Čo sa stalo s exponátmi za posledné desaťročie?

Jedným zo základných práv každého človeka vychádzajúceho z listiny základných práv a slobôd je právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu. Významnou súčasťou kultúrneho bohatstva a dedičstva každého národa sú zbierky v múzeách a galériách, ako autentické svedectvá o skutočnostiach, historických faktoch a udalostiach, o celkovej ľudskej činnosti a spoločenskom vývine vôbec.

Práve z tohto aspektu vyplýva jedna z hlavných úloh múzeí a to práce so zbierkami, ich zber, ochrana, ošetrovanie, renovácia a široké využitie. Vojenské historické múzeum pôsobiace vo Svidníku od doby svojho vzniku venovalo tejto činnosti maximálnu pozornosť a v celkovom svojom zameraní považuje za prioritnú. Už pri výstavbe prírodného vojenského múzea na Dukle otvoreného k 15. výročiu Karpatsko-dukelskej operácii v roku 1959 sa otvorili základy budúceho múzea. Predchádzalo tomu vyhľadávanie, oprava, konzervácia a neskôr inštalácia bojovej techniky v pôvodných palebných postaveniach, obnova a rekonštrukcia bunkrov, zákopov a veliteľskej pozorovateľne. Vyžiadalo si to obrovský kus úsilia profesionálnych pracovníkov, ale aj oduševnených zanietencov. Údržba exponátov v otvorenom prírodnom priestore za obdobie niekoľkých desaťročí toto úsilie nezmenšila, práve naopak ich údržba a ochrana bola čoraz pracnejšia a nákladnejšia. O to viac stojí za zamyslenie, čo sa s exponátmi ťažkej bojovej techniky z 2. svetovej vojny stalo za posledné desaťročie v Údolí smrti, v areáli pozdĺž hlavnej komunikácie aj v Dukelskom priesmyku. Každý človek, ktorý sa cíti byť aspoň trochu príslušníkom nejakého národa, musí mať z tohto pohľadu ubolené srdce, pretože musí si byť vedomý, že národ, ktorý si neváži svoju históriu, nie je národom a je odsúdený na zánik.

Pohľad na vyrabované časti tankov, rozbité časti lietadiel, zničené resp. odstránené informačné mosadzné tabule, zničené časti, ktoré by sa ani zničiť nedali... „musí“ u každého človeka, hlavne u tých z nás, ktorí tu žijeme, vyvolať smútok, ale tu sa treba poopraviť a slovíčko musí opraviť slovom „malo.“ Nie vždy je tomu tak. Naša ľahkomyseľnosť vo všeobecnosti voči všetkému, čo nie je naše, sa stupňuje. Nevšímame si bezohľadnosť jedincov, skupín. Prejavom toho je všetko, čo nie je strážené, odcudzované alebo zdevastované. O akú formu hodnoty ide, už ani nie je podstatné, hlavne, že to prináša aspoň symbolický zisk peňazí. Ale skutočne v tom všetkom sú len peniaze? Z čoho pramení stále sa zvyšujúca zloba človeka k všetkému, čo nie je jeho. Je to spoločenská klíma? Duchovný stav spoločnosti? Aj keď odpovede na tieto otázky nájsť je ťažko, predsa ich nemôžeme úplne obísť, lebo sa nás to výsostne dotýka všetkých. Kritika týchto nekalých prejavov vo väčšine našich masmédiách vyznieva skôr humoristicko-komerčne, ba dokonca propagandisticky. V nemenovanej komerčnej televízii regionálna redaktorka ukradnutie protilietadlového guľometu spája prostredníctvom vyjadrení občanov s myšlienkami rozvoja terorizmu v dotknutom regióne. Na druhej strane bol reálny pohľad na zachovanie, údržbu pamiatok pod Duklou a analýza problému efektívneho využitia finančných prostriedkov z centrálnych zdrojov na tieto účely v relácii Reportéri. Celkový efekt oboch pohľadov prezentácie problému je však značne malý. Chýba široký rozmer výchovného pôsobenia všetkých zainteresovaných na ľudí. Veď stav našich pamiatok, zbierok, exponátov za bývalého režimu určite nebol len výsledkom socialistickej disciplíny, ale určite aj výsledkom výchovy k vlastenectvu, v rámci toho aj úcte k tradíciám a historickým hodnotám. Myslím si, že je to realita tak pre výučbu školskej mládeže na všetkých stupňoch, masmediálnu politiku a agitáciu a propagáciu vôbec. Ostať ľahostajným k devastácií našich kultúrnych pamiatok a exponátov by bola veľmi drahá investícia. V budúcnosti bude ich historická hodnota neustále rásť, samozrejme za predpokladu, že budú existovať. Argument o nedostatku finančných zdrojov neobstojí, zub času tento argument nerešpektuje. Preto s náležitou zodpovednosťou a prístupom snažme sa spoločnými silami zachrániť tieto historické hodnoty. Je to naša povinnosť pre súčasnosť i pre ďalšie generácie.