prokuratúra a Ministerstvo vnútra v Prahe mali teda nemálo signálov od samotného P. P. Gojdiča o porušovaní zákonov a vykonštruovaní celého jeho súdneho procesu, ale pre nápravu neurobili nič. P. P. Gojdič zomrel v ťažkej väznici v Leopoldove v noci, keď sa už začal 17. júl 1960, presne v deň svojich 72. narodenín. Pre nápravu neurobila nič ani Zd. Colotková, ktorá takisto rozhodovala o jeho amnestii; manželka P. Colotku, tiež právnika, neskôr komunistického politika a predsedu vlády SSR. Obaja si žijú vo vile v Bratislave, pod Slavínom...

Pre rehabilitáciu už in memoriam P. P. Gojdiča neurobil nič ani jeho spoluväzeň, G. Husák, v rokoch 1969 - 1989... keď bol pri moci...

Prof. K. Kaplán mi pred časom rozprával, že väznení komunisti to mali ťažké, ale väznení kňazi a biskupi ešte ťažšie. Dávali ich do ciel aj s hrdelnými zločincami, vraj, aby ich „prevychovali". V období maďarskej revolúcie 1956 aj P. P. Gojdič bol, podobne aj V. Hopko, na samotke, v zime a slabej strave; Gojdič vraj preto, že vedel a vychodil maďarské školy a teológiu v Budapešti. Obaja boli ako rukojemníci. V prípade nepokojov na Slovensku, boli by ich zlikvidovali, popravili, zastrelili. Na samotke bol aj prof. I. Mastiliak, lebo aj ten vedel maďarsky, ba dokonca aj G. Husák; tiež vedel maďarsky...

Spomínaný G. Husák veľmi ťažko znášal väznenie, hoci ho nemal až také zlé ako P. P. Gojdič, ale aj jemu mocenské špičky a dozorcovia nič nedarovali; ba aj spoluväzni, politici z obdobia vojnovej Slovenskej republiky. Husáka sa často zmocňovala depresia, ale práve P. P. Gojdič podľa svedectiev mu predpovedal, že je verejne známe, že dostane sa na slobodu a bude slávny, ale skončí zle.

V liste 23. 9. 1959 G. Husák napísal na ÚV KSČ; „Dnes, po tom všetkom, som starý človek, (mal vtedy 49 rokov, pozn. A. K.) s podlomeným zdravím, so schátralým a vyčerpaným telesným organizmom, duševne podlomený a ubitý. To vedie u mňa stále častejšie k nervovým krízam, depresiám a zúfalstvu."

Je známe, že jeho spoluväzeň prof. I. Mastiliak nielen mne povedal, že Husák vo väzení často plakal... A ako hrdinsky ho znášal P. P. Gojdič ! Ešte v 90. rokoch minulého storočia sa mi podarilo zistiť, že rozhodujúcim vyšetrovateľom - vyšetrujúcim referentom aj P. P. Gojdiča, OSBM bol Miroslav Pich -Tůma! Aj o ňom píšu Necenzurované noviny č. 31/1992, s. 10-11 a na 23 miestach, na stranách monografia Karia Kaplána, Nebezpečná bezpečnost. Statní bezpečnost 1948 - 1956. Doplněk: Brno/1999, ktorá vyšla v edícii Knihy. Dokumenty. Počet strán 290. ISBN 80-7239-024-4 a najnovšie zborník Moc verzus občan. Úloha represie a politického násilia v komunizme. Zborník z Medzinárodného seminára. Ústav pamäti národa: Bratislava 2005 na s. 9, že medzi rehabilitovanými na základe zákona č. 119/1990 Zb. bola aj táto niekdajšia opora Štátnej bezpečnosti, ktorú sám komunistický režim rozdrvil v rámci straníckych čistiek. V poznámke je uvedené; „4. Napríklad Miroslav Pich - Tůma, ktorý v júni 1948 zastrelil strelou do tyla nepohodlného svedka Ing. Petra Konečného."

Citácia sa odvoláva práve na vyššie uvedenú monografiu prof. K. Kaplána Nebezpečná bezpečnost. Tento uvádza aj ďalšie fakty o zločinoch tohto vyšetrujúceho referenta, ktorý tak príšerne mučil biskupa P. P. Gojdiča. Má napríklad podiel na „samovražde" Věry Pilařovej obesením, ktorú mala spáchať 3. júla 1952: po výsluchu na ŠtB k činnosti M. Picha -Tůmu za vojny ako partizánskeho politického veliteľa, ale spolupracujúceho s gestapom. Mám prisľúbené, že dostanem xerokópie z archívnych dokumentov o M. P. Tůmovi v priebehu niekoľkých týždňov. Tieto odovzdám opäť do Archívu Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove k dokumentácii o blahoslavenom P. P. Gojdičovi. Pravda, ako prvé o nich budem informovať BN, teda ich čitateľov! Dodávam, že doteraz bolo málo známe, resp. neznáme (až!) o tom, že práve tento viacnásobný beštiálny, nielen partizánsky, ale aj gestapácko-boľševický vrah bol mučiteľom P. P. Gojdiča.

(Už) citované Necenzurované noviny č. 31 / 1992 o ňom napísali: „Miroslav Pich Tůma - jedná sa o niekoľkonásobného vraha a jedného z najsurovejších vyšetrovateľov ŠtB. Pre svoju úplne bezohľadnú povahu a zrejme aj pre podozrelú minulosť bol štátnym aparátom často používaný ako priamy vykonávateľ. Za vojny bol vycvičený v zvláštnom stredisku NKVD v ZSSR a dňa 26. 10. 1944 v skupine majora Červenej armády V. Fomina vysadený na území Protektorátu Čechy a Morava ako parašutista a stal sa politickým komisárom v partizánskej jednotke, ktorá pôsobila v priestore Čáslav a Žďár nad Sázavou. Pravdepodobne s jeho pomocou sa štáb partizánskej jednotky, v ktorej pôsobil, podarilo Nemcom zlikvidovať. Po vojne zastával významné politické funkcie, nadviazal a udržiaval spojenie s ďalšími funkcionármi KSČ, akými boli Rudolf Slánsky, Osvald Závodský, Jindřich Veselý, Karel Šváb a ďalší. Neskôr bol súdený za „sabotáž", za ktorú bol tiež v roku 1991 podľa dobrozdania prokuratúry vedenej Brunnerom, Kŕíženeckým a Gašparovičom (teraz je prezident SR, pozn. A. K.) rehabilitovaný. Za svoje skutočné zločiny nikdy nebol odsúdený. Dnes žije v Trutnove." (M. P. Túma spáchal samovraždu roku 1995, keď bol pozvaný na výsluch vyšetrovateľom Úradu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu v Prahe, pozn. A. K.). Ďalšia pozn. A. K.: Napísal som aj list I. Gašparovičovi, aby sa k tomu vyjadril. Neodpovedal.

Vedúcim vyšetrovateľom aj P. P. Gojdiča bol plk. Milan Moučka, ktorý údajne žije v severných Čechách a často mení bydlisko. Viedol aj vyšetrovanie „sprisahaneckého centra" pod vedením R. Slánského. Všetci vyšetrovatelia ŠtB, ale pracovali pod vedením „služobne starších sovietskych operatívnych pracovníkov" - sovietskych poradcov Makarova, Lichačova, neskôr Bojarského a Galkina. Títo boli pridelení k vyšetrovaciemu sektoru ŠtB VI A a VI B.

Plk. M. Moučka bol natoľko otupený (otrlý), že sa prehrabával vo vreci s popolom a zbytkami kostí popravených R. Slánského a spol., aby si našiel časti tela patriace „jeho vyšetrovanému" a zobral si ich „na pamiatku". (Porovn. Necenzurované noviny č. 31/1992, s.10.).

„Táto eštebácka beštia sa za dobre vykonanú prácu stala začiatkom 60-tych rokov námestníkom riaditeľa Uránových baní s osobným platom, o akom sa dnes nikomu ani nezdá - vyplácali ho totiž sovietski poradcovia." (Tamže). M. Moučka riadil z úzadia aj priebeh procesu s biskupmi Buzalkom, Gojdičom a Vojtaššákom v januári 1951 v Bratislave. V zväzku archívnych dokumentov S-1410 sa mi podarilo nájsť aj plán prípravy a priebehu tohto procesu.

Pripomínam, že mal som nemálo problémov administratívneho rázu zo strany MV SR a SIS, podobne ako historici a archivisti dokumentácie k blahorečeniu Zd. Cec. Schelingovej. pokiaľ som sa dostal k tomuto súboru; vlastne až zásluhou nebohého J. Lángoša a jeho ÚPN bol mi sprístupnený. Je na veľkú škodu, že sa slovenskí svetskí a cirkevní historici nevenujú úplnému a kritickému vydaniu všetkých známych a dostupných archívnych dokumentov z monstreprocesu so spomínanými 3 slovenskými biskupmi, najväčším po procese s J. Tisom, ak nie najväčším vôbec na Slovensku. Vydávajú len sekundárne dokumenty, napr. ohlasy na proces. Pravda, na takúto edíciu treba mať aj hlboké historické vzdelanie a osobné skúsenosti a nielen poznať technológiu komunistických politických procesov; ale poznať aj sociálnu psychológiu činnosti ŠtB a štýl jej práce v 50-tych a neskorších rokoch. Bez toho poznania, bez zveličovania, nikdy by som napríklad nevypátral onen súbor S-1410 !

Dodávam ešte, že bude nevyhnutné sa k nemu ešte vrátiť, najmä prostredníctvom skutočne naslovovzatých expertov, ak chcú katolíci na Slovensku, aby bola zodpovedne, efektívne, vyčerpávajúco a komplexne spracovaná všetka doteraz známa písomná, ale aj zvuková a obrazová dokumentácia k procesu blahorečenia aj biskupov ThDr. M. Buzalku a J. Vojtaššáka.

Mgr. Andrej Kaputa